Prežívam krízu stredného veku - 05/1984


Robert pre New Musical Express


Kľudne som všetkým mohol priniesť opis Roberta Smitha "v kocke", lenže v tom chlapíkovi, ktorého kapela s názvom The Cure práve vydala (v tých dňoch v Top10-ke) nový album, "The Top" a vystupujú vo vypredaných priestoroch po celej krajine, je toho rozhodne viac. Robert Smith je nepochybne súčasťou britskej post ´77 starokracie a tak popularita The Cure narastala úmerne k mojej neobľúbenosti k ich hudbe, čím sa dôvod na tento rozhovor stáva dosť perverzným. V podstate som ho chcel nachytať.

Tak, ako sa cítiš, Robert?
"Šťastný, ale v skutočnosti veľmi zmätený. Nemyslím si, že to bude trvať dlho, mám skôr pocit, že prechádzam krízou stredného veku. Dospel som do bodu, kedy sa čoraz viac musím starať o viac veci. V podstate ide o obavy, veci sociálne, proste bežné veci súvisiace s vekom. Rád by som žil v mojej vlastnej realite, ale neviem to ovládať. Ak sa mi to nepodarí, tak nič z toho nebude mať zmysel. Bod, kedy sa prestanem venovať súčasnej hudbe sa nezadržateľne blíži. Je veľmi blízko. Neobávam sa toho, že sa stratím z očí verejnosti. Rád by som sa podieľal na niečom, čo má skutočný význam a zároveň by mi to poskytovalo uspokojenie."

Napríklad?
"Rád by som vyskúšal oblasť duševného zdravia a psychiatrie. Nie tej klinickej, skôr alternatívnej... neviem. Zistil som, že je to niečo, čo mi veľmi naháňa strach. Ale okrem toho je kopec ďalších vecí, ktorým by som sa mohol venovať. No ako som povedal, som veľmi zmätený. Nič z toho nie je zrejmé, pretože ak by veci boli jasné, tak viem, že by som s hudbou sekol a venoval sa niečomu inému. Ja len nechcem, aby som tú zmenu musel uskutočniť verejne. Netúžim po tom, aby sa to všetko odohrávalo pred kamerami."

To hovoríš o nejakom hľadaní?
"Nie je to úplne o hľadaní, pretože sa to tak trochu týka aj fyzična."

Tak vytrvalosti?
"Ha ha ha ... neviem, možno o to práve ide. Možno jediná vec, ktorú môžete urobiť, keď ste v kapele, je prísť s niečím, čo je inak pre média nie veľmi zaujímavé. Hovoriť o takom niečom, môže viac uškodiť, než pomôcť. Je značná časť ľudí, ktorí sú odhodlaní zveriť sa do rúk psychiatrických zariadení alebo ničomu inému."

Patologická zvedavosť?
"Nie. Som vyrovnaný, ale v značnej miere je to o duševnej disciplíne. Veľa času som strávil zvládaním nutkania, čím by som sa mohol zaradiť medzi liberálov, to však o nás vyvolávalo pochybnosti. Sme v takpovediac ťažkej Kafkovskej situácii, kedy musíte kontrolovať svoju nutkania. Sú noci, kedy z pódia odídem v úplnom pomätení, s kompletnou stratou vedomia, kto vlastne som, o čom premýšľam. Je to pocit, akoby som si tie stavy privolával sám, čo je skvelé. Cítite sa šťastný a skutočne čistý, ale myslím, že väčšina ľudí takéto niečo postráda. Jednoducho idú domov, kde buď niekoho zmlátia alebo hlavou prerazia okenné sklo."

Čiže chtiac-nechtiac máš stále nutkanie v sebe na vystúpeniach niečo potláčať?
"Pódium je dosť falošné prostredie."

Snáď nie úplne každé?
"Niektoré viac, než ostatné. Jediné miesto, kde to nie je falošné, je posteľ, keď zaspávam ..."

Robert Smith - prípad vhodný na liečenie? Od čias "Pornography" mám určité pochybnosti. Zatiaľ, čo mi albumy "Seventeen Seconds" a "Faith" prišli ako jednotvárne cesty od osobného minimalizmu k zväčšujúcej prepracovanej prehliadke zavretej kdesi v kúpelni, album "Pornography" bol nepochybne post-Joy Division-ský sivokabátnický album svojej doby. Nehľadiac na skvostne klaustrofobické riffy "One Hundred Years", bol album "Pornography" bizarne nevyrovnaný monument sudového pompézneho zvuku a urečnenosti. Ak by sme mohli album "Closer" prirovnať k "Sgt Pepper" od The Beatles, tak "Pornography" by bol "Their Satanic Majesties" od The Rolling Stones.

Neviem, či Robert Smith počítal s imitáciou. Evidentne by sa inak nepúšťal do singlov "Let´s Go To Bed" počnúc a "The Caterpillar" končiac, nakoľko Siouxsie a New Order si nasadili svoje párty klobúky a Robert Smith jednoducho videl, odkiaľ fúkal vietor. Robert je stále fanúšikom post-punkovej hudby, no je príliš citlivý v zmysle, že radšej podľahne vplyvom, než by ich integroval do svojej tvorby.
"Po prvýkrát som o The Buzzcocks počul, keď som spieval. Vtedy som spieval asi po prvýkrát, v jednom pube, v Crawley, a potom niekto ku mne podišiel a spýtal sa: Ty si spevák z The Buzzcocks? Ja na to, "A to je kto?". No a to decko mi dalo do rúk singel, "Orgasm Addict". Zobral som si ho domov, pustil a pomyslel si, "Bože, toto je neobyčajné," pretože to bolo úplne také isté, ako keď som spieval ja. No a tak sme sa s Lolom vybrali teda na koncert The Buzzcocks. Ale v tých časoch všetko, čo sme robili, bolo už opočúvané a obohraté."

"Kapela, ktorá prehodnotila vo mne všetko, čo som dovtedy robil, bola Wire. Hrali sme s nimi v Canterbury a pripadali mi absolútne brilantní, sálala z nich neskutočná sila. Boli sme hviezdami večera a oni nám predskakovali, no keď skončili svoj set, bol som zdesený. Uvedomil som si, že chcem dosiahnuť niečo presne také isté a vtedy sme všetko po prvýkrát spomalili a každému sa to páčilo. No a tak sme v tej konštrukcii pokračovali a to, čo som zrazu počul, sa mi veľmi páčilo. Samozrejme, po tom nastúpili Joy Division ... "


Ale ...
"V prípade "Pornography" nebol odkazový bod Joy Division, ale debutový album Psychedelic Furs, ktorý mal nielen hutný zvuk, ale bol aj skutočne pôsobivý. A ja som chcel jednoducho zistiť, ako sa s takým zvukom vieme pohrať my."

Avšak ...
"Joy Division sa mi páčili vždy - "Closer" je môj najobľúbenejší album - ale to sa každým dňom mení, nabudúce to bude možno album Franka Sinatru. To závisí od toho, ako sa vyspím. Je to pre mňa veľmi inšpirujúce. Takisto aj Captain Beefheart sú veľmi inšpirujúci, no nemyslím si, že to má nejaký priamy účinok. Je veľký rozdiel medzi ovplyvnením a inšpiráciou."

Život, ten The Cure odpálili skutočne impozantne a zúrivo, no veľmi skoro zapadli niekde medzi sterilný "Bansheemetal" a gitarového Gary Numana. Táto necitlivá monotónnosť bola občasne prerušovaná izolovanou a chvíľkovou radosťou z hrdelnej bassovej alebo z nabrúsenej gitarovej hry. A pokiaľ ide o skladby, iba antická "10:15" a presvedčivo temná "One Hundred Years", vyčnievajú z nekonečnosti namiešanej intelektuálnosťou. Napriek tomu ma to všetko nechalo v stave serióznosti s otázkou, či robím správnu vec.
Bol som však ohromený štedrou dávkou dymu, ktorý zaplnil nosné dierky fanúšikov v prvých ôsmych radoch a obklopil kapelu skvostným, doslova nebeským mračnom. Triumf zabaleného obsahu, ktorý mi vrazil predtým do mysle už v tomto momente nemá žiaden význam.
"Nikdy som nezastával filozofiu dinosaurov, čiže som nikdy neakceptoval fakt, že kapela alebo jednotlivec má obmedzenú životnosť. To sa deje v iba hudbe, ale iného druhu tvorivého umenia sa to netýka. Ľudia vek do úvahy neberú, ten je nepodstatný. Môžete fungovať celé roky, buď na periférii alebo dokonca v samom centre súčasnej hudobnej scény. To je napr. očividný príklad Davida Bowieho."

"Kedysi som zvykol chodiť na koncerty Alexa Harveyho, oni boli absolútne teatrálna kapela... Netrúfali by sme si používať na pódiu dym počas turné k albumu "Faith", ak by sme si neboli istí, že to zvýrazní to, čo sme ponúkali. Dnes používame dym opäť, ale v podstate to nebola naša voľba. Má to na svedomí Matt, ktorý pripravil pre turné filmové projekcie. On sa dožadoval dymu, kvôli filmom... tie v podstate aj zmierňujú atmosféru na pódiu... zámerom zadymovania rozhodne nie je povyšovanie sa nad publikum, dym má jednoducho vytvoriť prostredie, v ktorom nás môžu ľudia sledovať."

"Samozrejme, prostredie môžete meniť, ako aj spôsob, ako prezentovať veci, inak by ste 6 rokov hrali minimalistické veci a prezentovať tie isté postoje. Ak veci nefušujete... teda, sú veci, ktoré by sa podariť mohli, ale niektoré rozhodne nie."


A ...
"Vážne si myslíte, že úplne vyčerpáte tému a nebudete mať čo povedať? Ak sami seba postavíte na prvé miesto, tak to možné nie je, a ja som nikdy netvrdil, že rozprávam o všetkom. Je to mýtus o ľuďoch z rockovej scény, že sú zachraňovaní inými vďaka poskytnutým rozhovorom, ktoré poskytujú s určitým postranným úmyslom. Väčšina ľudí, podľa mňa tak 90%, tie rozhovory poskytuje iba preto, že to považuje sa dobrý vtip a aj preto fungujú v kapelách. Ja to robím iba z niekdajšieho pocitu, kedy som si myslel, že väčšina z toho, čo som čítal alebo počul, boli blbosti a myslel som si, že to môžem robiť takisto. Lenže, čím dlhšie som to robil, tým som začal o tom viac premýšľať a začal som za svoje slova cítiť väčšiu zodpovednosť. Nie som taký hlúpy, aby som si myslel, že budem v kapele navždy. Nerobilo by mi problém nájsť aj teraz dôvod k ukončeniu všetkého, hlavne preto, že nikdy nepodľahol sláve, čo je asi jediné, čo by tým ľuďom mohlo neskôr chýbať. To pomyslenie ani nemôžem vystáť. Dokonca ani v týchto dňoch nevyhľadávam v Londýne zábavu. Nakoniec, ľudia ma v podstate nepoznajú, dokonca ani v mojom rodnom meste. Nikdy mi to nebude chýbať ..."

Ale ...
"Stále však nemám pocit, že by som s týmto všetkým mal skončiť, keďže sa mi to stále veľmi páči. To je akoby som si mal myslieť, že to, čo robím je absurdné, myslím byť účinkujúcim. Na druhej strane, keď sa pozriem na mojich vrstovníkov, o čo sa snažia... urobili by všetko preto, aby sa ocitli v mojej pozícii. Je to nekonečný kruh, pretože aj oni by sa časom dostali do bodu, v ktorom som práve ja, a povedali by, "Do zadku, veď je to úplný hnus," a zutekali by. Radšej pôjdem s The Cure do Top Of The Pops, než by som mal niekde vysedávať a sledovať v telke na iných truľov. V podstate nemám rád to, čomu sa venujú iní, je to neinšpirujúce. Ale zas, radšej sa v Top Of The Pops pozriem na Echo And The Bunnymen, než na nás."

V podstate aj ja, ale, ako vravia, "iné štýly pre iné mačky". Každopádne by mal Robert vážiť svoje slová. Ukázal svoje zmätené pôžitkárstvo , ako aj nedostatok cieľavedomosti a smerovania, ktoré sú v podstate nevyhnutné, keď dôjdu nápady, hoc aj uprostred úspešnej kariéry. A nie je jediný svojej generácie.

Tak, majte sa na pozore, vy post-punkové cicky - sú tu aj iné mladé mačky, ktoré si brúsia pazúre...

Zdroj: NME, 26/05/1984



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi