Bozkávaním k inteligencii - 12/1987 – I.


S Robertom Smithom pred zimnými koncertami The Kissing Tour v Bruseli


Pripúšťa, že pobozkal niekoľko ľudí

"Jediná osoba, ktorú som naozaj pobozkal, je Mary," prehlásil Robert. "Z času na čas ale pobozkám Simona. No domnievam sa, že som pobozkal už niekoľko ľudí. Je to o spontánnosti. Samozrejme, záľudné bozky, tie majú celú svoju históriu. Oplzlé bozky sú mi odporné a opilecké bozky sú pre mňa jednou z najhorších vecí na svete. Zvykol som vravieť, že mojou obľúbenou činnosťou bolo popíjanie a bozkávanie, presne v tom poradí, ale to rozhodne nebola pravda. Neviem, tak ako bozky rád mám, tak ich rovnako nemusím. A vidieť bozkávať sa iných... brrr."

"Dokonca to dospelo do bodu, kedy som začal mať z pootvorených úst fóbiu, myslím v zmysle, kedy sa približovali k ústam niekoho iného. No tie ústa a pery zobrazené na našom novom albume, to sa mi páči, pretože sú vyobrazené skutočne zblízka, čo pôsobí trochu obscénne, až oplzlo. Je to vlastne reakcia na spôsob, akým sme často interpretovaní - často sám seba na obaloch magazínov vnímam ako roztomilého chlapčeka a moje ústa s rúžom na perách sú pokladané za sladké. Veď to vôbec nie je pravda! Sú presne tak isto príšerné, ako ústa kohokoľvek iného. Možno ešte aj príšernejšie. To, čo z ľudských úst vychádza je často pekne odporné!"


Máš na mysli zbytky jedla a pľuvance?
"A dych. Pach dychu je odpudivý, obzvlášť v Nemecku."

Tak, či onak, my sa aktuálne nachádzame v Bruseli, v hlavnom meste Európy. Je ním hlavne preto, že nik, ani v Ríme, v Madride, či v Liverpoole, by predsa na Brusel nežiarlil. Kľud v tomto meste vyvoláva pocit bezpečia. Ono, žiarliť na Brusel, to by bolo ako žiarliť na konvicu obklopenú lešením.
"Sedíme tu, je nedeľa... ale, kľudne by nakoniec mohol byť aj štvrtok. To je na tom, čo robíme, to najskvelejšie. Ak by som bol doma v Anglicku, aj tak by som šiel do krčmy, takže to postávanie na pódiu je vlastne taký bonus."

The Cure na turné, to je fascinujúci fenomén - prechádza všetkými rock´n´rollovými mechanizmami, hoci si nejakým spôsobom uchováva jemné silové polia medzi vlastnou zábavnosťou a skĺznutím do všetkých tých klišé v štýle Spinal Tap (film). Je to skutočne tenká hranica a som si istý, že kedykoľvek opustia izby, okamžite sa z toho stane udalosť pre bulvár, no týchto šesť členov kapely, spolu ďalšími osobami zo štábu, reprezentujú milú a neafektovanú "organizáciu". A ich hlavná činnosť? Popíjanie! No pritom niekto z nich tvrdí, "že sa ešte pohárika nikdy nedotkol". Sledovanie starých častí Dr. Who. Doberanie si Lola. Hádka o prínose kompaktných diskov a o tom, ako ich odporcovia priemyslu budú ničiť. Drganie do seba. Doberanie si Lola. Popíjanie. Volanie domov. Doberanie si niekoho iného. Dávanie autogramov. Snažiť sa autogramom vyhnúť. Počúvanie nahrávok The Chieftains, Janet Jackson, Marvina Gaya a Van Morrisona. Doberanie si Lola. Hovoriť "No tak, ešte jednu rundu" a "Ahojte, ja som záchodová doska" (teda, ak ste Simon). Klásť otázku manažérovi otázku o jeho svadbe. Dožadovať sa od dj-a, ktorý vyzerá ako Roscoe Tanner, pustenie skladby "Thinking Of You" od Sister Sledge. Byť ohromený skutočnosťou, že Robert pozná "Born To Be Alive" a "Let´s All Chant" v podaní Patricka Hernandeza a The Michael Zager Band. Nevychádzať z hotela, pretože to by znamenalo oddať sa šialenstvu davu. Vstávať vždy neskoro. Vracať sa do postele. Cítiť sa trápne, keď sa nejaké dievča rozplače po tom, ako sa dotkne vašich vlasov. Popíjanie. Doberanie si Lola. Byť nadšený zo skutočnosti, že Barry Gibb je fanúšikom The Cure. Mať na gitare nalepenú žuvačku. Popíjať ešte viac. Nemilosrdné, vytrvalé, brutálne doberanie si Lola. Netancovať. Chichotať sa. Nemať o sebe zbytočne veľké predstavy. Poškuľovať po krátkych sukniach. Hrať pantomímu pri skladbách Status Quo. Byť vo Francúzsku za bohov.

Prečo sú The Cure takí "veľkolepí", Robert?
"Myslím, že vďaka ich skladbám, to myslím vážne. Jednoducho je to o tom, prísť so správnou skladbou v správnom čase."

Čo myslíš ty, Simon?
"Ja myslím, že tým dôvodom je asi... Robert."

A tvoj názor, Roger?
"No, v našom prípade nejde o žiadnu pretvárku... alebo sa mýlim?"

Robert, skús to ešte raz.

Vyzerajú ako anjeli!

"Mám obavy o náš postoj, pretože s tým musím žiť. Som si istý, že mnohým ľuďom je náš postoj ukradnutý, ale ja sa na to musím pozerať ako na niečo dôležité, pretože ak by som to pustil k vode, tak by som sa mohol rovno stať členom Spandau Ballet alebo podobnej kapely. Jednudocho si musíte uchovávať zmysel pre... jednoducho byť človekom. Dnes som sa prvýkrát tento rok obliekol do čiernej. Na pódiu sme však v bielom, ako anjeli."

V nedeľu (ale kľudne by to mohol byť štvrtok alebo hocaký iný deň) odohrajú The Cure prvý z dvoch veľkých koncertov vo Forest National hale. Smerujem do Robertovej izby, mal by byť už od tretej hore, otváram dvere a počujem z jeho strany, "Je tu dosť príšerne, nie? Kam pôjdeme?" Tak ho so sebou beriem do hotelového baru a usadíme sa v tmavom kúte, kde nebudeme rušení fanúšikmi. Aby ste boli v obraze, počas nášho rozhovoru sme boli kvôli autogramu vyrušení iba 19krát. Robert bol v pohode, uvoľnený a ku každému slušný, každému ochotne podpísal kus papiera, ako ostrieľaná hviezda šoubiznisu. Bol však dokonalý v predstieraní lakonickej, zanedbanej a úslužnej osoby. Mne stihol jeden z fanúšikov povedať, že musím byť rozhodne Simon Reynolds, čo ma dosť vzalo, keďže som sa pokladal za Cathy McGowan.

V tichosti sme sa zhovárali, keď som sa Roberta spýtal, či nemá pocit, že ich publikum je príliš mladé na to, aby komplexne vedelo pochopiť tú zmes zamilovaných a nenávistných pocitov v ich skladbách...

"Nikdy sa smerom k 15-ročným neprechovával blahosklonné pocity; stále si pamätám, čo človek v tom veku cíti a ako vníma svet. Síce by som sa k nim nedokázal už v mojom veku prihovárať ako 15-ročný, ich jazyku už nerozumiem, ale mám v sebe tie isté emócie, hoc silnejšie a v drsnejšej forme. Medzi 15 - 18 rokom života človek rozvíja svoju osobnosť. Začnete chodiť s ostatnými von, začnete spoznávať na vlastnej koži žiarlivosť a všetky tie ostatné príšerné pocity, ktorými dnes už dávno netrpím."

"Naše skladby až také komplikované nie sú, teda až na jednu, či dve. A tie sú natoľko zložité, že odkazujú skutočne iba na moju osobu. Väčšina nových skladieb je však viacmenej priamočiara."


Neposiaľ ešte nedostal žiaden originálny nápad!

Text "How Beautiful You Are" ma celkom zaujal ...
"Po lyrickej stránke dosť zlý, nie?"

Kto ich číta dôkladne?
"Ja."

Píše sa tam "nik viac nikoho nepozná, či nemiluje". Dosť podivné, nie?
"No, to je trošku taká literárna krádež, z Baudelaireovej poviedky. V období albumu "Faith" som napísal skladbu zaoberajúcu sa myšlienkou, že aj keď máte k niekomu blízko, tak v skutočnosti tomu tak nie je. V podstate sa v ľuďoch vždy sklamete. Neskôr mi niekto posunul knihu s poviedkami od Baudelairea, Verlainea a Rimbauda. Prečítal som si tú poviedku a jeho príbeh trochu vylepšil. To však dokazuje, že som nikdy nedostal žiaden originálny nápad!"

A to sa vždy na komunikáciu medzi ľuďmi pozeráš tak bezútešne?
"No áno, stále tomu tak je, hoci by som si prial opak. Dnes už však od ľudí očakávam menej. Sú iba dvaja ľudia, pri ktorých doslova spolieham na to, že sa nezmenia. Možno traja. Ale je veľmi ťažké písať skladby, o ktorých ľudia tvrdia, že im pomáhajú, a pritom nemať pocit, že ste stredobodom vesmíru. Je milé si prečítať niečo, čo vo vás ten pocit vyvolá. Ale takisto je milé si prečítať niečo, čo vo vás vyvolá pocit, že sa nachádzate niekde na periférii, či dokonca, že vôbec neexistujete."

"Raz som stretol niekoho, kto robil rozhovor s Patrickom Whiteom a cítil som sa absolútne bezvýznamný. Strašne som si prial ho stretnúť. Neskôr som bol pozvaný na obed s Rayom Bradburym, no nešiel som: v poslednej chvíli ma totiž prepadol pocit, že mu nebudem mať čo povedať."


Toto odporúčam prečítať nevyliečiteľným Cure-ofilom:
"Autobiografia Patricka Whitea mi ukázala, ako sa cíti starý človek, keď je skutočne starý. A gay. Mám zo starých ľudí strach. Podujal som sa na prečítanie tej knihy v Írsku, snažil som sa sám seba prevychovať, pretože som mal pocit, že sa zo mňa stáva tupá osobnosť. Tak som si "Beyond Good And Evil" prečítal ešte raz, spolu s "The Myth Of Sisyphus". A následne Sartresovu trilógiu "Road To Freedom", ktorú som nikdy predtým nečítal. To bolo niečo brilantné. A Confucia..."

Nie je to trochu naivne ťažký výber?
"Nie, prekvapivo, väčšina vecí v tých knihách vám pride známa. Zrazu zistíte, že vám je to jasné."

Vždy mal pocit, že jeho ruky mu nepatria.

Ak by Robert nebol notorický klamár, tak by som sa ho spýtal, či ním niekedy bol. Čo ťa hypnotizuje? Čo ťa fascinuje?
""Koyaanisqutsi" Dážď na autobusovej zastávke. Pohľad z okna. A sneh, sneh je vôbec najlepšia vec na svete. Keď jazdíte v noci, sneží, máte zapnuté svetlá, tak máte pocit, akoby ste šli cez tunel plný hviezd. A fascinuje ma množstvo vecí. Dobrí tanečníci. Myslím, že je to protiklad k tomu, ako hľadieť na ľudí, ktorí sú priehľadní, akoby ani neexistovali."

Prial by si sa zbaviť fyzična? Čiže vlastného tela?
"Áno, čiastočná výmena by bola fajn. Ale momentálne nie veľa mojich skúseností pramení z nepohodlia, ktoré v mojom tele pociťujem tak, či tak, takže, ak by bola moja myseľ bez tela, to nepohodlie by zmizlo."

"Vždy som mal pocit, že moje ruky nie sú moje. Vždy som mal pocit, že v mojom tele vládne akási tretia osoba. Ak by mi odťali ruku, proste by len odťali ruku, nie moju. Je to túžba odporujúca zdravému rozumu domnievať sa, že aj keby sa mi zastavilo srdce, tak by som tu stále pretrvával."


Som si istý, že na to niekedy dokážeš zabudnúť.
"No jasné, po 17-tich pintách Guinessu."

Nuda, čo tak sex?
"No áno, to je duševná záležitosť. Ale nočné kúpanie v tmavých vodách je v tomto smere fajn. A spánok! Ranné vstávanie, kedy nemusíte okamžite vstať z postele, vtedy som so svojim telom spokojný, pretože je vtedy totálne nemotorné."

"Preto mi príde divné, že som schopný ísť na pódium pred ľudí a poskakovať. Ľudia sa pýtajú, prečo neustále hľadím k zemi. Ja jednoducho sledujem moje nohy. Nerobia to, čo chcem. Nechápem, ako vôbec dokážem hrať futbal."


Vždy vidí cez podlahu lietadla

A tomto momente sa Robert spýtal barmana, ktorý ho oslovoval ako "Mr. Robin", či si skontroloval riadne jeho meno v zozname hostí.
"Telefón pre Vás pane."
"Kto to je?"
"Pán Robert Smith"
"No... nechcem s ním hovoriť. Nie. Povedzte mu, že som už odišiel."

Následné ticho ma dostalo do pozície, kedy som musel povedať: "Ale, to bolo pre teba, nie?"
"Áno, už museli prestať predstierať, že sú moji bratranci. Teraz sa hrajú na mňa. Prišiel som im na to."
Nemáš z toho strach?
"Pche..."
A z čoho máš strach?
"Teraz z lietania. Aktuálne som sa rozhodol lietanie stopnúť; uvedomil som si, aké je to bláznivé. Dobrovoľne podstupovať to mučenie v podobe oddania sa na milosť stroju a iných ľudí. A okrem toho, mám proste schopnosť vidieť cez podlahu lietadla. Nedostatok kontroly sa mi nepáči, doslova ma to privádza k zúrivosti. A takisto mám strach zo starnutia. Bojím sa pokračujúceho nedostatku viery v čokoľvek. A bojím sa, že oslepnem, pretože môj zrak sa rapídne zhoršuje."

Aké pohľady by ti najviac chýbali?
"Všetky. Teda okrem hnedej farby - bez nej by som dokázal žiť. Ale asi najviac by som postrádal pohľad na odraz mojich očí. Viete, hlavne vtedy, keď stojíte veľmi blízko proti zrkadlu."

Tak si overuješ, či si ešte stále prítomný?
"Presne. Hypnotizujem sám seba, aby som videl diabla v mojej tvári a lebke. Ale snažím sa to veľmi nerobiť, pretože to má vplyv na moju duševnú rovnováhu."

To sú tí démoni a anjeli, o ktorých si sa zmienil...
"Démon v človeku je nápadnejší, než anjel. Anjel podľa mňa len človeka navštevuje, kdežto démon v ňom prebýva. Hoci, keď sa obzerám okolo seba, tak som býval prekvapený iba vtedy, keď boli ľudia milí. Dnes ma zasa prekvapuje, keď sú ľudia zlí. Čím som starší, tým viac sa vytráca môj cynizmus! Všeobecne je ľahšie byť prívetivým a opatrným, než agresívnym a hnevlivým, hoci som veľmi hádavý človek. A takisto si nemyslím, že som zlý. Za tie roky som si vypestoval veľmi silný zmysel pre morálku a veľmi dobre definoval pravidlá etiky. Sú odvodené od mojich inštinktov prežitia."

>> na pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi