Skutočný odchod - 03/2000


Robert Smith sa cíti nemilovaný


Nechcený. Nepoznaný. Nezáleží na to, že The Cure sú tesne pred vydaním ich prekvapivo senzačného albumu "Bloodflowers", ktorý by mohol byť ich posledný. Smith má totiž obavy, že kolobeh peňazí sa uzavrel a The Cure sú zrazu nepoznaní, rovnako ako v čase, keď začínali. A prečo to tvrdenie? Nuž preto, že ani taxislužba v mieste Robertovho bydliska nemá potuchy, kto vlastne je.
"Je to tak. Podľa taxikára, s ktorým sa zvyknem najčastejšie voziť, moja sláva pohasla po singly "Friday I´m In Love". "Wrong Number" a "The 13th" až také hity neboli, teda nie dostatočné na to, aby ich ten taxikár vôbec registroval."

A má v podstate pravdu. The Cure sú všeobecne považovaní za najvplyvnejšiu britskú kapelu posledných dvoch dekád, no ich úspech je dokonale vyvážený skutočnosťou, že Smith tvrdohlavo odmietal všetko to tradičné pochlebovanie moderného šoubiznisu. Faktom je, že za poslednú dekádu neponúkol svetu žiaden monsterózny hit, čo však neznamená, že by sa depresívni bastardi začali obzerať po niečom inom.
"Väčšina z tých, ktorí si The Cure pamätajú, si nás pamätá kvôli singlu "Friday I´m In Love". Dodnes sa v britských rádiách hráva, hlavne v popoludňajších piatkových programoch. Naša história je však neznáma, dokonca sa nepoukazuje na nejaký náš kultúrny prínos, nič, pretože sme v Spojenom kráľovstve totálne ignorovaní. Berú nás tak, že "Friday I´m In Love" bol našim posledným veľkým singlom."

V Spojených štátoch je to iné. Tu si ich pamätajú vďaka ich poslednému "veľkému" videu. A čo hodlajú urobiť pre to, aby sa to zmenilo? Nič.
"Nemáme v úmysle ponúkať popové koncerty, nechystáme sa vydať žiaden singel, dokonca ani video. Myslím, že nahrávacia spoločnosť sa aj pokúšala niečo z albumu pre rádiá vybrať, ale skutočne na ňom nie je nič vhodné." Na chvíľu stíchne a potom spustí, "Myslím, že práve preto sa okolo toho "posledného albumu Cure" rozpútalo také šialenstvo a aj preto sa na kampaň nakoniec vykašľali."

Nie je to po prvýkrát, čo ponúkame posledný album The Cure.

Vráťme sa do roku 1982. Album "Pornography" bol považovaný za ich rozlúčku, obzvlášť potom, čo sa kapela rozpadla krátko po jeho vydaní (kapela jednoducho ťažko znášala úspech albumu). O sedem rokov neskôr, album "Disintegration", takisto ďalší koniec, obzvlášť pre Smitha, ktorý sa nevedel spamätať z náhleho prívalu nových fanúšikov a nasledovníkov, čo spôsobil samotný najskľúčenejší album posledných rokov. Dnes tu máme album "Bloodflowers", podľa Smitha rozlúčkový a hádajte prečo? Rozhodne to nie je "Friday I´m In Love".
Ústrednou témou albumu je totiž Smith osobne, jeho život, myšlienky a emócie. V apríli minulého roka dovŕšil 40-tku, míľnik, ktorý predvídal už niekoľko rokov, a desil sa ho ešte dlhšie. Nakoniec zistil, že to nebolo až také zlé, ako očakával - narodeninový večer strávil s rodinou, s lahodným drinkom, hrala televízia... A na druhý deň ráno? "Cítil som sa omnoho lepšie," prizná.

A čo Smith hľadá pre The Cure? On sám nevie. Pravdou však je, že ako sa začali rodiť skladby pre album "Bloodflowers" a vynárala sa ich očividná téma, začali sa objavovať prvé pochybnosti. "Pomyslel som si, 'Tak toto bude nuda. Ak to bude o mne, koho to bude zaujímať?'," zaspomínal si. Trvalo týždne, možno aj mesiace, kým si spomenul, že takmer všetky jeho skladby si o ňom a následne sa album vydal svojou cestou.
"Presne som vedel, čo som chcel s albumom "Bloodflowers" dosiahnuť," pokračuje. "Bola mi jasná nálada a zvuk. Od albumu "Disintegration" sme nevydali žiaden tématický album, no tentoraz mi bolo jasné, že mám skladby pre konkrétny album. Texty som mal hotové už predtým, ako sme nahrali prvú notu a mal som veľmi jasnú predstavu o každom zvuku, ktorý sme použili pre každú jednu skladbu."

"Mal som hotový koncept, podobne ako pri albumoch "Pornography" a "Disintegration", takže som pre nahrávaním všetkých usadil a pustil im oba albumy. Povedal som im, 'Chcem tretí album, ktorý bude považovaný za klasický album The Cure.' Nie preto, že je to posledný album, ale hlavne preto, že to je ten najlepší spôsob, ako mi táto zostava dokáže, že je tou najlepšou zostavou v histórii The Cure - tým, že vyprodukuje parádny album."

A podarilo sa im to?
"Myslím, že je tu ako album, tak aj oni. Úprimne, je najlepší. Vychádzal som zo skutočnosti, že The Cure majú svoj zvuk, hoci som proti tomuto faktu dlho bojoval. Tentoraz som sa ním nechal pohltiť a príde mi super, keď ľudia čo i len z 15 sekúnd počúvania albumu ihneď identifikujú, že ide o nás. Na tomto albume som nechal vyniknúť naše silné stránky. Nie je to o nejakých poondiatých rôznych štýloch, ani o žiadnej popovej hudbe; ide jednoducho o tú stránku The Cure, ktorá znie ako The Cure - ťažké, atmosferické a náladové záležitosti. A v mojom ponímaní tento album veľmi dobre funguje s predošlými dvoma najlepšími albumami The Cure, o ktorých som sa zmienil."

Pôvodne chcel, aby album vyšiel na Halloween 1999, "pretože ide o akúsi nostalgickú nahrávku. Pre mňa osobne zachytáva atmosféru 1990-tych rokov, takže som chcel, aby to bola prvá nahrávka roku 00, alebo ako to nazvať. Ono to ani nemal byť album The Cure."

"Z pohľadu umelca som však sklamaný, že k tomu nakoniec nedošlo, ale zasa som neočakával, že by sa našiel vôbec niekto, kto by si kúpil tento album k Vianociam, keďže by vyšiel na konci októbra. Dnes je to už jedno, nakoniec... vďaka tomu posunutému vydaniu som získal dostatok času, aby som si celý ten album mohol nechať preležať v hlave. Užil som si zopár mesiacov pohodového normálneho života a postaviť sa veciam, ktoré by ma za normálnych okolností privádzali k šialenstvu. Momentálne sa sústreďujem na pozitívnu stránku vecí. K tomu budem mať v apríli 41. Síce to posunuté vydanie spôsobilo, že sa niektoré moje plány museli na čas pozastaviť, ale to nie je žiadna katastrofa."

zdroj: Alternative press, 01/03/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi