Reeves Gabrels II - 11/2014


Reeves v rozhovore pre magazín Trebuchet


Vyrastal si v New Yorku, študoval tam umenie, zrejme v úžasnom období, keď tam pôsobil Andy Warhol. V akom smere to podľa teba ovplyvnilo tvoju hudbu?
Predtým, než som sa stal hudobníkom, som chcel byť grafikom. Bol som jedno z tých deciek, ktoré sa na takú školu mohli dostať. Mal som systém - prišiel som domov, urobil som si úlohy a potom som sa mohol naplno venovať kresleniu. Môj otec však nadobudol presvedčenie, že sa škole venujem až príliš seriózne a tak ma zapísal na gitarové lekcie, nakoľko mal pocit, že práve gitara by ma mohla viac socializovať. Nakoniec veľmi skoro pochopil, že ako gitara, tak aj kreslenie sú cesty k samotárstvu. Ale neskôr som začal hrať v kapelách, prišlo mi to zrazu bezprostredné, no stále som mal pocit, že nie som rodený hudobník. Dnes však pri pohľade späť premýšľam, že z človeka urobí rodeného hudobníka.

Na strednej škole som poberal štipendium a navštevoval som vďaka tomu Parsons School of Design v New Yorku. To bolo okolo roku 1974, takže som Warhola už dosť vnímal. Dokonca sme ho často vídavali na rohu ulice, ako si bral taxi. Pár rokov na to sme sa s kamošom zašli pozrieť na koncert Briana Ferryho. Vonku bola dosť zima, zašli sme k Styrofoam na kávu a tie sme po dopití hodili do koša. V tom pred nami zastavila limuzína a vystúpil z nej Andy Warhol. Môj kamoš si to uvedomil skôr, než ja. Vytiahol z koša obe papierové šálky, rozbehol sa smerom k nemu a získal pre nás oboch podpisy. Mal som ju vystavenú na poličke v rodičovskom dome. Bohužiaľ, raz k nám zavítala stará mama, to som býval na intráku, a rozhodla sa poupratovať mi izbu, takže šálka skončila v odpadkoch!

V tom čase som žil v East Village, dva bloky od CBGB, V rokoch 1974 - 1975 už fungovali Patti Smith a Television, a motali sa tam aj Talking Heads. Vtedy ste mali pocit, že takmer všetci majú za sebou umeleckú školu, takže som mal ten správny rodokmeň. Myslím, že to vo mne zanechalo silné vizuálne odkazy. Obzvlášť, keď robím hudbu pre film, prípadne nejaké inštrumentálne záležitosti, prípadne keď pracujem na niečom, čo má v sebe nápad na pieseň, no nemám k tomu text, tak sa snažím získať iba niečo, čo má náladu. Môže to vyvolávať síce pocit prázdneho skladiska, ale skôr jeho akustickú podobu.

Davida Bowieho som spoznal asi rok predtým, než zistil, že hrám na gitaru. Nemal som pocit, že by z toho niečo bolo, tak načo by som menil jeho dojem? Pracovali sme spolu na niečom umeleckom. Spoznal som sa s ním vďaka mojej bývalej manželke, ktoré pre neho pracovala na turné. Mal som za ňou priletieť a priniesť nejaké knihy o umení. Keď som sa takto v jeho blízkosti objavil viackrát, začal sa na mňa pýtať a sem tam sme niekam pred jeho vystúpeniami zapadli. To bolo na turné Glass Spider. Mával som "All Access" prístup, celkom zbytočne, on bol totiž človek na vrchole pyramídy, takže nemusel vôbec nič. Posedávali sme v jeho izbe a len tak debatili o umení. No a na konci turné mu moja žena posunula pásku s nahrávkami mojej kapely.

Štyri mesiace po tom mi zavolal a spustil na mňa, "Prečo si mi o tom nepovedal?" Ani sa mi nechcelo veriť, že mi zavolal, mal som spočiatku pocit, že je to môj kamoš a robí si zo mňa srandu, takže som zareagoval, "Kto do prdele to je?", on sa začal smiať a povedal, "No, zvykol si sedávať v mojom prívese". Niekedy na začiatku, čo sme sa začali stretávať, sme pozeral film "Fantasy Island" s vypnutým zvukom, rozdelili sme si úlohy a nadabovali to po svojom. Práve toto spomenul a bolo mi jasné, že je to naozaj on.

Na prvej spoločnej veci sme pracovali v čase, keď som rearanžoval "Look Back In Anger" pre jednu kanadskú tanečnú spoločnosť, s ktorou sa chystal vystupovať. Pôvodne to mala byť trojminútová skladba, no on k tomu chcel pridať ďalšie 2,5 minúty inštrumentálnej hudby, počas ktorej tancoval. Dožadoval sa akejsi zvukovej podony gothickej architektúry a veží.

Tých 12, či 13 spoločne strávených rokov to bolo vždy o odkazoch na umenie. Vravel veci ako, že to chce gitarové sólo, ale malo by to byť na štýl Jacksona Pollacka, či Superreal, alebo že by moja gitara mala znieť ako "The Persistence Of Memory" od Salvadora Daliho. Takže tá umelecká škola ma ovplyvnila v značnej miere a stále to pokračuje.

V akom rozsahu zaberali Tin Machine tvoj čas? V tom čase už fungovali The Pixies a Sonic Youth, ale zdá sa, že celá tá grunge scéna v Seattli explodovala až v čase, keď ste sa rozpadli.
Zábavné na tom je, že bola vydaná kompilácia "The Roots Of Grunge" a nás požiadali o jednu skladbu. Myslím, že ak by sme nenosili opotrebované veci, tak by to bolo jasnejšie, no ak by sme si obliekli roztrhané rifle, tak by sme podviedli samých seba. Ja som bol v podstate neznámy, no bratia Salesovci, a obzvlášt David, mal na tú úlohu predpoklady. Cítili sme sa ako granát z "Let´s Dance"; veď my sme vlastne resetovali Bowieho kariéru. Pripravili sme podložie pre jeho neskorší album "Earthling". Odpútalo ho to od ľudí ako Phil Collins a Tina Turner, s ktorými ho až nezdravo spájali.

Keď sme s Davidom začali spolupracovať, tak sme si uvedomili, že obaja počúvame rovnakú produkciu - Glenna Brancu, The Pixies - ja som inak Charlesa Thompsona, teda Franka Blacka, poznal z Bostonu, kde som žil asi 20 rokov, staré Hendixove bootlegy, Johna Coltranea a Stravinskeho. Takže sme sa pohybovali na rovnakom území, čo sme s Tin Machine náležite využili.

David mal v tom čase, vo svojom dome vo Švajčiarku, zavesený na stene zarámovaný odmietavý list z RCA, keď dokončil "Low", pretože oni chceli ďalší "Young Americans". Zvykol vravieť, že to skončí tak isto, ako sa nám to stalo s "Low" a "Heroes". Mali sme zopár dobrých recenzii, ale množstvo zlých, no po desiatich rokoch sa zrazu začali všetci ozývať, ako sa im páči tá, či oná pieseň. Je to ako keď vám niekto povie, že ak máte pocit, že ste skromný, tak rozhodne skromný nie ste. Takže, ak máte pocit, že ste všetkých predstihli, tak v skutočnosti už tomu tak dávno nie je.

Ktorý, zo všetkých tých projektov, si si užíval najviac?
Rozhodne tie s Tin Machine a jednoznačne ich prvý album. Vlastne, tak som sa po prvýkrát prezentoval verejne. S "Earthling" som skutočne mal pocit, že sme dosiahli úplne všetko a to bolo po prvýkrát, čo som ko-produkoval Davidovu nahrávku. Samozrejme, aj predtým som bol prizývaný k produkcii a aj komponoval, no toto bolo po prvýkrát, keď som sa na to mohol skutočne zamerať.

No a hoci to bude znie divne, najviac som si užil spoluprácu s Paulom Rogersom. Požiadal ma o to jeho manažér, ktorý si vypočul moje bluesové veci. Predtým si ma totiž všetci spájali s newyorkskou hudobnou scénou a podobne. Vyrastal som na tzv. klasickom rocku, ako Cream a Free. Pre mi ako najzvrhlejšia vec v mojej vtedajšej kariére prešli spojiť sa s Paulom Rogersom a vrhnúť sa na blues. Jason Bonham, ktorý s ním hral na bicie, to nazýval "cock rock", proste blbosti, 2/4 veci, úplne priame. Ale Paul je takisto vynikajúci spevák.

Hneď na to som nastúpil do štúdia s Brianom Enom a Davidom Bowiem nahrať album "Outside". Bol som vtedy na turné a v čase pred-internetovom som dostal od Briana a Davida fax s rôznym obsahom a vraj, čo si o tom myslím. Pamätám sa, ako som sedel v izbe, premýšľal o tom, ako sa postaviť k veci Charlesa Ivesa po matematickej stránke, kedy jednu skladbu hral v 11/8 tempe a ďalšiu zasa v 4/4, čo by sme z toho mohli spolu urobiť, a hlavne ako to spojiť do jedného kompaktného celku. Vidím to stále pred sebou, prázdninujem v Midweste, mám pred sebou kalkulačku, notovú osnovu, snažím si to celé predstaviť a ešte predtým ako som im odoslal fax som si uvedomil, že mi zvoní v ušiach a počujem dav spievať "All Right Now". Uvedomil som si, že tak vyzerá celá moja kariéra. Ide o nepomer medzi láskou k veľkým rockovým hlúpostiam a láskou k avant-garde. Možno to zodpovedá tomu, čo robím, a možno sa to nejako snažím spájať.

To sú tri veci z môjho života, za ktorými sa vždy obzriem s najväčšou spokojnosťou, no a tou poslednou je samozrejme moje pripojenie k The Cure, v roku 2012. Spolupracoval som s nimi aj v 1990-tych rokoch a ak by ma vtedy požiadali o pripojenie sa k nim, ak by to vtedy okolnosti dovoľovali, nechal by som asi všetko a šiel s nimi. Keď si to tak spätne uvedomím, mimo mojich vlastných projektov som vlastne vždy chcel fungovať v nejakej kapele a The Cure mi to konečne ponúkli. Je to veselá banda, v ktorej má každý svoje čudné vrtochy, čo ich robí ešte zaujímavejšími.

The Cure fungujú a nahrávajú už viac ako 30 rokov, Už si sa naučil celý ich katalóg?
Nie, pred dvoma rokmi som mal dva týždne na zvládnutie 54 skladieb. To bolo pre letné turné, pretože predtým fungovali v štvorčlennej zostave. Krátko na to sa ma spýtali, či sa k nim nechcem pripojiť, na čo som zareagoval, "Robíte si zo mňa srandu?". Myslím, že dnes spolu zvládneme asi 100 skladieb, no na festivaloch musíme striktne dodržiavať maximum 2,5 hodiny na pódiu. Nemyslím si, že by promotéri vôbec zvládali pre nás vybojovať viac času. Minulý rok v Mexico City sme strávili na pódiu 4 hodiny a 20 minút, no aj tak sme neodohrali všetko. Ich služobne najmladší člen v zostave, mimo mňa, je s nimi už 19 rokov, takže sa snažím veci doháňať a oni sa zabávajú na tom, keď som v rozpakoch. Ale mám taký zápisník, kde mám spísané úplne všetko, pre prípad, že by sa na skúškach niečoho dovolávali.

V akom rozsahu teda môžeš pretláčať vlastné nápady alebo sa pri hraní držíš striktne pôvodných verzií skladieb?
No, s kapelou, ktorá má toľko hitov, ako The Cure, a pritom má vlastný jedinečný štýl, sa musíte na veci pozerať z pohľadu fanúšika. Pre mňa je úplne zrejmé, že niektoré piesne sa nemôžu príliš odkláňať od originálu, no aj tam chcete tomu vdýchnuť nový život; nechcete mať z toho predsa katalóg najväčších hitov, hoci to najväčšie hity sú. Asi polovicu setu sa striktne držím pôvodných vecí, tretiu štvrtinu trochu prikrášlim, no a pokiaľ ide o ten zbytok... Robert mi dôveruje v tom, čo robím. Musíte sa proste vzdať vlastného ega a robiť veci správne. Čo mi však robí radosť sú tie momenty, kedy kapela zareaguje v štýle "Óóóó", pretože nájde nejaké to neznáme tlačítko na ich krkoch a spôsobím im tak mrazenie. Myslím, že jedným z dôvodov, prečo ma ľudia žiadajú o hranie ich skladieb je fakt, že som zdá sa schopný priniesť im niečo nečakané a urobiť to tak trochu nebezpečným, prípadne prekvapivým, no pritom to nezničiť z pohľadu fanúšika. Hoci si myslím, že tých pár ľudí, čo chodili na Tin Machine, si to mysleli aj tak. Ale to zasa bol pôvodný materiál, ktorý sme zložili spoločne.

Máš v pláne komponovať s The Cure aj niečo nové?
S The Cure to je tak, vždy sú plány niečo robiť, ale odpoveď na to všetko má vždy Robert. Viem, že fanúšikovia si vždy myslia, že toto je naposledy, ale nemyslím si, že by sa mali niečoho v tomto smere obávať. Je to živé, ale nie som ten, kto o tom môže rozprávať. To by mal Robert, je to jeho kapela. Ja nechcem byť "ten chlapík" (smiech).

Takže, Fr13nds je tvoja kapela alebo výsledok troch rozpadov?
Nový album nesie eponymický názov, "Reeves Gabrels and his Imaginary Fr13nds" a je na ňom kopec skladieb, ktoré sme skomponovali spoločne, ďalšie v rôznych kompiláciách, iné s úplne inými ľuďmi, ale aj také ktoré skomponovali iní a my sme ich prepracovali. Takisto hráme veci z mojich ostatných albumov, jednu skladbu od Tin Machine a jednu, ktorú som skomponoval s Robertom Smithom, "Yesterday´s Gone". Najťažšie je pre mňa spievať veci, ktoré pôvodne boli naspievané ikonickým hlasom, napr. Davidom Bowiem, Robertom Smithom, či Frankom Blackom. Nedokážem spievať ako oni, tak si musím násť vždy vlastný spôsob, ktorý zafunguje.

Do Nashville som sa presťahoval v roku 2006 a od roku 2007 hrám s týmito chlapíkmi, ako aj s inými. Ja som z tých, ktorí finančne trochu riskujú, ale cítime sa ako skutočná kapela. Som ten, ktorý platí letenky. A toto turné bol môj nápad, pretože som so svojou kapelou v UK nikdy nehral a prišlo mi zábavné to skúsiť. Po tom, čo sme sa s The Cure vrátili v septembri zo Severnej Ameriky mi bolo jasné, že si budú chcieť všetci dopriať voľno, tak som to využil.

Okamžite som zabookoval všetko potrebné. Bolo to narýchlo, ale zábavné. Traja z nás sme bežne trávili čas na cestách po USA v dodávka, prespávali v moteloch v trojposteľových izbách, to nám dalo pocit, akoby sme mali opäť 20.

A prečo si sa vlastne presťahoval do Nashville?
Po tom, čo sme sa s Bowiem v roku 1999 rozišli, som na chvíľu odišiel do LA, ale necítil som sa tam najlepšie. Celé sa to zvrtlo, čo mi diagnostikovali Lymickú boleriózu. Mal som ju už dlhšie, no nevedel som o tom. To sa prejavuje tak, že niekam idete autom a zrazu si neviete spomenúť, kde ste vlastne boli a prečo. Trvalo mi asi rok, než som našiel správneho doktora, ktorý mi urobil krvné testy a prišiel na správnu diagnózu. Takže musím brať lieky, Anthrax, lenže ak už začnete užívať Anthrax, zostáva vám 6 týždňov a ja som na ňom fičal 12 mesiacov.

Jeden z mojich blízkych priateľov vlastní v Nashville klub, kde som hral s trochu inou zostavou mojej kapely, ale páčilo sa mi to. Náš spoločný priateľ sa pre zmenu presťahoval do LA a potreboval prenajať dom. Tak som to vzal a dal sa tam dohromady. Navrhol mi, aby som si ho prenajal len na mesiac a potom sa rozhodol, či zostanem alebo nie, tak som zostal. Páči sa mi tam.

Žijem vo východnom Nashville, čo je veľmi zaujímavá komunita. Trochu sa dnes mení, pretože sa tam začína sťahovať kopec ľudí. Podľa mňa je to asi posledné miesto, kde funguje starý model hudobného biznisu a veci sa tam robia pôvodným spôsobom. Kopec ľudí, ktorým sa nepozdávajú zmeny v hudobnom biznise a žijú v NY, či LA, sa sťahujú práve do Nashville, takže dnes to už nie je mesto, ktoré som spoznal pred ôsmymi rokmi. Ale som si istý, že kým som tam neprišiel, tak tam miestni ľudia mali ten istý názor, ako mám ja teraz. Mal som vtedy za sebou asi zavrieť dvere. Ale stále je to také vidiecke mesto, country muzika tam fičí stále tým istým spôsobom, ako filmový priemysel v Hollywoode. Nedá sa od toho ujsť, aj keď kopec z tých vecí je odporných.

Rýchla otázka, kým to uzavrieme. Ak by si si mohol zahrať s hockakou kapelou, fungujúcou, či už nie, ktorá by to bola?
Viete, vždy sa mi páčil Julian Cope, ale on mal vždy pri sebe ľudí s veľkým charakterom, to by som mu nerád kazil. Ale jednorázovú vec by som s nim bral. No nepoznám nikoho, kto by sa s nim poznal, takže netuším, ako by sa také čosi dalo zrealizovať.

Už je to pasé.
Ale najlepšie na tom je, že som sa nikdy necítil šťastnejší, než dnes.

Takže Robert Smith sa nemusí ničoho obávať?
Och, nemyslím si, že sa Robert vôbec niečoho obáva!

zdroj: trebuchet-magazine.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi