Texasský masaker lakom na vlasy - 09/2004


Curiosa festival v Dallase


Robiť rozhovor s Robertom Smithom, v našich predstavách, je ako robiť rozhovor s hviezdnou divou. Po úmornom popoludní plnom telefonátov, snažiac sa získať vstup do zákulisia, a následnom výsluchu ako v zajateckom tábore, sme náhodne zablúdili do šatne The Cure a zrazu sa ocitli tvárou tvár k Robertovi, ktorý sa tam náhle objavil, než odišiel na fotenie. Obkolesený dvoma gorilami a s výzorom, s jeho strapatými vlasmi, posmrtne vyzerajúcimi očami a rozmazaným rúžom na perách, akoby spadol z Marsu. Úprimne, vystrašil nás.

"Kľudne mi povedzte, že na to seriete," odvážil sa nervózne náš fotograf, "ale mohli by sme Vás odfotiť na motorke?" Ukázal pritom na odparkovaný Harley-Davidson pri veľkom červenom kamióne, ktorý mu práve padol do oka.
"Serme na to," zavrčí s kamennou tvárou Robert a uvelebí sa priamo na mieste, kde postávame. "Už ste niekedy v minulosti videli Interpol?" hodí do pľacu. Zaváhame, či nás nevyšmarí v J-Lo štýle, ak odpovieme záporne alebo, Boh odpusť, sa mu náhodou zahľadíme priamo do očí.
"Hrajú práve teraz," pokračuje bez čakania na našu odpoveď. Zrazu jeho oči, pod nánosom šmyniek, zažiaria a v tvári sa mu odrazí duch pubertiaka, ktorý akoby sa vrátil zo svojho úplne prvého koncertu v živote. "Sú absolútne úžasní! Mali by ste sa na nich hneď zbehnúť pozrieť. Rozhodne sú zaujímavejší, než pohľad na mňa a fotografovanie." Je nám jasné, že hviezdna diva by nám takého niečo nikdy nemohla povedať.

Nie je veľa vecí, ktoré by NME dokázali pritiahnuť do Dallasu v Texase, do mesta vyznačujúceho sa najväčšou mierou obezity v Spojených štátoch a samozrejme atentátom na J.F.Kennedyho - ale festival Curiosa je predsalen dobrý dôvod. V každom meste, kde sa púť zastaví, je festival obliehaný bizarnými jednofarebnými typmi vo vekovom rozpätí 12 až 50, ktoré vyliezli zo svojich "brlohov", aby si pozreli The Cure a ich predskokanov, ktorých vybral sám strýko Bob: Interpol, The Rapture, Auf Der Maur, Mogwai, The Cooper Temple Clause a, ak ich nejaké to zranenie nepošle späť domov, Muse.
Dokonca aj v Texase, v domnelom hlavnom meste štátom schváleného nacizmu, dokáže festival prilákať viac ako rockovo-démonických čudákov. Áno, čítate dobre: najväčšia rocková udalosť leta je turné The Cure.

Spolu s ich súputníkmi z 80-tych rokov, Morrissey, The Pixies a Duran Duran, sa zdajú byť The Cure jednou z najznámejších hudobných skupín. Takí Franz Ferdinand, The Libs, The Killers, Yeah Yeah Yeahs, Radio4, The Departuje, !!! a The Walkmen - a to nemenujeme kapely, ktoré sú na tomto turné - by asi dnes neboli, alebo by zneli inak, nebyť The Cure. Skúste si vypočuť takú "Boys Don´t Cry" a po nej "Time For Heroes" (The Libertines), či "Killing An Arab" a "House Of Jealous Lovers" (The Rapture) a sami seba sa spýtajte, či tie druhé menované skladby by mohli vzniknúť bez existencie tých prvých.

"Robertov zmysel pre melódiu je citeľný zo všetkej tej nádhernej, romantickej hudby," povie Malissa Auf Der Maur. Jej oči však stratia lesk, keď zauvažuje o svojom hrdinovi. "The Cure mali v rokoch formovania mojej osobnosti na mňa obrovský dopad. Koncert v rámci turné "Head On The Door" bol vôbec prvý, ktorý som kedy navštívila. Na tomto turné sa na nich zájdem pozrieť každý večer a vždy zostanem v úžase, ako enorme ovplyvnili hudobnú scénu posledných dvoch desaťročí."

"Myslím, že kľudne môžete uviesť," prehlási Carlos D. z Interpolu, inak človek, ktorý toho povie vždy najmenej, "že sú mojou najobľúbenejšou kapelou." A zdá sa, že je to obojstranné.

"Toto je vôbec to najlepšie turné, na ktorom som kedy bol," zareaguje Robert Smith, z ktorého sa nakoniec stala tá najpríjemnejšia, najrealistickejšia ne-hviezda, s akou sme sa kedy stretli. Tak sme pozreli ako odohral extrémne intenzívny 2.5 hodinový set, ktorý v sebe zahŕňal celú 25-ročnú históriu The Cure, od post-punkovej "10:15 Saturday Night", cez temnú "100 Years", priamo k poslednému experimentálnemu popovému singlu "The End Of The World". Set obsahoval málo hitov, bol viac fanúšikovsky orientovaný, ale napriek tomu ovládlo prvých 10 radov pod pódiom množstvo tínejdžerov a 20-tnikov (ktorí ani neboli na svete, keď The Cure po prvýkrát prišli do Ameriky) a spievali s Robertom všetky skladby od slova do slova. No teraz, po tom veľkom triumfe, chce Robert pustiť k slovu ostatné kapely a po prvýkrát sa sám, bez bodyguarda, odoberie do svojej sviečkami rozžiarenej šatne.

"Na zozname účinkujúcich sú aj zvláštne mená," priznáva. "Za posledné tri, štyri roky sme s Muse už zopárkrát hrali a myslím, že na pódiu sú strhujúci. Doslova v dobrom berú dych. The Rapture sú na tom podobne; viete, keď vidíte tú energiu, ktorá z nich srší z pódia, doslova vás to ovalí - BANG! A The Cooper Temple Clause sú ako čierne kone, pretože ich album je k posratiu úžasný! A som v podstate pyšný aj za nich, pokiaľ ide o to, čo robia a ako to robia - toto turné, to je ako UK kontingent, no dnes nás Muse opúšťajú. Mali sme tu rozohratý veľký futbalový turnaj, UK vs. US, no teraz to musíme zredukovať. Mogwai a The Coopers, to veľmi fungovať nebude. Nie sme v najlepšej kondícii."

Hranie futbalu asi nie je koníček, ktorý by ste si okamžite spojili so 45-ročným Robertom Smithom, ktorý vyzerá - povedané slušne - akoby prekonal práve srdcový infarkt a pomaličky sa posledných 9 mesiacov rozkladal v hrobe. No ale potom je to kopec vecí, ktoré nás na Robertovi Smithovi prekvapujú.
"Doslova sa ma snaží prinútiť riskovať," informuje nás Carlos D. "V podstate mi povedal, 'Mám za sebou roky skúseností a ty potrebuješ pochopiť výhody riskovania'. Povedal som mu, že moja averzia voči riskovaniu je neotrasiteľná, ale odkedy mi to povedal, začínam o tom uvažovať inak."

Je to rovnako divné, ako zistenie, že hanblivý strýko Bob si rád užíva párty s jeho rockovými kamošmi. O tom nám zasa niečo prezradil Mattie Safer z The Rapture. "Nedávno sa na jednej after párty objavil Billy Corgan a ja som tam robi dj-a. Robert ku mne podišiel a požiadal ma o zahratie Smashing Pumpking. To ste mali vidieť Billyho, celý žiaril, že počuje svoju vlastnú nahrávku."

Faktom je, že vyraziť si niekam s ostatnými kapelami bol jedným z dôvodov, prečo vlastne vznikla myšlienka Curiosa festivalu. "Mám rád dj-ing, afterky a možnosť si pozrieť všetky tie vystúpenia. Vidím v tom osobný prínos, doslova sebectvo, že mám možnosť si pokecať s ostatnými. Nechcem, aby to vyznelo snobsky, ale na turné sa bavím úplne normálne s fanúšikmi, no oni sú až príšerne jednostranní. Im len odpovedám na otázky a nie som si pri nich istý, či sú dostatočne kvalifikovaný na vôbec nejakú konverzáciu."

V každom meste, kde sa festival zastaví, majú kapely k dispozícii aj nahrávacie štúdio, kam môže ktorákoľvek kapela zavítať, nahrať skladby, vyskúšať si nejaké nápady, čím môže do budúcna vzniknúť možno úplne prvý album s "cestovateľským" konceptom. Takže, ktorá kapela má svojim duchom najbližšie k The Cure?
"V tomto smere som predpojatý a volím Mogwai, nakoľko sú mojou najobľúbenejšou kapelou už odvtedy, čom som po prvýkrát, v roku 1997, počul ich album "Young Team". Zvláštne na tom je, že Mogwai ma vlastne inšpirovali. Prežíli sme veľmi zlý rok 1996, vydali sme album "Wild Mood Swings" a dostalo sa nám neblahej kritiky ako zo strany médií, tak hlavne fanúšikov. Vtedy som mal tú slabú chvíľku, kedy som si pomyslel,'Čo tu vôbec ešte stále robím?' No a keď som si potom vypočul album Mogwai, tak som sa uistil, že to, čo robím, je hudobná tvorba a na to som takmer bol zabudol."

Podobne ako v prípade jeho večného rivala, Morrisseyho, sa ani Smithovi v polovici 1990-tych rokov nie veľmi darilo. Počas žiarivých, bezstarostných dní Britpopu, boli The Cure hanobení "hudobnými degustátormi" a označovaní nálepkami "nechcení", "zbytoční", "odporní", "mimo trendov" a odporúčali im odísť do zabudnudia.

"Priezeň sme stratili iba v UK," vysvetľuje Smith. "Zbytok sveta sa trápil iba tým, koľko mejkapu znesiem, aké dlhé vlasy budem mať nabudúce, to akú hudbu hráme, nebolo podstatné. V UK, ak už sa o nás na kultúrnej scéne zaujímali, bolo najdôležitejšie, a zdá sa, že to tak je podnes, koľko som pribral."

Dnes sa však The Cure opäť tešia obľube. Rozdiel je len v tom, že v Crawley sa Robert môže prechádzať po ulici bez pocitu strachu, že mu cestu skrížia skinheadi, ktorí mu v ranných časoch značne znepríjemňovali život. Dnes mu najväčšie starosti na ulici dokážu privodiť hysterickí fanúšikovia. "Je ich veľa a smutné na tom je, že musím mať pri sebe neustále osobných strážcov," uškrnie sa, no nie až tak smutne. "Keď som náhodou sám, je dosť znepokojujúce mať okolo seba 30 - 50 ľudí, ktorí sa snažia upútať moju pozornosť. Proste potrebujem mať pri sebe niekoho, kto ma uistí, že sa domov dostanem v poriadku. A je lepšie, ak je vedľa mňa niekto väčší."

Aj z tohto dôvodu, keď nás Robert v Dallase ihneď po skončení rozhovoru pozval na drink, s nami išla ochranka po celý čas. Dorazili sme na miesto nie práve nenápadne. Nakoniec, je to k prasknutiu plný tourbus, aj z vonka obklopený množstvom ľudí, ktorí postávali pri bare, kde Carlos D baví prítomných ako DJ, a The Cure, spolu s niektorými z Auf Der Maur a TCTC sa už zabávajú v plnom prúde. Samozrejme, len čo prišiel Robert, všetci sa sústredili naňho.

Čo sme sa doteraz pohybovali v rockom zákulisí, sme nikdy nič také nevideli. V momente sa všetky kamery a fotoaparáty sústredili jedným smerom, fanúšikovia začali kričať jeho meno a snažili sa k nemu dostať čo najbližšie. Prišlo nám to, akoby stretnutie sa s Robertom dalo u mnohých prirovnať k stretnutiu s Ježišom. Po polhodine kultivovaného správania a rozdávania nekonečného množstva autogramov to dosiahlo kritickej hranice a s pokorou sa odobral do ďalších dverí, do privátneho baru. Veľmi rýchlo sa z toho stal ten typ "privátneho baru". Už máme dávno po pracovnom čase, no Robert zostal v rozpakoch, keď nám naša hostesta vysvetľuje, ako zvykne často tancovať nahá za priesvitnou oponou pomenovanou "the light box" a zdalo sa, že ak by Robert prejavil záujem, mohla by mu to predviesť. Rozhodne neprejavil, ale odmietol to veľmi zdvorilým spôsobom. Robert je od roku 1988 ženatý so svojou láskou z detstva, s Mary Poole a nikdy nemal potrebu inklinovať k niečomu takému. A dnes, ten istý človek, ktorý nahral album "Disintegration" (1989) pod návalom acidu, nemá dokonca potrebu ani siahať po povzbudivých drogách. Nedá sa však povedať, že by si toto skvelé leto neužíval.
"Otec doma vyrába vlastné pivo, ktoré je každým rokom silnejšie a to až tak, že na mňa pôsobí halucinogénne, také je silné. Fakt nemám potuchy, čo doň pridáva, ale to je tak všetko, čo dnes potrebujem!"

V tourbuse na ceste do baru sme sa ho spýtali, v čom vidí úspech Curiosy, keď napr. Morrisseyho letné turné v rámci Lollapaloozy bolo zrušené pre slabý predaj lístkov. "Pretože Morrissey si myslel, že tu má omnoho väčší úspech, než v skutočnosti," usmeje sa.
A The Cure? "Nechcem vyznieť namyslene, ale my by sme mohli vyraziť hrať kamkoľvek. Je len zopár britských kapiel, ktoré sú schopné s úspechom vystúpiť tam, kde my."
Naposledy sme zazreli Roberta v zadnej časti autobusu. Kúsok od neho sedela Melissa Auf Der Maurs a Paul Banks z Interpolu, a viedli intezívnu debatu. "... a práve preto ťa Robert všetci máme tak radi a si pre nás inšpiráciou!" začuli sme pri odchode vyhlásiť Melissu. Vieme si predstaviť, že na Robertovom mieste by sme sa v danom momente cítili ako Ježiš.

zdroj: NME, 11/09/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi