Popoludnie s Robertom – 02/1986


Ďalší pohodový rozhovor s mladým, a hlavne uvoľneným, Robertom Smithom


No zbohom. Sú dve hodiny popoludní a Robert tu už mal dávno byť. "Vždy mešká, nezáleží, čo má dohodnuté," ospravedlňuje ho dievčina z ich nahrávacej spoločnosti. Zrazu sa dvere otvoria, vpáli do nich Robert a vykúzli na tvári úsmev. Jeho vlasy, ako vždy rozbehnuté na všetky smery, na sebe pokrčené veci a na nohách dotrhané tenisky. "Nemám čas sa udomácniť," vysvetlí svojim typicky tichým tónom. "Mám doma žehličku." No a? "Nikdy som ju nepoužil. Moje veci sa proste vysušia a takto pokrčia. Ale napriek tomu," pokračuje, cítiac sa trochu zranene. "Pre tento rozhovor som sa ohodil. Včera som mal kraťasy a tričko Greepeace - ako novodobý hippisák."

Tak kde bol Robert dnes ráno? Nakupovať? Hrať golf? Kosil trávnik?
"Ja som práve vstal," uškrnie sa.

Práve vstal? To obyčajne vstáva popoludní?
"Záleží od tho, kedy som šiel do postele. Minulú noc som zaľahol o pol štvrtej ráno. Nikdy nejdem do postele skôr, než o tretej ráno. Ale niekedy vstanem aj presne napoludnie. Ale neovplyvňujem to, " dodá. "Ja by som najradšej ani nevstal, teda až do chvíle, kým sa opäť nezotmie."

Takže, čo je tá prvá vec, ktorú urobí, keď vstane spod perín na poludnie?
"Umyjem si tvár studenou vodu," zamrmle, "a potom si sadnem ku šálke kávy a snažím sa spomenúť na svoje sny. Zvykol som si ich kedysi zapisovať, dnes ich skôr rozoberám s Mary."

Neviem si predstaviť, že by si bol schopný zapamätať, čo sa mu v noci snívalo, alebo áno?
"Snívalo sa mi s pieskovou príšerou..."

Aha... no jasné!
"Spočiatku bola veľmi pekná. Pripravovala barbeque na pláži..."

A potom?
"No a potom schytila sekeru, aby nasekala drevo, no začala sekať ľudí, ale takým tým svojským spôsobom."

Dosť strašidelné, nie?
"No, vedel, som, že sa nie je čoho báť."

A čo Mary?
"Ona bola olympijská bežkyňa," vysvetľuje Robert snažiac sa ovládnuť smiech. "Mala perlový náramok, no počas behu sa jej roztrhol a perly sa jej vryli do očí.. Snažila sa ich dostať von, niekto sa jej snažil pomôcť a potom dodala "a je to, sú všetky von", ale ona ich za očami stále cítila, ešte aj keď sa zo sna prebudila. Ešte aj keď som od nej odchádzal bola presvedčená, že má vzadu za očami perly."

Takže ju nechal samú v ich novom londýnskom prízemnom byte, v ktorom v podstate nie je nič, okrem nutného nábytku, telky, videa, sterea, figúrky, ktorú niekto vytvoril v psychiatrickej liečebni a Budha z čiernej mosadze s troma tvárami, ktorého si kúpili v Honk Kongu. Pred bytom majú veľkú záhradu, ktorú zdieľajú "s asi 600 ďalšími ľuďmi - máte pocit, akoby ste sedeli na futbalovom ihrisku." Aj to je dôvod, prečo sa Robert rozhliada po niečom lepšom, s vlastnou záhradou - chýba mu záhradničenie, ktorému sa priučil v rodičovskom dome v Crawley.

"Vždy keď môžem, sa tam vraciam - stále tam mám vlastnú izbu, posteľ, zubnú kefku. Je to proste miesto, kam môžem uniknúť - ľudia ma tam nemajú šancu zastihnúť, pokiaľ teda nezdvihnem telefón. Pochybujem, že sa budú niekam trepať 35 míľ."

No a Robert je presne ten typ, ktorý potrebuje pravidelne od všetkého uniknúť. Presne tak, ako minulý rok, kedy "som už na každého doslova štekal, pretože som bol neustále unavený." Hlavne preto, že nielenže pracoval s The Cure, ale takisto hral na gitare so Siouxsie And The Banshees. Dnes je na tom lepšie a nielen preto, že sa vzdal práce v The Banshees.
"Myslím, že som prešiel krízou stredného veku. To zažije úplne každý - ale každý z toho vyrastie. Najhoršie to bolo okolo 25-tky, pretože som si vždy myslel, že vtedy už budem dávno po smrti, ak nie vlastným pričinením, tak niekým iným. Bola to romantická predstava, ale trvalo by to príliš dlho, než by sa naplnila. A to som mal stanovený aj dátum - 14.2.1985. Neustále sa mi opakoval sen, že som preletel oknom a cítil som, ako mnou prechádza sklo."

A čo sa nakoniec v ten príšerný deň stalo?
"To si nepamätám. Iba keď som si líhal do postele som si na to spomenul a povedal si, "Bastardi, nič sa nestalo!" Bol som z toho trochu sklamaný."

No jednako zdráhavo priznal, že "odvtedy som si užil kopec srandy". Ale takisto aj zopár mizerných chvíľ, ako napr. vodné lyžovanie na prázdninách na Lake District v minulom roku. "Šlo mi to? Nie," zatrucuje. "Dokonca to nebolo ani zábavné. Dosiahlo to bodu, kedy som bol proste rozhodnutý to skúsiť. Bolo to v štýle buď ja alebo voda. Skoro ma to roztrhalo na kusy, neuvedomil som si, aké nebezpečné to môže byť. Keď dopadnete na vodu v 60 kilometrovej rýchlosti, je to fakt príšerný pocit. Z nosa sa mi valila krv a nohy som mal celé dorezané. Bol som však rozhodnutý to skúšať dovtedy, kým sa neudržím na lyžiach aspoň minútu. Keď sa mi to konečne podarilo, prestal som s tým."

Všetko to vyznieva trochu mučivo. Nakoniec, všetky tieto zábavky, rekreačný šport a podobne, popísal nedávno pre Smash Hits vcelku trefne Howard Jones. Trápi vôbec Roberta, že Jones ho vo vodnom lyžovaní hravo tromfne?
"To vážne nie," uškrnie sa, tentoraz trochu zlomyseľne. "Veď aj tak okrem toho nič iné nevie, nie?"

Po tohtoročných prázdninách vyrazili The Cure svetové turné, hoci má momentálne Robert problém s spomenúť, kde všade vlastne hrali ("Či sme boli aj na Novom Zélande? Tuším, že áno."). Po návrate domov urobil to, čo zvyčajne - "skočil som do vane, doprial si šálku Earl Grey čaju a kúsok syra na toast" - a po krátkom odpočinku začal premýšľať o novej hudbe. Prvým počinom je brilantný nový singel "InBetween Days" - "taký evidentný chlapčensko-dievčenský song o rozhodoch a návratoch", ktoré sa dočkalo dosť podivného videa.

"V prvotnej verzii to video bolo dobré," povie Robert, "no teraz sú v ňom ponožky. Tim Pope ma varoval, že použije ponožky, ale ja som si myslel, že pôjde skôr o niečo abstraktné. A ono to naozaj vyzerá ako ... ponožky. A podľa mňa k takému niečomu nebol dôvod."

S rukou na brade však zauvažuje trochu opatrnejšie. "V žiadnej našej skladbe, ktorú sme kedy nahrali, nie je odkaz na ponožky." Skladba "InBetween Days" pochádza z ich nového albumu, na ktorom je "aj flamengo skladba, ako aj japonská "kyoto" skladba a takisto disco pesnička" a volá sa "Head On The Door". Dnes už akosi nikoho neprekvapí, že názov albumu odkazuje na ďalší sen.
"Bol som vtedy ešte malý," zahundre, "ešte predtým, než som mal osýpky, či ovčie kiahne... zvykol som vídavať toho príšerného uškŕňajúceho sa chlapa, ktorý sedával na dverách spálne. Akoby bola na oboch stranách teleskopu, bol veľmi blízko, no keď som ho chcel odo mňa odtlačiť, bol zrazu strašne ďaleko. Naposledy som ho videl, keď som mal 15 a mal som silnú horúčku. No a pred pár mesiacmi som mal zvláštny sen, v ktorom sa objavil znova a zobudil som sa celý prepotený. Mal som pocit, že budem asi vážne chorý, ale nestalo sa tak."

Zvláštny a čudný. Ale čo má toto všetko spoločné s novým albumom? "Len mi napadlo," vysvetľuje, "že je to celkom tajomný názov pre album."

Možno ste si dali veci dohromady a uvedomili si, že Robert Smith nie je len taká obyčajná popová hviezda. Nakupuje v Safeways ("nik ma tam nepozná, nemyslím si, že fanúšikovia Cure chodia do Safeways"), nechodí na drink s inými hviezdami ("Či by som si šiel zapariť s Georgem Michaelom? Ja by som rád zaparil Goerge Michaela"), neverí v rána, na turné si so sebou vzal osvojenú ovcu ("Raz som ju nechal v hotelovej izbe. Keď sme sa vrátili, mali ju na recepcii a skúšali ju kŕmiť trávou") a nedávno dokončil EP so skladbami Franka Sinatru, ktorú ale nevydá. Ale je veľmi priateľský, milý a extrémne zábavný. Čo vás však dostane je fakt, že vôbec neverí, že si niekto iný myslí, že veci, ktoré robí, sú čudné. Prezradil však, že s Mary si doma radi hrajú rôzne scénky.
"Nemyslím si, že to bolo čudné," povie trochu zmätene. "Väčšina ľudí, ktorých poznám, robia to isté. Každý má svoje temné tajomstvá. Ja som niekedy trochu nezvládnuteľný." Rozpačito dodá, "ale mne to príde úplne normálne."

zdroj: Starhits, 02/1986



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi