Nudné interview - 06/1987


Tretí pokus kanadského novinára o zaujimavý rozhovor s The Cure


The Cure sú v New Yorku, kde propagujú nový album "Kiss Me Kiss Me Kiss Me". Ide o dvojalbum a podobne ako v prípade Price-a a jeho "Sign O The Times" je to prekvapivo hutné a hodnotné dielo. Napriek všetkému však kapele nikdy poskytovanie rozhovorov nešlo a bolo jasné, že keď medzi nich prídem, strhne sa trma-vrma. Samozrejme, že musia príliš často odpovedať na rovnaké otázky, no naša konverzácia bola príjemná, ale trochu nudná. Ako príklad uvediem slová Simona Gallupa, ktorá komentoval nový zvuk kapely, drsnejší, než kedykoľvek predtým: "No... áno... je to trochu hlučnejšie."

A má ten zvuk v sebe aj vitalitu? Vládne dnes v tábore The Cure pozitívna nálada? "No... myslím, že áno. Samozrejme, nebolo to plánované rozhodnutie, ale každá nahrávka reflektuje na určitú náladu a myslím, že nálada týchto dní je viac pozitívna."

Skvelé. Spýtal som sa Lola Tolhursta, ako bol album prijatý v rodnom Anglicku a či vôbec na tom záleží.
"Tradične album sprevádzajú rôzne reakcie, zopár ľudí si na nás riadne zgustlo, ale boli aj dobré reakcie ... "

Zdá sa, že v domovskej krajine sú neustále pod paľbou ostrej kritiky, zatiaľ čo v Európe, a obzvlášť vo Francúzsku, si užívajú postavenie polobohov. Nemajú pokušenie rodnú krajinu opustiť?
"Nie, to skutočne nie. Mám Anglicko rád, len je tam problém s tými módnymi trendami, takže každý mesiac má svoj "šláger". Chvalabohu, my sme nikdy neboli v móde, čo nám dávalo vždy dostatok slobody; ak existujete mimo systému, môžete si robiť čo len chcete."

A čo Amerika?
"V tomto smere som bol trochu rezervovaný, ale to sa zmenilo; všade nájdete určite percento ľudí, ktorým ste ukradnutý, ako aj ľudí, ktorí sa zaujímajú o to, čo robíte... takže tá antiamerická záležitosť v štýle "Spirit o ´77" ma už nedrží. Udialo sa tu množstvo pozitívnych vecí, ale s tou xenofóbiou sa to ešte stále preháňa."

A Kanada?
"Tam sa mi veľmi páči a počas júla a augusta by sme tam mali odohrať niekoľko koncertov."

A tak to pokračovalo, nebolo to ani nepríjemné, ani príliš technicky informatívne, no nebolo toho ani veľa. Zaujímavý bol nakoniec Tolhurstov neplánovaný komentár ohľadne zostavy kapely.
"Porl Thompson hrá s nami už pekne dlho a bicman Boris Williams sa k nám pripojil pred nahrávaním albumu "The Head On The Door", takže v tejto stabilnej zostave hráme už takmer dva roky. Myslím, že to na aktuálnom albume aj cítiť, vystupujeme na ňom ako skutočná kapela a je na nej poznať, že naň autorsky prispeli úplne všetci. Nechcem tým povedať, že tomu tak nebolo aj predtým, ale aktuálne to jednoducho znie skvele. Totiž, boli obdobia, kedy to bolo viac o Robertovi, ale teraz... veď vlastne môžete posúdiť sami."

Robert sa práve v tej chvíli nenachádzal v blízkosti, aby sme si vypočuli aj jeho komentár. Album však potvrdzuje Tolhurstove slová. Dá sa povedať, že v prípade The Cure je to ako krok vpred, tak aj vzad. Majú dnes síce bohatší a komplikovanejší zvuk, no so zásadovosťou typickou pre ich rannú tvorbu. Zdá sa, že svojich démonov už Robert Smith vyhnal, takže teraz už môže úspešne ovládnuť svoje normálne šialenstvo so ziskom v podobe viac prospešného zvuku a dostať sa tak do správnej formy.

Zdroj: Nerve, Canada, 01/06/1987
Autor: Philip Martin



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi