Život na cestách - 12/1996


Pár slov s Robertom pred koncertom v Hamburgu


Ak ste si niekedy mysleli, že venovať sa rock´n´rollu je vysnívaná a nablískaná práca, tak sa pripravte na to, že vaše ilúzie budú zničené. Som práve v zákulisí Športovej haly v Hamburgu a čakám na Roberta Smitha z The Cure, s ktorým mám dohodnutý krátky rozhovor pred začiatkom koncertu.

Vstupka "Access All Aread" má síce pre mňa svoju dôležitosť, ale radšej ju strkám do vrecka. Dôležitejší bol pre mňa balíček, ktorý som priniesol z Anglicka členom kapely: niekoľko veľkých fliaš šokujúco ružového Pepto Bismol, čo predpokladám je určené pre "rock´n´rollové pupky", no a k tomu zopár časopisov, na obálkach ktorých sú autá, futbalisti a verte, či nie, aj muškári.

Zákulisie koncertu, inak v celkom modernej budove, je miesto, kde by sa chcel ocitnúť asi len pochabý fanúšik. Popové kapely trávia čas v obrých kontajneroch s funkčným nábytkom a sivými kobercami. K dispozícii je priemerné audio centrum a televízia pre zábavu. Samozrejme chladnička plná piva, bieleho vína, nealko nápojov, k tomu krabica plná malých čokolád a akési podivné nemecké chrumky. Žiadne kopy kokaínu, burbón, či štetky. Vo vzduchu necítiť žiadne bakchanálie.

Hore nad nami práve The Cure končia zvukovú skúšku a v prázdnej hale dozneli posledné pochmúrne, no pritom povzbudzujúce zvuky. Postupne sa objavujú jednotliví členovia kapely a doberajú ci jeden druhého, ako malé chlapci. Nakoniec sa objavil aj Robert Smith, typicky šuchtavo, akoby mal v kolenách namiesto kostí huspeninu, čím popiera svoju reputáciu šikovného futbalistu. Chýba však mejkap, či ako on s obľubou nazýva "bojové maľovanie", ale účes má ako vždy, typicky strapatý.

Presunuli sme sa teda do malej miestnosti, kde bolo zopár fliaš piva. V hlave sa mi objavila náhla otázka. Ten Pepto Bismol bol pre teba? Ako sa ukázalo, bol viac než potrebný. "Mal som také smiešne problémy so žalúdkom, pár dní dozadu, keď sme hrali v Stuttgarte. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo som nemal po ruke nejaký drink. Bolo to čudné, tak som to skúsil aj na nasledujúcom koncerte. Samozrejme, že sa to prejavilo. Keďže takýmto experimentom veľmi neholdujem, tak hneď počas ďalšej noci sa to všetko pokašlalo. Som príliš odmeraný na to, aby som dokázal ísť na pódium bez drinku, ale zasa nepijem tak, aby som musel ísť močiť. Dnes už ani nepijem tak, ako kedysi, až taký idiot nie som."

Turné The Cure zavítalo aj do vcelku netradičných častí sveta, napr. do Nashville. "Snažil som sa im vysvetliť, že sme kedysi hrávali country." Smith zároveň priznal, že na cestovaní nie je nič horšie, než "chaos z ročných období", a je zároveň šťastný z faktu, že na svete sa objavila nová, bizarná generácia fanúšikov. "Som príjemne prekvapený úrovňou ich fanatizmu," zauvažuje a spomenie, že v niektorých krajinách sa ohľadne Cure fanúšikov robia aj prieskumy obyvateľstva. Pokiaľ však ide o dôvod tak extrémnej oddanosti, je Smith tajnoskársky, možno zo strachu, aby nevyznel snobsky, no zdráhavo dodá: "v našej hudbe sú určité emócie, ktoré sa iné kapely hanbia ukázať. Ľudia vedia, že to všetko robím preto, že to mám naozaj rád. A pritom by ste kľudne mohli povedať, že si z publika robím žarty."

Po prvýkrát som sa s Robertom zhováral v roku 1987, cestou vlakom do Newcastle. Spomienka na tie dve stretnutia ma priviedla na myšlienku od Kevina Keegana: "Príšerný účes, neskutočne preceňovaný." Čo je však zaujímavejšie, na tom prvom stretnutí mi Smith povedal, že jeho predstava dokonalej noci by mala príchuť improvizácie filmu "Texaský masaker motorovou pílou". Tak som sa ho spýtal, či to stále platí: "Moje chute, čo sa týka jedla, sa až tak nezmenili, ale dnes skôr uprednostňujem filmy, o ktorých musím aj trochu premýšľať. A takisto, medzi dobrým jedlom a filmom si doprajem dnes menšiu prechádzku." Tomu sa hovorí dospelosť.

The Cure odohraju koncert vo Wembley Aréne 10.decembra 1996

zdroj: Evening Standard, UK, 03/12/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi