Neplánujem žiť večne - 11/1981


Robert Smith pre magazín Vox


Nikdy sa vám zo strany hudobnej tlače nedostalo typické zaobchádzanie a dnes sa vám podarilo dostať do rebríčkov.
Je to ako keď ideme do Top Of The Pops. Ak by sme tam nešli my, šiel by niekto iný namiesto nás. Hitparády vytvárajú súťaživé prostredie medzi kapelami. Zároveň je však príšerné si myslieť, že ak sa jeden album predáva lepšie, než druhý, tak bude automaticky lepší. Sú to všetko len "podusené" veci, aby chutili lepšie. My aktuálne predávame nahrávky lepšie v Nemecku, vo Francúzsku a v Holandsku, než doma.

Podobne ako The Banshees, aj The Cure urazili od svojich prvopočiatkov dlhú progresívnu cestu, čo bolo na aktuálnom vystúpení kapely v Dubline náležite poznať. Pozornosť bola sústredená na detaily, nakoniec, používajú obrie reproduktory z dielne Pink Floyd a k tomu precízne ovládaný a sofistikovaný svetelný park.
Mnohí nás kritizujú hlavne za tie reproduktory, ako aj za vybavenie, ktoré na turné používame. Naše vlastné vybavenie sme stavali od našich začiatkov a to sa až tak veľmi nezmenilo. Ten samotný systém sa nijak nerozrástol. Na druhej strane, prišlo by mi neekonomické, keby sa ľudia na vás chodili pozerať a vy by ste používali stále to isté vybavenie. Až príliš veľa času sme zabili nevydarenými koncertami a bolo by hlúpe to nezmeniť, aby bolo všetko správne. Staré vybavenie nefungovalo najlepšie a my potrebujeme poskytnúť pestrý zvuk. Vždy sa dostanete to bodu, kedy sa sám seba spýtate, prečo to tak chcete. Ja som tá bohužiaľ sám sebe nevedel vysvetliť, na druhej strane, na pódiu to musím mať dokonalé, inak by ma to frustrovalo. To isté platí aj pre osvetlení. Max je s nami už asi tri roky. Pôvodne sme mali obyčajné 60 wattové žiarovky v rade, ale dnes ovláda systém, o akom vždy sníval. No aj v tomto prípade musím podotknúť, že náš systém sa nelíši od systémov, aké používajú napr. Motorhead. Oni však používajú svoj svetelný park po svojom. Kopec ľudí chodí na koncerty kvôli svetelným efektom pripomínajúcim diskotéku, my však využívame farebné bloky, s ktorými chceme vytvoriť špecifickú atmosféru.
Celkovo je však vybavenie The Cure lacné, ich štáb má minimálny počet ľudí a z koncertu na koncert sa premiestňujú tým najobyčajnejším spôsobom. Náš postoj, v tom čo robíme, nie je až taký kľúčový. Ide vždy o to, aby sme sa neodkláňali od toho, pre čo sme to vlastne celé začali.

Nedá sa nevšimnúť posun, ktorým kapela prešla cez tri štúdiové albumy. Bolo to úmyselné alebo to prišlo prirodzene.
Debutový album nemal až takú veľkú predajnosť v porovnaní s tým, že z našich troch albumov bol najúspešnejší. Je veľmi jednoduché sledovať aktuálne trendy - aj my sme mohli na začiatku jednoducho naskočiť na rozbehnutý vlak. V našom prípade sa veci vyvíjajú s nami a v nás. Nápady prichádzajú a odchádzajú až do chvíle, kým sa neobjaví niečo zaujímavé. Je to veľmi pomalý proces, niekedy sa zrazu objaví niečo, čo stojí za vyskúšanie. V nových skladbách skúšame použiť bicí automat a učíme Lola hrať na klávesy. Dokonca zvažujeme vypustiť bassgitaru.

Máš pocit, že aj publikum a jeho reakcie je iné za hranicami, než doma?
Dnes sa zdá, akoby sa Anglicko snažilo chytať trendy. Na Starom kontinente býva publikum dosť bizarné - priamo pod pódiom môžete vidieť šalieť aj 12 ročných a vzadu sa schovávajú ľudia s dlhými bradami. Myslím, že je skvelé, keď je publikum rôznorodé. Keď to motorkárska mládež v Anglicku oživila, tak tu boli ľudia, ktorí nám vraveli, že ak nebudeme vyzerať skvele, tak sa stratíme. Čudné však bolo, že sme v tých časoch predskakovali na pódiu kapele Secret Affair, a ani nie o mesiac neskôr nám volali, či môžu predskakovať oni nám. To je prístup! Mnoho ľudí sa pomýlilo, ak sa domnievalo, že je to len o obliekaní. Motorkári sa stratili a my sme stále tu. The Banshees sú ďalšou kapelou, ktorá sa vyhýbala trendom. Boli tu keď začínal punk. Fyzicky sa, zdá sa, posunuli, no po ideovej stránke rozhodne nie. To je to, čo sa počíta!

A ktorý z tých albumov je pre teba najúspešnejší?
Ako druhý, tak aj ten aktuálny. "17 Seconds" má rád, pretože je veľmi osobný, no "Faith" je na počúvanie omnoho lepší album.

Kto u vás komponuje?
Obyčajne niekto príde s nápadom a ostatní dvaja si na to trochu "posvietia", čo je veľmi dobrý spôsob práce. Všetkým nám je jasné, ako by mali veci fungovať, no pre mňa je dôležité, aby sme to dali vždy spolu dohromady. Neznášam, keď začne skladba niekam smerovať a im na tom prestane záležať, pretože mi proste dôverujú. Tieto kritéria aplikujeme úplne na všetko, čo robíme. Za každú cenu sa musíme vyhnúť slepým uličkám.

Máš takýmto spôsobom pod kontrolou aj veci týkajúce sa vydávania vašich nahrávok?
Od albumu "17 Seconds" sa nič nevykoná bez toho, aby sme to počuli, videl a súhlasili s tým. Nič nesmie byť zneužité. Máme nad tým, ako ľudia zvyknú hovoriť, absolútnu moc. Ale sem tam niečo prekĺzne, ako napr. v Austrálii vyšiel singel "A Forest" v komickom balení. Ďalším takým miestom, ktoré nás ohľadne vydávania nahrávok trápi, je Nemecko. Samozrejme, aj tu v Írsku sa to deje - všade na svete bol album "Faith" vydaný správne, no tuná má album svetlo červený štítok. Ale v podstate máme výhody súvisiace so skutočnosťou, že fungujeme v nezávislom vydavateľstve, s distribúciou cez Polydor. Nemáme s nimi zmluvu kvôli propagácii, jednoducho, ak sa nám nahrávky predávajú, tak zarábame. Vždy som mal dostatok viery v kapelu, aby som si mohol dovoliť takýto postoj a sami sebe si môžeme vyplatiť omnoho viac peňazí, než kapely, ktoré podpísali zmluvy kvôli reklame a podpore. Tá podpora je totiž o tom, že nakoniec musíte vyplatiť to, čo ste si požičali. Predstava, že pracujete 5 dní v týždni s ambíciami, že tak do budúcna niečo zarobíte, je dosť krátkodobá, keď musíte myslieť na to, že musíte šetriť. Obzri sa a zomri. Odmietam túto predstavu neplodnej práce, ako aj spôsob, akým sa takto ľudia menia, vrátane ich postojov. Mal som šťastie, že ma rodičia nenútili k tomu, aby som si našiel prácu. Skôr mi vraveli, aby som si predstavu kapely čo najskôr vytesnal z hlavy a uvedomil si, že zo šiestich pencí na týždeň nevyžijem. Mohol som mať prácu - z úradu práce mi často posielali odkazy, že sa mám ráno dostaviť na pohovor. Vždy som im odpovedal, že ja prácu nechcem, nech ju ponúknu niekomu, kto o ňu stojí. Doslova vás zaočkujú vierou, že pracovať musíte. Povedali mi, že večne na podpore žiť nemôžem a ja som im zasa povedal, že večne ani žiť neplánujem. Tento týždeň som šťastný a ak si to premyslím, tak vám poviem - a tak ma kvôli môjmu postoju z evidencie vyčiarkli. Už vtedy som sa rozhodol, že by The Cure mohli pre mňa znamenať prácu na plný úväzok. Takže, tí ostatní dvaja sa vzdali bežnej práce a pustili sme sa do serióznej roboty.

The Cure teda otestovali svoju schopnosť produkovať serióznu prácu a mohli by ju ponúkať veľmi dlho. Teraz je to spôsob ich života, niečo, o čo sa vždy usilovali.
Nakoniec, sami dúfajú, že sa v blízkej budúcnosti opäť do Dublinu vrátia, nakoľko boli totálne nespokojní s elitárskym prostredím klubu Ted Ball, ako aj so skutočnosťou, že ľudia museli zaplatiť 20 libier za výlet autobusom, aby sa na nich mohli zájsť pozrieť do Corku, čo vyvolalo smerom ku kapele ďalší enormný tlak. Nakoniec, je vôbec v Dubline nejaký vhodný koncertný priestor?

zdroj: Vox, 01/11/1981



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi