Moja definícia zábavy je parádne rozsiahla - 08/2004 - I.


Robert v exkluzívnom rozhovore pre magazín UnCut


Kedy sa si začal aktívne venovať hraniu?
Pamätám si na hudobnú miestnosť na strednej. Tam som začal po prvýkrát hrať s Michaelom Demspeym. Zvyklo nás hrávať sedem a boli to coververzie. To bolo niekedy v roku 1970. Zvládali sme skladbu "Lola" od The Kinks. A takisto sme sa pokúšali naučiť hrať "Paranoid" od Black Sabbath, ale znelo to čudne. Dnes by ma celkom potešilo, keby som z tých čias vlastnil nejakú nahrávku na kazete. Ale spomínam si na ten pocit, kedy som si myslel, ako príšerne naprd to znelo.

Aké kapely si vtedy zvykol počúvať?
No, rozhodne som sa nevenoval nejakému konkrétnemu štýlu. Ako pubertiak som nosil veľmi veľmi dlhé vlasy, prakticky do pol chrbta. Trochu som sa podobal na dievča a nosil tie zvonové nohavice. V škole sme mali jedného týpka, ktorý bol zblázený do Emerson, Lake & Palmer, ale inak všetci fičali na Black Sabbath a podobne. Ja som mal trochu širší hudobný záber, vďaka môjmu staršiemu bratovi a sestre. Keď Nick Drake vydal "Five Leaves Left", môj brat ten album samozrejme okamžite mal, takže som ho dosť často počúval, rovnako ako nahrávky od Captain Beefheart a Cream. Moja sestra zasa intenzívne počúvala The Rolling Stones. Z jej izby bol veľmi často počuť album "Their Satanic Majesties Request" alebo "Exile On Main St". V rádiu som zasa venoval pozornosť nahrávkam od Slade, T.Rex a ďalším glamovým veciam.

A čo tvoj úplne prvý koncert, ktorý si navštívil?
Rory Galagher. Vedel som, že hrá blues, ale bral som ho ako skvelého gitaristu. Týždeň na to som zašiel na Mahavishnu Orchestra s Johnom McLaughlinom. Aj jeho som považoval sa skvelého gitaristu. Nezaujímalo ma, či sa mi to bude páčiť alebo nie, skôr ma zaujímala ich individuálna hra, bez kapely.

Takže si sa zaujímal vlastne o dobrých inštrumentalistov?
Tak by som to presne necharakterizoval. V 1973-ťom som sa šiel pozrieť na Status Quo a boli fantastickí! Vtedy vydali album "Piledriver". Dodnes ho pokladám za skvelý album. Ale gitaristami som posadnutý nebol. Nikdy som sa im nechcel podobať a možno práve to ma zachránilo. Väčšina z deciek, čo na škole schytila gitaru, napodobňovala ľudí ako John McLaughlin. Ja som nechcel byť ako oni, teda okrem Jimiho Hendrixa, ale v jeho prípade som vedel, že je to stratené, keďže bol černoch.

A čo sa udialo, keď nastúpil punk? Ako dlho trvalo, kým to ovplyvnilo Crawley?
Simon Gallup pracoval v miestnom obchode s nahrávkami, takže mal prístup k všetkým punkovým singlom. V Horley, kúsok od Gatwicku, fungovala vďaka nemu prosperujúca punková komunita. Ako 17 roční sme tam často chodievali. Simon tam takisto založil kapelu, Lockjaw, a v roku 1976 vydali singel. Veci vtedy mali rýchly spád. To je len mýtus, že na predmestia dorazil punk až potom, čo už bol v podstate mŕtvy. Explodoval úplne všade, bez toho, že by sa ním niekto presýtil. Bola to celonárodná reakcia generácie ľudí, ktorí už mali plné zuby kapiel ako The Rolling Stones, či Black Sabbath.

Ako si na to reagoval ty?
Okamžite som tomu podľahol. Leto 1977 bolo brilantné. Singlom č.1 je stala "God Save The Queen" od Sex Pistols a samozrejme, nemohol sa hrať v rádiách. Mal som vtedy pre to všetko ten správny vek. Mal som 18. Ale zovňajškom som sa tomu neprispôsobil. Fotografie z toho obdobia dokazujú, že som mal stále dlhé vlasy, aj keď rifle som už vtedy nosil rovné. To bola asi najväčšia zmena v oblečení.

Naštartovalo ťa to všetko k založeniu vlastnej kapely?
Moja úplne prvá kapela - Malice - hrala po prvýkrát a naposledy v roku 1976, takže si myslím, že sme boli absolútne inšpirovaní punkom v jednej veci - postaviť sa na pódium a hrať pre ľudí. V tom čase už fičali kapely ako Eater and The Vibrators - boli vlastne prvou kapelou, ktorú som videl v Croydone, v klube Red Deer. Tam sme totiž chodili veľmi často. Tam som takisto videl The Clash a boli naozaj fenomenálni. Videl som tam všetky významné kapely, vrátane Buzzcocks. K punku ma priťahovala hlavne jeho melodická stránka. Ale veľmi rýchlo som pochopil, že ako každá vec, aj punk má svoje pozitíva, ale aj negatíva. Nebolo to ale o tom, bezpečne sa ozdobiť špendlíkmi a byť proste punkerom. Bolo to o tom, ako vypadnúť von a hrať vlastnú muziku.

Po prvom a jedinom koncerte Malice si to všetko vzal do svojich rúk a sformoval si The Easy Cure. Prečo si zmenil názov?
S tým názvom prišiel Lol. Ja som ho neznášal, prišiel mi príšerný. Úprimne, ani si presne nespomínam, ako sme sa k nemu dostali. Myslím, že sme mali nejaké tri skladby a jedna z nich sa volala práve "The Easy Cure". Proste sme to brali. Pamätám si, ako sme kdesi sedeli a vadili a, ako by sa naša kapela mala volať, až nás to prestalo nakoniec všetkých baviť ...

Aj keď si sa na punk pozeral trochu s odstupom, skončili ste v labeli Hansa Ariola, čo bol domov Boney M a Donny Summer. Po šiestich mesiacoch ste však podpísal zmluvu s Fiction, s labelom, ktorý založil zamestnanec Polydoru, Chris Parry. Prečo práve takto?
No, nebolo to tak, že by sme si mohli vyberať, s kým podpísať zmluvu. Nečakal na nás zástup záujemcov. Po debakli v Hanse, sa mimo Fiction o nás zaujímali ešte dve vydavateľstvá, United Artist a Stiff. Povedal sme si, "Super, Stiff je domovom Elvisa Costellu, s nimi chceme podpísať zmluvu". Pripravili sme pre nich koncert, prišli, pozreli si nás a viac sa už nikdy neozvali. Chris Parry sa nám ozval, ale jeho sme mali až na treťom mieste záujmu. Boli sme smutní, že sa p. Stiff neozval. Mysleli sme si, že bude iný, ale bol rovnaký ako ostatní. Len to nakoniec urýchlilo naše rozhodnutie.

Debutový album ste v roku 1978 nahrali v Morgan Studios, v Severnom Londýne, počas trochu nocí, vždy keď The Jam skončili nahrávanie svojho druhého albumu počas dňa. Mal si jasnú predstavu, ako by mali vaše nahrávky znieť?
Chcel som niečo odhalené až na kosť. Keď sme však začali nahrávať, tak som nemal veľa času urobiť to také, aké som to chcel a dokonca to nebolo ani v mojej moci. Na našom prvom albume sú skladby, ktoré sa tam dostali akýmsi zázrakom. Chris Parry nám povedal, aby sme nahrali všetky skladby, ktorými sme disponovali a z nich sme mali potom vybrať tie, ktoré pôjdu na album. Dôveroval som mu, ale nakoniec tie skladby vybral všetky on. Skladby ako "Object", "World War", či coververzie "Foxy Lady" sa tam dostali práve vďaka nemu, hoci boli príšerné a ja som ich doslova nenávidel. Tvorili doslova spodinu toho, čomu sme sa venovali. Vtedy som už začal písať skladby, ktoré by sa mohli dostať na druhý album. , "Seventeen Seconds". Atmosféra skladby "Three Imaginary Boys" reprezentovala presne to, ako som chcel náš debut počuť. Ak by sme šli do štúdia o pol roka neskôr, vyprodukovali by sme omnoho lepší album. Prisahal som vtedy sám sebe, že pokým nebudem producentom ja sám, tak ma do štúdia nik nedostane.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi