Stratený čas nahradený maratónovými koncertami - 05/2014


Robert Smith exkluzívne pre SF Gate


Bežne hráte 4-hodinové koncerty? Kde na to berieš energiu?
No, pódiovou gymnastikou známy veľmi nie som.

To mi je jasné, ale si autorom ohromného množstva skladieb. Ako si ich všetky môžeš pamätať?
Väčšina tých skladieb je vo mne doslova vrytá. Ak si spomeniem na prvý verš ktorejkoľvek skladby The Cure, tak odspievam aj jej zvyšok. Ja sa však držím viery, že slová, ktoré spievate, by ste mali aj cítiť.

Je zložité sa myšlienkovo vrátiť k tomu 19-ročnému chalanovi?
Pamätám si, kým som bol, keď som tie skladby písal a myslím, že to je postačujúce. Niekedy sa mi na konci tých skladieb stane, že sa preberiem z akéhosi divného tranzu. Jednoducho sa vrátim späť do momentu, kedy sme tie skladby po prvýkrát zahrali, znovu cítim tú radosť a hlavne to vzrušenie, ktoré sme cítili, keď po tých skladbách zhasli pódiové svetlá.

Ako to dlhé fungovanie v The Cure ovplyvnilo tvoj osobný život?
No, myslím, že keď sme sa v polovici 1980-tych stali skutočne známymi, bolo to pre mňa veľmi divné obdobie. Ale tú skúsenosť by som za nič na svete nevymenil. Dnes, ako 55-ročný, by som však ťažko zvládal ľudí ponocujúcich v mojom aute, ale to je o niečom inom.

Čítal si Morrisseyho autobiografiu?
Možno to vyznie zvláštne, ale nie. Ešte som sa k nej ani nedostal. K tomu existuje asi 101 000 kníh, ktoré by som si rád prečítal ešte skôr.

Viem si predstaviť, že ste prešli podobnými skúsenosťami.
Pochybujem, že sme mali v niečom podobnú skúsenosť. Tá niekdajšia nevraživosť ma už nezaujíma a nemyslím si, že sme v akomkoľvek smere mohli mať podobný prístup k životu. Biografie aj tak nečítam. Viac ma zaujíma beletria.

Napíšeš niekedy nejakú knihu?
Nie, nikdy v živote knihu nenapíšem. Dosť sa trápim s textami skladieb - aj tam už idem na okraj vlastného ega. Ale 16-stranový komix by mohol fungovať.

zdroj: sfgate.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi