Liek na Vianoce - 12/1982


Vianoce mladého Roberta Smitha


Zima 1976. Vonku pred školou žiaria malé svetielka a veselo sa trblietajú v mrazivo temne zasneženej krajine. Cez zamrznuté okno je možné rozoznať bláznivo pobehujúce postavy pripravujúce sa na vrchol školského roka - školský Vianočný koncert.

Minulý rok mala najväčší úspech vynikajúca interpretácia Handelovho "Mesiáša", o ktorú sa postarala p. Grotepimple, učiteľka hudby, a aranžmány zminimalizovala na vokály a tamburínu. A pred dvoma rokmi zasa miestny školský rugbyový tím prekvapil vlastnou interpretáciou Čajkovského "Luskáčika".

Tento rok bol prísľubom ešte veľkolepejších vecí. Ten milý mladík Robert Smith pripravil "orchestrálny koncert" s ktorým očakával, že si ho ľudia budú pamätať celé ďalšie roky. Riaditeľ školy sa chvel vzrušením - bol hrdý na kultúrne renomé jeho školy - a dokonca aj jeho nevrlá stará tvár na okamih prezrádzala známky dobrého žoviálneho humoru.

No keď sa nakoniec koncert začal, všetky tie úsmevy pohasli a jeho stará mrzutá tvár opäť skamenela a mala príchuť vražednej krutosti.
"Nikdy v živote..." zabľabotal nahnevane - no zbytok jeho slov sa stratil v ohlušujúcom rámuse, ktorý sa zrazu rozoznel z pódia.
Bol to vlastne úplne prvý koncert The Cure, alebo The Malice, ako sa vtedy volali - a takmer ich úplne posledný!
"Riaditeľ a ostatní učitelia zúrili," zaspomína spevák Robert Smith. "Očakávali chorály alebo niečo podobné. A my sme namiesto toho spustili hlučnú hudbu, a čo bolo horšie, každý z nás v jednom momente začal hrať úplne inú skladbu. Bolo to katastrofálne. Hneď na začiatku začali ľudia miznúť. Spočiatku ich tam bolo 800, po dvoch skladbách 100. Jediný dôvod, prečo sme "prežili", boli Vianoce a dobro s nimi spojené."

"Viete, mne sú všeobecne Vianoce ukradnuté - obyčajne ich spláchnem dobrou fľaškou." No napriek tomu cynizmu vyšlo z Roberta aj niečo romantické.
"Vianoce boli pekné, keď som chodil do škôlky. Boli ako sen... všetky tie karty, ktoré sme posielali cez školskú poštu a posielali želania Santovi. Šok prišiel, keď som videl Santu z okna mojej izby ako šesťročný. Jazdil po ulici na korbe nákladiaku. Pomyslel som si, Santa predsa nemôže jazdiť na nákladiaku!"

"Ale atmosféru Vianoc mám stále rád, zimu a tmu. Ak by bolo na Vianoce teplo a slnečno, vyprdol by som sa na ne. Ale, čím som starší, tým sa Vianoce zdajú príšernejšie. A čo je horšie, už ani nebýva na Vianoce sneh!"

Mnohé z najpríjemnejších Robertových spomienok súvisia s jeho detstvom. Jedna z jeho najobľúbenejších kníh je určená deťom. Volá sa "Charlotte Sometimes" a The Cure sa ňou inšpirovali na jednom z ich singlov s rovnakým názvom. Kniha rozpráva príbeh o malom dievčati, ktoré si vymenilo miesto s iným dievčaťom, prakticky dvojníčkou, no ktorá žila o 50 rokov skôr.
Robert sa na to pozerá ako na príbeh outsidera, ktorý sa dostal do cudzieho prostredia - verí, že s takým niečím sa stretol v určitom momente dospievania úplne každý.

"Zdá sa, že keď prestanete byť dieťaťom, tak všetko začne ísť dolu vodou," prehlási. "V ďalšej škole som celý december flákal po poliach, či už v snehu alebo v daždi a snažil sa už na obed opiť. Mal som tam rád iba jedného učiteľa - angličtinára. Počas hodiny nám dovoliť popíjať, fajčiť a na obed nás všetkých odviezol autom do krčmy. Pol roka po tom, čo som ho naozaj spoznal, zomrel... na otravu alkoholom."

"Všetko, na čo si dnes z tých čias, a hlavne Vianoc, pamätám, je jedna alkoholická čmuha. Ale dnes sa Štedrý večer javí ako úplný opak orgazmu. Celý deň ste doma, napchávate sa jedlom, pijete... a potom ste ďalšie dni chorý. Oslavy nerobím, hoci niekedy na nejaké vtrhnem. Ale nakoniec, samotné pomyslenie na oslavu je stokrát lepšie, než jej realizácia. To totiž skončíte s ľuďmi, pri ktorých si želáte, aby 90% z nich okamžite zmizlo a sami seba sa pýtate, "Čo tu do riti robím?" No a potom sú tu tie Vianočné single... Samozrejme, že sa mi páčia, ale iba keď mám v sebe 15 pív a padám pod stôl. Neviem si predstaviť, že by sme niekedy také niečo spravili."

Takže podľa teba nebude mať svet už nikdy príležitosť užiť si sviatky v štýle, ako sa vám to kedysi pred rokmi podarilo vo vašej starej škole?
"Nepravdepodobné. Ale na druhej strane, raz, či dvakrát som chodil spievať koledy. To by mohla byť zábava. A je to celkom dobrý spôsob, ako si zarobiť nejaké peniaze."

Takže, ak sa čírou náhodou objaví na Vianoce pred vaším domov akýsi podivín, ktorému v rozžiarenej tvári bude vidno dobrú vôľu (a možno aj niečo silnejšie)... nechovajte ako zvyčajne a nevypoklonkujte ho s nejakými drobnosťami. Kto vie... môže to byť Robert Smith.

zdroj: Flexipop, 12/1982



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi