Show - 12/1993 - I.


Robert exkluzívne pre austrálske vydanie magazínu Rolling Stone


Boli ste počas filmovania "Show" nervózni, či napätí?
Mal sme veľmi veľké obavy. Samozrejme, že to bolo poznať, veď tam bolo 18 kamier, takže osvetlenie bolo intenzívnejšie, než normálne, a zadymenie zasa nie tak husté. Obával som sa, že sa to každého dotkne v negatívnom smere, že budú nervózni z toho, že je to naša veľká šanca pre budúce generácie. Nakoniec to však malo pozitívny dopad. Všetci sa s tým stotožnili a hrali na hranici svojich možností. Ten koncert by som zaradil k našim najlepším desiatim koncertom roka. Ten záznam zahŕňa v sebe všetko, čo sme sa v minulom roku snažili zachytiť, celú škálu našej produkcie. Niektoré koncerty boli ohromné. Síce to znie možno namyslene, ale to nie je zámerne. Snažili sme sa vytvoriť niečo väčšie, než život samotný. Nemyslím si, že sa nám to ešte niekedy podarí.

To turné bolo vcelku mamutie, nie?
Bolo obrovské! 9 mesiacov z roka na turné. Pre nás to bolo najdlhšie turné, aké sme kedy podnikli. Dosť čudné na to, že rok predtým som k smrti popieral akékoľvek reči o možnom koncertovaní (smiech).

Čo som si všimol, tak na pódiu si stále nie veľmi zhovorčivý. Prečo sa neprihováraš publiku viac?
Vyznie to možno smiešne, ale ja som sa nikdy necítil v tomto smere pohodlne. Počas koncertu o tom vôbec nepremýšľam - úplne sa ponorím do toho, čo práve robíme a robí mi to radosť. V pauzách medzi skladbami sa však cítim neskutočne trápne. A to až tak, že ani nedokážem premýšľať o tom, že by som mal niečo povedať. Často sa možno zdá, že už už idem niečo povedať a potom ma napadne, "nie, prosím, nič nehovor, lebo to vyznie hlúpo". Takže nakoniec nepoviem nič.
Niekedy sa však dostanem do tranzu a začne bľabotať, no potom to neskutočne ľutujem. Ostatní z kapely vtedy na mňa pozerajú ako na mimozemšťana.

A neskúšal si si niekedy niečo nacvičiť? Napr. niečo vtipné, čo by si mohol na pódiu povedať?
(smiech) Nie, tak by sa mi to nepáčilo. Myslím, že neprirodzená výrečnosť je jedna z najtrýznivejších vecí, aké môže človek okúsiť. Keď sa pozerám na ľudí, ktorí hrajú, tak je mi jedno, či popri tom aj niečo povedia alebo nie. A ak nič nepovedia, rozhodne nemám pocit, že by ma ignorovali. Ale viem, na čo narážate. Za to, že nekomunikujem s publikom som kritizovaní celé roky. Jednoducho, je to niečo, v čom nie som dobrý. Proste preferujem spev.

Tak poďme k filmu. Na čo myslíš, keď vidíš na obrazovke sám seba, ako stojíš a spievaš na pódiu?
No, keď sa ku mne dostal režisérom zostrihaná verzia, bolo to príšerné. Totálne som bol sklamaný a nedokázal som uveriť, že nás niekto dokáže predstaviť na pódiu v tak nudnej a hroznej podobe. Takže, akonáhle sme dokončili turné, vrátil som sa k záznamu už v prvý januárový týždeň a do apríla som ho zeditoval. S každým aspektom týkajúcim sa The Cure na pódiu som až desivo prepojený!
Na premiéru som šiel trochu pod parou, sadol som si dozadu a sledoval. Myslím, že je to dobré, ale to by som povedal aj tak.

Niekedy je človek sám sebe najtvrdším kritikom...
Ja som takým určite, to bez debaty! Pokiaľ ide o kapelu, ide mi o každučký detail. A pokiaľ ide o film, ocitol som sa medzi samoľúbosťou - chcete mať čo najlepšie zábery na samého seba - ale na druhej strane, ten najsilnejší záber vás zasa nemusí zobraziť v tom najlepšom možnom svetle. V tomto prípade som vždy za viac dynamickejší záber - aj pod hrozbou, že ich tam bude až príliš.
Už sme v minulosti mali niekoľko možností vidieť samých seba na pódiu. Nakoniec, v úvode každého turné sa nafilmujeme na domáce video, ktoré si potom pustíme v autobuse a debatíme, čo by sme mali a mohli zlepšiť.

Prince si údajne necháva filmovať každé svoje vystúpenie a prakticky okamžite po koncerte si záznam pozrie.
Ale nie! To už je bláznovstvo. Veď tým sa úplne vzďaľujete reálnemu životu. V Austrálii, sotva sme odišli z pódia, tak sme okamžite utekali ne nejaký iný koncert. To bola omnoho väčšia zábava!

A kto na teba urobil na pódiu v poslednej dobe skutočne dojem?
Minulý rok počas turné som mal možnosť vidieť niekoľko koncertov. Ride si ešte stále udržujú svoju silu. Excelentní boli aj My Bloody Valentine. Po dlhých rokoch som mal opäť možnosť zažiť Jesus & Mary Chain a myslím, že boli absolútne brilantní!
Ale v minulom roku to bolo predsalen iné. Ak sme boli v meste, kde sme mali voľný večer a zašli sa niekam pozrieť, tak sme tam stretli kopec ľudí z publika nášho koncertu deň predtým, či potom. Niekedy je to dosť nepohodlné, pretože sa tak stávate súčasťou daného koncertu.

To sa asi podobá tomu, ako keď vykročíš zo svojho domu, nie?
No, ani nie. Ostrihal som si totiž vlasy. Mám ich teraz asi 2.5 cm dlhé.

Takže si sa vrátil k účesu z rokov 1984 a 1985?
Tak. V podstate každé tri, či 4 roky si vlasy kompletne ostrihám. Získam tým čerstvý pohľad na veci.

V podstate si sa výzorom vrátil k Robertovi Smithovi z roku 1977, nie?
Mmm... nemyslím si, že by som vedel vrátiť čas až do takej doby.

Nedávno si sa nechal počuť: "Neznášam mojich rovesníkov. Nemajú čo povedať a ich hudba stojí za prd." Koho si tým vlastne myslel?
Hovoril som o ľuďoch, ktorí aktuálne pôsobia v kapelách, čo začali fungovať v tej istej dobe ako my. Nemyslím si, že mám s nimi niečo spoločné. Dnes vidím kapely ako Ned´s Atomic Dustbin a podľa mňa sú vážne dobré. Sú plné života a to, čo robia, je jedinečné. Je to jednoducho plné mladosti. A potom sa pozriem na ľudí, s ktorými som v podstate vyrastal. Predstierajú, že stále na to majú a pritom je úplne zjavné, že nie! Je mi to na smiech.
Som až zúfalý pri pohľade na ľudí, starších než ja, roztrasených, ktorí predstierajú, že sú mladíci a držia sa niečoho, čo už dávno odišlo. Obzvlášť neznášam, keď sa do takého stavu dostanú kapely, ktoré som zvykol obdivovať.

My sme sa vždy snažili pôsobiť pravdivo, tak ako sa naozaj, ako osobnosti, cítime. Ak by sme necítili v niečom presvedčenie, tak by sme sa o to nepokúšali. Vždy vieme, keď niečo nebude fungovať. Ale toto niektorí ľudia poznať nechcú, pretože majú obavy z toho, aké by to bolo, keby žili normálny život, bez kapely. Mňa toto nikdy netrápilo. Nikdy som nepodľahol nutkaniu byť slávnym, či byť v kapele a umožniť tak môjmu egu, aby bolo väčšie, než čokoľvek iné. Bohužiaľ, za posledné roky som stretol niekoľko mojich rovesníkov, ktorí sa v tom totálne stratili - mentálne, ale absolútne!

Na aký vek sa vlastne cítiš? Na svoj fyzický?
Nie, mám 34 a rozhodne sa na 34 necítim. Neviem, aké to je cítiť sa na 34! Na svoj vek sa necítim do 17tich. Skúsil som toho naozaj veľa a dúfam, že toho poznám viac. Stále ma štvú tie isté veci a takisto ma tie isté veci vedia urobiť šťastným. Som asi jediný z popovej scény, kto si svoj vek prizná a chová sa podľa toho. Nie je nič horšie, ako ľudia, ktorí sa snažia zostať mladí. O také čosi by ste sa snažiť nemali, buď mladým ste alebo nie.

Takže starnutie by malo byť ľahšie
Jasné! Jediný spôsob, ako dokážem ohodnotiť môj mentálny vek, je otvorená hra s omnoho mladšími ľuďmi, než som ja sám, napr. s mojimi synovcami a neterami, ktorých sú zdá sa dnes "stovky"! Ja o nich neuvažujem ako o deťoch. Takže, ak chcem s nimi komunikovať na tej najzákladnejšej úrovni, kedy majú pocit, že sú ako ich mamy a otcovia, a dokážem to, tak som si stále istý, že až taký starý nie som.

Dodnes nemáš deti?
Nie... Mám pocit, že by to bola príliš veľká zodpovednosť a možno aj preto, že akosi stále neviem, čo vlastne chcem.

A chcel by si ich raz mať?
... ja neviem. V porovnaní s väčšinou ľudí si myslím, že mať deti, je dosť veľké rozhodnutie. To nie je rozhodnutie pre lusknutie prsta. Dlho som o tom premýšľal, ale nakoniec... nemyslím si, že ich niekedy mať budem. Som príliš veľký sebec.
Jednoducho deti prinášajú zodpovednosť. Tú "odvrátenú" stránku vidím jasnejšie, než tú pozitívnu. Kopec ľudí, ktorých poznám, sú rodičia a samozrejme sú v tomto smere aj výhody - ale je tu aj množstvo nevýhod.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi