Srdce temnoty - 03/2000 - I.


Robert pre magazín Pulse!


"Bola to pôvodne len taká poznámka, ktorú som utrúsil po niekoľkých pivách. Ale pripomenulo mi to sľub, ktorý som si dal veľmi dávno, že v 40-tke zmením svoj život. Moja väčšia časť by rada pokračovala v predošlom živote, ale sú v mojom živote určité veci, pre ktoré si vždy uvedomím, že to nejde. Pretože ak by som pokračoval, stal by sa zo mňa idiot a bol by som dobrým zdrojom žartov."

Robert Smith sa nechal aktuálne počuť, že nový album The Cure, "Bloodflowers" - 11 štúdiový album, pokiaľ neberieme do úvahy kompilácie, koncertné nahrávky a podobne - by mohol byť ten posledný. Po tom, čo si po celé dve dekády udržiavali svoj status kultovej kapely, po zmenách imidžu, osobných zmenách a trýznivých pozorovaní seba samého, Smith tvrdí, že sa dobrovoľne vzdáva svojej pozície a volá po zastavení sympaticky výstrednej a obvykle brilantnej kariére kapely. Možno.

"Nik z toho nechcel nikdy vycúvať, pretože dôvodov, prečo zostať je tak veľa a sú také príťažlivé," povie Smith, ktorý momentálne pôsobí trochu strhano, a rezervovane, vlastne pôsobí typicky svojsky, glam-rockovo.
"Je to veľmi lákavý životný štýl. Ale zmenil som sa, a dnes už ma to tak nedokáže nakopnúť, ako kedysi."

Robert Smith, umelec, ktorý v apríli dosiahol 40-tku, tvrdí, že hudobnú scénu neopúšťa, ale sa snaží zbaviť popovej slávy. Ale tieto slová opakuje od prvej "demisie" The Cure. "Urobil som chybu, že som sa s tým zdôveril zopár ľuďom, pretože vďaka rozmachu internetu sa z toho stal "posledný album The Cure", čo mi vážne veľmi nesedí. Skôr by som povedal, že toto je ten najlepší album, aký sme kedy urobili a bol to jeden z tých, ktorých nahrávanie som si naozaj užil. Za normálnych okolností by ma publikovanie takýchto vecí pekne vytáčalo."

Ak je album "Bloodflowers" naozaj labutia pieseň The Cure, tak kapela naozaj dáva zo seba všetko. Album s deviatimi Smithovými skladbami je až bolestivo osobný, jeho obnažené texty a jedovité zvukové škály odkazujú na intenzitu a skľúčenú krásu albumov "Pornography" a "Disintegration", ktoré najvernejší fanúšikovia kapely považujú za to najlepšie z dielne Roberta Smitha a jeho spolupracovníkov.

"Je mnoho fanúšikov, ktorí práve túto stránku The Cure preferujú viac, než single, no a ja takisto," ozrejmuje Smith. "Podľa mňa je to presne to, čoho sa ľudia dožadujú od čias "Disintegration" a musím úprimne priznať, že toto som presne chcel aj ja. Vždy som si myslel, že je lepšie počkať na správnu dobu, pretože inak by to mohlo vyzerať tak, že niečo produkujem iba preto, že ma o to ľudia žiadajú."

"Obávam sa však, že ak si ľudia osvoja myšlienku, že je to možno posledný album The Cure, tak budú o jednotlivých skladbách uvažovať ako o mojom konci v kapele. Niektoré zo skladieb, ako napr. "Out Of This World", sú naozaj práve o tom. Ale takisto si myslím, že rezonujú na inej úrovni a narážajú viac na všeobecný zámer nechať veci napospas osudu a dúfam, že práve toto v tých skladbách ľudia nájdu."

"Bloodflowers" prináša jedovatú príchuť rozlúčky a dáva zapravdu Smithovým vyhláseniam, hoci stelesňuje skôr pravdy univerzálne. Zatiaľ čo jeho texty sú adresované kríze stredného veku, ktorá ho, ako povedal, inšpirovala v rozhodnutí odísť, jeho zhovorčivosť - a intenzita jeho vystúpení - by mohli byť dôkazom Smithových tvrdení, že jeho zanietenie vysychá. "Všetko čo som v sebe ešte mal si zobral tento album," tvrdí. "Zobralo si to značnú časť mojej osobnosti, a keď sme album dokončili, cítil som sa totálne vyčerpaný. Ale aj napriek tomu som chcel, aby to bolo to najlepšie, čo som kedy urobil. Opäť som chcel byť prácou posadnutý, čo sa mi nedarilo už celé roky."

Melancholická vízia albumu však takisto ponúka skrytú nádej a liek, čo trochu odporuje prezentovanému pesimizmu The Cure. Koniec, na ktorý sa Smith odvoláva, je takisto prostriedkom k akejsi obnove, čo dokazuje, že tento majster apatického rocku verí v budúcnosť, pre ktorú sa oplatí žiť.
"Všetky tie skladby v sebe nesú akési záblesky svetla," povie Smith, "no bremeno rozhodnutia, či sa tým budete vôbec zaoberať, je na vás. Obraz vädnutých kvetov som použil ako zrejmú metaforu, lepšiu by som určite nevymyslel. A dúfam, že nie je potrebné nahlas vysvetlovať, že vždy narastú kvety nové."

"Myslím, že jedinou skutočne depresívnou skladbou na albume je "There Is No If", pretože tá jediná pojednáva o ceste bez návratu... jednoducho všetko sa obrátilo na zlé a potom zomriete. Pôvodne som tú skladbu na albume mať nechcel, a dokonca som ho naspieval veľmi neochotne, no ostatní z kapely sa tej skladby rozhodne dožadovali. Obyčajne to postavenie 4:1 ignorujem, čo je aj tak v tejto kapele nezmyselné, keďže v kapele akoby prevládalo diktátorstvo, ale každému, kto skladbu počul, sa veľmi páčila."

Toto je vôbec po prvýkrát, čo Robert Smith vyznieva tak, akoby The Cure skutočne znel umieráčik. "Vyjadrujem sa tak pri každom albume od čias "Disintegration"," priznáva. "No myslím, že tentoraz ma brali ostatní vážnejšie. V momente, ako som im začal predstavovať texty, začali chápať, že podstatou tých skladieb je akýsi druh odchodu, no a čím sa ten dojem zväčšoval, tak sme začali chápať, že by to tak mohlo byť. Chcel som, aby si všetci uvedomili, že ak majú ešte niečo, čo dovtedy zo seba nedostali, tak tentoraz by to mali urobiť, pretože príležitosť by sa už nemusela zopakovať. No stal sa z toho paradox, pretože som si nahrávanie užíval, a to až tak, že by som si to mohol užiť znova."

Smith odštartoval kariéru The Cure s debutovým albumom "Three Imaginary Boys" (v USA "Boys Don´t Cry"), no post-punkové nálady sa zmenili na temné, viac intímnejšie bádanie albumov "Seventeen Seconds", "Faith" a "Pornography". Pri nástupe tak surového emotívneho preháňadla bola popová sláva The Cure radikálnejšia, než pôvodne mohla byť. V druhej polovici roka 1982 sa však pôvodná zostava kapely rozpadla a Smith vyplnil medzery v britskej hitparáde singlami ako "Let´s Go To Bed". "The Walk" a "The Lovecats".

Po omámivom albume "The Top", ktorý Smith nahral v podstate sám, a po privyrábaní si na poste gitaristu v Siouxsie And The Banshees, sa v polovici 1980-tych rokov rozhodol znovuobnoviť The Cure a urobiť z nich opäť plne funkčnú kapelu. "The Head On The Door" a "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" predstavili fantazmagorický širokouhlý pop, spolu so Smithovou horúčkovitou predstavivosťou, ako aj energickou dualitou pocitu úzkosti a nezbednou pochabosťou, ktorú odvtedy kapela majstrovsky ponúka.

Tieto albumy, a kompilácia z roku 1986, "Standing On The Beach", dopomohli The Cure ku komerčnému úspechu v Spojených štátoch. Skvostný Smithov vzhľad - vyblednutá tvár, rozmazaný rúž, explodujúci účes - sa stal vzorom odcudzenej mládeže na oboch stranách Atlantiku.
Sviežo melancholické životné dielo, album "Disintegration", opäť postavilo do popredia emócie, spolu so Smithovou prešibanou zúrivosťou, sebaobviňovaním a prízrakom emotívneho pretavenia do srdcervúco krásnych skladieb. Nasledujúce albumy, "Wish" (1992) a "Wild Mood Swings" (1996) skonsolidovali sily kapely, vďaka najvýraznejším hudobným prínosom ostatných členov kapely.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi