Andy Anderson - 07/2014


Rozhovor s ex-bubeníkom The Cure pre webzin Exposé


Ktorí bubeníci, ktorých si zažil na koncertoch, ťa povzbudili v tvojej túžbe sadnúť si takisto za bicie?
Môj absolútne najobľúbenejší bubeník je Mitch Mitchell z Jimi Hendrix Experience. Zistil som, že bol s Hendrixom doslova previazaný a k tomu byť súčasťou tria, to muselo byť niečo úžasné. Mal som možnosť stáť v podstate za ním na koncerte v Hammersmith Odeon, kde sa mi podrilo získať vstup do zákulisia na koncerte Whitesnake, ale nemal som guráž na to sa s ním porozprávať. Len som sa naňho usmial a to bolo tak všetko. Potom samozrejme Keith Moon. Zažil som koncert The Whoo v Ilford Palais, hneď po tom, čo som dokončil školu. To bolo v časoch, keď Keith Moon a Pete Townsend doslova vyšpičkovali svoju technickú výbavu, takže predviedli absolútne skvelú šou. Takisto som veľký fanúšik Small Faces, Kenny Jones je proste úžasný. Zažil som ich v rovnakom čase a na rovnakom mieste ako The Who. No a potom Desmond Decker, Mary Wells a Jimmy Ruffin z Motown Recors. Všetky tie kapely ma veľmi inšpirovali a v podstate inšpirujú dodnes. K tým ďalším mnohým obľúbeným patrí Daniel Woodgate z britských Madness, s ktorým sme dobrí priatelia. No a samozrejme Lol Tolhurst z The Cure, Dave Grohl z Nirvany, Buddy Miles z Band of Gypiesie, Chad Smith z Red Hot Chilli Pappers, Piere Moerlen z Gong And Steve Hillage Band... je kopec kopec skvelých bubeníkov a keď by som ich mal tuná vymenovať, tak by to zabralo všetok priestor určený pre tento rozhovor. Všetkých ich zbožňujem, takže som vymenoval len zopár.

Kde si získal zmysel pre rytmus?
Mám ho v sebe a samozrejme je to aj výsledok počúvania nespočetného množstva nahrávok za celé tie roky, ale značný podiel na tom má počúvanie hry môjho otca. Keď som bol dieťa, v našom dome sa neustále hralo, moja mama spievala v 50-tych rokoch v dievčenskej skupine, s mojimi dvoma bratmi sme hrávali na nástroje vo vstupnej hale, najstarší brat Colin hral na bassgitare, prostredný brat Winston hral na piáne a ja samozrejme na bicích, vyrobených zo starých kartónových krabíc. Otec bol profesionálny boxer a počas voľných dní hral na bicie v jazzovom klube Ronnieho Scotta v Londýne, takže hlavne on ma inšpiroval v tom, aby som sa orientoval na bicie a perkusie.

Čo všetko si preskákal predtým, než si sa dal dokopy so Stevem Hillageom?
Bolo toho strašne veľa, keďže som v Londýne pracoval ako nájomný hudobník. Čiže som spolupracoval so známymi hudobníkmi ako Mich Hawksworth z Foghat, Steve Waller z Manfred Man´s Earth Band, Little Steve Smith, David Philips z Hooky Dallion, ako aj s klávesákom Lynton Naiffom. Ten zoznam by bol nekončený. Tie spolupráce z minulosti už ani neviem spočítať, za mnohé som dodnes nedostal zaplatené, ale verte mi, v tom čase by mi to aj tak nepomohlo. Takže som potom skončil v projektoch s ľuďmi ako Lance Percival, Nona Hendryx, Scaffold, The Last Peots, Jimmy Somerville, Edwyn Colins, Glen Mattlock, Midge Ure, Jimmy Pursey, Jason Donovan, Isaac Hayes, a dokonca som vyrazil na turné s fantastickým Iggym Popom, ktorý bol kedysi takisto bubeník. A tom som vymenoval iba zopár projektov...

Ako si sa zoznámil s Nikom Turnerom?
Bolo to na stretnutí, kde bol ako Nik, tak aj Steve Hillage a Tony Andrews. Tony ma predstavil ostatným v Ridge Farm Studios a prehovorili ma, aby som si so Stevom a Nikom zahral na vianočnom večierku, čo nakoniec skončilo tak, že som zostal na chalupe u Nika vo Walese asi pol roka. V tom čase som veľa koncertoval po festivaloch a vlastne som už bol členom Nikovej kapely, Inner City Unit. Takisto som nahrával nejaké party na Nikov album "Xitintoday", ktorý v Rockfield Studios produkoval Steve Hillage. Tam sme zažili kopec zábavy. Hral som s nimi prakticky bez prestávky, od nekonečných debát ma už bolela sánka, bolo to neskutočné.

A o čom vlastne bolo to smerovanie k funku v produkcii Steva Hillagea?
S Tonym Andrewsom sme veľkí fanúšikovia P-Funk a George Clinton´s Parliament. No a Steve ich mal rád takisto. A keďže môj vzdialený bratranec, John McKenzie, hrá na bassgitaru, tak sme cez rytmické sekcie pridali do Stevovej hudby trochu funku.

Môžeš si s nami zaspomínať na nahrávanie albumu "Live Herald"?
Ten album sme so Stevom nahrávali v Sawmills Studio. To štúdio je situovaná na západnom brehu River Foway v Cornwall. Jedna z výhod toho štúdia je dostupnosť loďou po River Fowry, čo bolo skvelé, takže sme kopec vybavenia mali práve na lodi. Trvalo asi trištvrte hodiny plavby, kým sme dorazili do štúdia, čiže počas plavby vládla vždy neskutočná zábava, veľa sme sa nasmiali a raz sme sa skoro potopili. Takisto tam bolo kopec skvelého jedla. Vtedy som bol vegetarián, čo sa však veľmi rýchle zmenilo po tom, keď sme vyrazili na turné a bolo potrebné neustále dopĺňať energiu. Inak, počas nášho pobytu v štúdiu tam vládol neskutočný zápach a nik nedokázal zistiť jeho pôvod, teda až do chvíle, kedy jeden zo štúdiových technikov úplnou náhodou neobjavil v jednom páskovom zariadení zdochnutého potkana. Nikoho za celý čas nenapadlo sa tam pozrieť, to viete, boli sme profesionáli a jednoducho sme hrali.

A aké bolo teda to turné a koncerty, ktoré sú dostupné na zhliadnutie cez YouTube?
The Hillage Band bola naživo skvelá kapela. Hrali sme v Anglicku a v Európe, všade sme mali úžasné publikum a dokonca sme boli požiadaní, aby sme vystúpili v programe BBC, "Rock Goes To College". Čo si pamätám, publikum tam bolo neuveriteľné, v ten večer všetko šlapalo, mali sme na pódiu perfektný zvuk, proste famózny koncert. Kent University v roku 1979, na ten koncert sa jednoducho nedá zabudnúť. Zvláštne však je, že som dlho nemal možnosť si pozrieť z toho záznam, keďže nás čakalo ešte množstvo koncertov a mne sa do rúk akosi nedostala kópia. Pritom to už videl každý, ešte aj každého teta. Až pred troma rokmi som našiel kópiu a následne to zverejnil cez YouTube.

Ako si sa dostal k spolupráci s Robertom Smithom a s The Cure?
V tom čase som fungoval s kapelou Brillians, spolu s Martinom Gloverom z kapely Killing Joke, v Trident Studios v Londýne, kedy sa tam zastavili Chris Parry a Robert Smith. Priniesli so sebou pásku a požiadali ma, aby som si to vypočul. Mali možnosť si vypočuť moju prácu na albumoch Steve Hillage Band, Jimmyho Percyho zo Sham69 a samozrejme Brilliant a rovno ma požiadali, či my som to s nimi neskúsil. Tak som súhlasil, dostal pozíciu bubeníka v The Cure a zvyšok je už známa história.Viete, moje prvé bicie boli od rôznych výrobcov a buď mi boli venované alebo som si ich zháňal sám, prípadne skladal a to všetko používal nejaký čas, kým som nezačal fungovať v rozbehnutých kapelách a mohol si náležitú súpravu dovoliť.

Prezraď nám niečo o nahrávaní albumu "Japanese Whispers".
To nahrávanie bolo samozrejme, ako vždy, skvelé. Som vždy prvý, ktorý začne na skladbách pracovať, rozpracovávam spoločné nápady, v tomto prípade sa vychádzalo z demosnímkov, ktoré predtým nahrali Robert a Laurence spoločne.

Bolo nahrávanie albumu "The Top" pre teba iné, keďže Robert nahrával všetko sám, vrátane bicích?
Nakoniec v tom žiaden rozdiel nebol. Ja som zvyknutý pracovať s multitalentmi, hoci som zistil, že práve takýto umelci nie sú najlepšími bubeníkmi, takže aj v tomto prípade som do procesu vstupoval. Väčšina hudobníkov má jasnú predstavu, ako by mali ich skladby fungovať, bicie automaty sú v tomto prípade v pohode, ale reálne bicie znejú vo väčšine prípadov omnoho lepšie, nezávisle od skladby a pocitu, ktorý má reprezentovať.

A ako prebiehalo turné, ktorého výsledkom bol live album "Concert"?
Turné sa stretlo s veľkým úspechom, bolo to vlastne moje prvé európske turné, na ktorom boli kompletne všetky koncerty vypredané a celé sa to zakončilo možnosťou nahrať live album, pre potreby ktorého sme nahrali niekoľko koncertov tu v Anglicku, obzvlásť v londýnskom Hammersmith Odeon. Každý z tých koncertov som si neskutočne užil, boli sme kapela v dokonalej forme a výsledkom je práve tento album, na ktorý sme využili Manor Mobile Studio, čo bol na tú dobu fantastický nástroj. Dnes samozrejme strčíte Manor Mobile prakticky do malej krabice a poskytne vám rovnaký zvuk, ale to už je o niečom inom.

A čo tvoj prínos v projekte The Glove?
Album "Blue Sunshine" sa nahrával v štúdiu kapely Pink Floyd, na Britannia Row, v Londýne. Robert ma prizval, aby som im vypomohol s niekoľkými skladbami, takže som nejaký čas s nimi strávil v štúdiu, nahral zopár bicích partov a sekvencii a účastnil sa aj nejakých tých filmovačiek, kvôli videoklipom. Zvláštne, že práve v tom štúdiu som po prvýkrát spolupracoval so Stevom Hillageom na jeho albume "Green", neskôr aj na "Live Herald", kde som vypomáhal Clive Bunkerovi a Danovi Blockerovi, obaja skvelí bicmeni.

Na čom aktuálne pracuješ?
Rozbieham spolupráce so začínajúcimi mladými miestnymi dj-mi, čo to produkujem a vďaka nim sa inšpirujem hudobnými nápadmi a znalosťami z oblasti technológie, ktorej som fanúšikom. No a samozrejme, doma sa pohrávam a nahrávam s množstvom nových zariadení, a všetky moje nové práce sú na tomto princípe postavené. Samozrejme, ak by som mal nejakú nahrávaciu zmluvu, použil by som zvyčajné nástroje, ale keďže sa nateraz hrám iba s demosnímkami, sú tieto high-tech vecičky viac než vhodné. Takisto mám rozpracovaný projekt v mladou dámou menom Jenn Vix z Providence, Rhode Island, ktorá aktuálne nahráva a mixuje v New Yorku. Je to výborná hudobníčka a skladateľka, ktoré už má na svojom konte niekoľko albumov a EP. Materiál, na ktorom spoločne pracujeme, by mohol byť vydaný ku koncu roka.

Takisto pracujem aj na svojich veciach, pod hlavičkou Front And Centre. Ide o mix house, dubstepu, drum and bass, trance, no samozrejme sa snažím pracovať aj na nejakom klasickom popovom singly, či albume. Už som spolupracoval s toľkými hudobníkmi a na toľkých albumoch a singloch, že už prišiel rad aj na mňa, hoci nemám v rukách žiaden kontrakt. Ale, spokojný som aj vďaka možnosti publikovať moje nápady prostredníctvom internetu, niečo z toho je dostupné na SoundCloud.com

zdroj: expose.org



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi