Dobrý pocit z leta - 09/2012 - I.


Robert exkluzívne pre írsky Hot Press


35 rokov po prvom spoločnom hraní v garáži na predmestí, hrajú The Cure jedny z najväčších koncertov ich kariéry v rámci ich festivalového turné, ktoré ich doviedlo až na Electric Picnic. Drogy, režimy na udržanie kondície, mastodonské spolupráce, pobyt v Írsku, futbal, David Bowie a Tommy Cooper, to všetko patrí do agendy Roberta Smitha, ktorý vyrazil na nočnú jazdu so Stuartom Clarkom.

Už od 14tich som mohol zostávať hore do jedenástej v noci - škoda, že všetky významné udalosti sa odohrali v 1970tych rokoch - no dnes je to obyčajne hodina, kedy sledujem Paxo na Newsnight alebo sa natieram Niveou pre mužov, než by som mal čakať, že mi zavolá Robert Smith.

"Možno je to fakt nočná príšera!" smeje sa moja kamarátka, ktorá prepadla predstave, že šéf The Cure je vlastne vampirickým predchodcom gangu z diel Buffy, Twilight, či The Blood.
"Je to taký lenivý stereotyp," poznamená Smith, keď mu spomeniem "G-word" (cool), "a naznačuje, že sme celých 35 rokov uviaznutí na jednom a tom istom mieste. Jedna z vecí, na ktoré som obzvlášť hrdý, je fakt, že sa táto skupina permanentne vyvíja."

Mať pred sebou budúcnosť, rovnako ako aktívnu prítomnosť, a za sebou slávnu minulosť, to je predstava sveta The Cure, ktorí trávia leto festivalovými, dych vyrážajúcimi koncertami, bežne trvajúcimi 3.5 hodiny.
"Inak, práve som sa vrátil zo skúšky," vysvetľuje 53-ročný Smith. "Už asi mesiac sme nehrali, naposledy v Rakúsku, tak ma napadlo, že by nebolo zlé to trochu vypilovať. Všetci tak predtým, než sa opäť postavia na pódium, získaju trochu na sebadôvere. Aj sme trochu žartovali, vyskúšali zopár nových vecí, čo tomu všetkému dodáva tú správnu šťavu."

"Čo však kapela nevie, je fakt, že cestou autom domov som si to celé premyslel a v podstate v hlave zmenil setlist! To, čo sme dnes nacvičili, je iné, než budeme hrať v sobotu, ale nebude mať k tomu ďaleko. Zmenil som to hlavne preto, že pôjde o viac rockovejšiu záležitosť, budú tam Korn a Placebo, takže trochu pritvrdíme. Mám dojem, že Electric Picnic bude viac letný a bizarný festival."

Návštevníci Frequency festivalu by sa mohli na Roberta a jeho bandu trochu sťažovať, keďže v hlavnom sete sa vyvrieskali na 25 skladieb, ako napr. "InBetween Days", "The Caterpillar", "Friday I´m In Love", "The Walk", "Bananafishbones", "A Forest", "From The Edge Of The Deep Green Sea", "Wrong Number" a "The Hungry Ghost", ktoré v prídavkoch nasledovali hity ako "The Lovecats", "Close To Me", "Let´s Go To Bed", "Why Can´t I Be You?" a "Boys Don´t Cry". Za normálnych okolností dodám k takejto informácii slovo "prezradenie", ale ukľudním Vás, The Cure si adoptovali prístup Bruce Springsteena "nikdy dva rovnaké koncerty po sebe".

"Niekde som čítal, že Springsteen je so svojou E Street Band schopný zahrať min. 150 skladieb na požiadanie. Keď sa k nám naposledy pripojil Porl Thomspon a vo štvorici sme v rokoch 2007 - 2008 vyrazili na turné, odohrali sme dohromady 103 skladieb, čo bolo celkom dobré. Ale keďže s nami Porl už nie je a jeho miesto zastúpil Reeves Gabrels, tak som paletu našich ponúkaných skladieb zmenšil na 50. Ale na druhej strane, niekto iný by sa v situácii, kedy má vystúpiť pred 60 000 ľuďmi, a mal k tomu hrať aj na gitare, mohol kľudne zosypať. Keď ale počítam s minuloročnými koncertami Reflections, ktorým predchádzali Trilogy koncerty, tak môžem povedať, že štyria z nás, mimo Reevesa, sme schopní zahrať viac ako 200 skladieb - a to sme na scéne o pár rokov menej, než Bruce! Predĺžené verzia niektorých skladieb sme začali hrávať niekedy v období "Disintegration", to sme vtedy takmer na celom turné pravidelne porušovali nariadenie nočného kľudu, čo turné trochu predražilo! Šlo vtedy tak trochu o voľné interpretácie a pomalšie veci. V minulosti sme dokonca nerobili ani rozdiely medzi festivalými a našimi štandardnými koncertami. Dnes to však už oddeľujeme, z čoho máme výhody ako my, tak aj publikum. Samozrejme, nestali sa z nás žiadny The Ramones, ale v tých troch hodinách sa objaví viac skladieb, než by ste čakali! Skladby sú živšie, čo samozrejme aj značne fyzicky vyčerpáva."

Ako sa vlastne chlap, ktorého od dôchodcovských zliav vo verejnej doprave delí len 12 rokov, udržuje v kondícii na festivaly?
"Nikdy som o seba nedbal - lepšie povedané, skôr opačne. Sem tam idem bicyklovať, tak symbolicky, aby som niečo urobil pre srdce, no rozhodne by som každú noc nezvládol tri hodiny mlátiť do bicích, ako Jason, ktorý je vo fenomenálnej kondičke. Takisto Simon celé tri hodiny poskakuje na pódiu s bassou, ale on na bicykli najazdí za týždeň aj niekoľko stoviek míľ, úplný opak mňa, ktorý pár krát zájde na bicykli do obchodu."

Bicyklovanie je dnes už britský národný šport.
"Podľa všetkého áno! Simon je toho dôkazom. Po toľkých rokoch leňošenia je dnes ten, kto sa smeje posledný. Pokiaľ ide o mňa, je to viacmenej o dýchaní a schopnosti udržiavať si hlas vo forme. Pred pár rokmi som sa vzdal fajčenia a tvrdý alkohol som prestal piť v 40-tke - teda takmer! Na pódiu som sa zvykol potužovať vínom, dnes pijem pivo. Myslím, že po každej dekáde spomalím. Držím sa 12-bodového programu, no nikdy by ma nenapadlo, že niekedy ten 12-ty vôbec dosiahnem!"

Ronnie Wood sa raz pre Hot Press, v súvislosti s konzumáciou alkoholu, vyjadril v zmysle "Všetko s mierou, nikto predsa nemá rád ani sucho, ale ani záplavy."
"Ten chlap mi hovorí zo srdca!" zasmial sa Smith, než sme sa vrátili k Stradballyianovskej povahe. "Tie tri dni na Electric Picnicu majú lepšiu ponuku, než všetky festivaly dohromady, na ktorých sme toto leto hrali. Neuveriteľná zmes kapiel. Po našom koncerte vystúpia Orbital, nič lepšie si už ani neviem predstaviť! Oni myslím v Dubline ešte hrajú aj na nejakom stredoškolskom futbalovom turnaji, takže najlepšie bude, keď si niekde nablízku zarezervujeme hotel, prídeme o deň skôr a stihli vystúpenia Sigur os a The XX, ktorých úplne zbožňujem."

Smithovo súčasné hudobné pobláznenie nemá nič spoločné s nadpozemskou krásou.
"Mastodon sú fenomenálna koncertná kapela," dodá nadšene. "Keď som ich videl po prvýkrát, pomyslel som si, "Dobrý Bože, tí idú naplno!" Nie je jednoduché urobiť atmosféru počas festivalového dňa, ale pod pódiom to vtedy bolo čisté šialenstvo. Možno by vás to nenapadlo, ale vzniklo medzi nami skvelé priateľstvo. Na budúci rok máme v pláne urobiť niečo spoločne a bude to poznačené našou spoločnou láskou k Thin Lizzy, Led Zeppelin a iným klasikom 1970-tych rokov. Trochu nám k tomu pomohla Reevesova prítomnosť, pretože on je veľmi uznávaný gitarista. Bret z Mastodon sa skoro roztopil, keď si s Reevesom tlapli!"

"Jedna z príjemných vecí na festivaloch je, že stretnete ľudí, ktorí sa venujú tomu, čo vy. Môžete si posedieť v zákulisí a zopár hodín trepať o blbostiach. Za tie roky som si takto vypestoval trvalé priateľstvá s ľuďmi z kapiel, ale zasa nie až toľko, koľko by ste si mysleli, pretože len veľmi vzácne sa znova stretnete s tými ľudmi v rovnakom čase na tom istom mieste. V roku 2004 sme urobili vec s názvom Curiosa, festival, s ktorým sme obchádzali Severnú Ameriku, spolu s Interpol, Mogwai a The Rapture. Tí nám predskakovali každú noc a na druhom pódiu zasa ľudí zabávali Muse, Cooper Temple Clause a zopár ďalších, ktorí sa striedali. Každý sa poznal s každým, zabávali sa spolu, ale ak by ste takéto čosi robili neustále, odrovnali by ste sa a zomreli. Bolo to veľmi intenzívne!"

Objaviť sa na zozname s umelcami ako Bob Dylan, Pearl Jam, U2, Sonic Youth, Iggy Pop, a takisto so spomenutým Brucem Springsteenom... nebol z toho Robert Smith pobláznený?
"Iba raz, keď ma David Bowie požiadal, aby som si s ním zahral na jeho narodeninovej párty v Madison Square Garden. Keď som s ním kráčal na zvukovú skúšku pre skladbu "Quicksand", mal som pocit, že sa mi sníva. Keď začal hrať na gitaru, napadlo ma, "Tento chlapík je mojim hrdinom už od detstva a teraz spolu stojíme na tomto obrovskom pódiu. Ako sa to do riti mohlo stať?" "

"Ale, trochu som klamal, ako decko som sa šiel zblázniť, keď som sa stretol s Tommy Cooperom. Vystupoval v Crawley Leisure Centre v rokoch 1975 a 1976 a ja som bol jediný, kto v zákulisí stál pri dverách, čo bolo trochu bizarné a mal som pocit, že bol z toho trochu vydesený. Bol vysoký asi ako ja vtedy. Nechal som si od neho podpísať program a na dlhé roky som to považoval za moju najväčšiu výhru... a vlastne ešte stále je. Ak by môj dom horel, určite by som tú podpísanú vec zachraňoval."

Zabudnite na The Clash v The Lyceum alebo keď Evertom vyhrali v roku 1985 a 1987 ligu, môj najšťastnejší moment v živote som zažil, keď som mal 10 a stretol som na jednej charitatívnej akcii Erica Morecambeho, kde predvádzal šialené kúsky so svojimi okuliarmi.

"Veci, ktoré zažijete ako dieťa, sú tie, ktoré vo Vás zanechajú najväčší dojem," súhlasí Robert. "Bowie, Tommy Cooper, nástup punku... to sú spomienky, ktoré si strážite po celý život."

Zaujímavé, ale je to nič v porovnaní s dnešnou správou, že Joey Barton prišiel o členstvo v klube Queens Park Rangers a vyzerá to tak, že si ho na zbytok sezóny prepožičajú v Marseilles. Je fanúšikom výrokov mladého Joshepa Anthonyho Nietzscheho?
"K tomu radšej veľa nepoviem!" zasmeje sa pravidelný návštevník zápasov Loftus Road. "Aby som bol skutočne úprimný, Premiership ligu neznášam a odkedy sa tam prepracovali aj QPR, tak sú mi prakticky ukradnutí. Keď som bol mladý, striedal som si cez víkendy zápasy QPR a Brighton & Hove Albion, ktorým fandím momentálne opäť, pokiaľ nevyradia Rangerov."

"V tých temných dňoch, kedy sa zdalo, že QPR úplne skončia, sme sa totálne spití pustili do vážnej debaty, že by sme ich sponzorovali, ale inde, než po dvere pubu, sa naše činy a rozhodnutia nedostali. Takisto nenávidím F1-tku - je to tá najabsurdnejšia, korporátna záležitosť, aká bola kedy vynájdená a odmietam chodiť na zápasy Loftus Road, pokiaľ budú vo vedení klubu sedieť práve ľudia z F1. Futbal sa odvtedy, čo som ho ako dieťa miloval, neuveriteľne zmenil a úroveň, v akej som ho zažil, už dnes neexistuje. Radšej si pozriem nedeľné zápasy v parkoch."

A čo vraví na "rozprávku" zverejnenú na jednej tlačovej konferencii, že by mal futbalový klub Crawley Town postúpiť do druhej divízie?
"Posledných 18 mesiacov sa ma na to novinári pri každej príležitosti pýtaju, ako aj na komentáre ohľadne Manchester United a podobne, ale keďže som počas môjho života už toľkokrát Crawley ponížil, tak by bolo odo mňa veľmi falošné, ak by sa zo mňa zrazu stal fanúšik ich tímu. Hoci teda to, čo sa im podarilo, je neuveriteľné."



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi