Prípad vhodný na liečenie - 10/1985 - I.


Robert v exkluzívnom rozhovore pre magazín The Face


"Nič s tým nenarobíme. Sme pripravení na smrť už v momente, ako sa narodíme. Sme obetné baránky. Neznášam tie intelektuálne hovädá, ktoré toto všetko chápu, stotožnili sa s tým a doslova sa správajú sa povýšenecky, pretože majú pocit, že ich sa to netýka." (Charles Bukowski)

"Nazrel som do svojho vnútra a uvidel moje čierne srdce." (Jagger / Richard)

Začal tým, že z chladničky vybral polovicu pomaranča (jeho obľúbené ovocie) a začal ho vyciciavať. To chlípanie ma úplne vytáčalo do nepríčetna, no nemohol som nič povedať, pretože je to popová hviezda s veľkým P, niečo ako Pápež, tak som sa len slušne usmieval, hoci som mal chuť mu zakrútiť krkom. Horšie však je, že tento intelektuálsky flákač vie, že ja viem, že vie, pretože nič nezostane bez povšimnutia pred tým úpreným pohľadom tej pudingovej tváre.

Do kancelárie Fiction Records, kúsok od Baker Street, dorazil Robert Smith ako vždy s opozdením, v jeho "ruskej rárohe" (jeep) a trval na tom, aby sme posedeli vonku, keďže bol slnečný deň. Zvláštne... okamžite tým zboril všetky moje predsudky (musím uznať, že som bol tomu rád). Osobne by som radšej preferoval stráviť ten čas v tmavej chladnej miestnosti za stolom a držať tú dva a pol hodinovú konverzáciu pod kontrolou.

Nebudem snáď panovačný, len praktický, v prípade, že sa spýtam, aby ste si láskavo dal ruku preč od úst, pretože potom nepočujem, čo rozprávaš. Chudák Robert - všetko je hore nohami. Interview vždy všetko zmení. V skutočnosti, ak má byť odhalená pravda, doktor by mu tipoval dokonalé zdravie, jeho spovedník by zasa odhalil temnú dušu. Možno aj preto, že pre Roberta je život jeden nekonečný príbeh. The Cure majú úspech postavený na klamstvách. Nechcem však, aby sme z tých príbehov pozošívali nakoniec jednu veľkú deku. Táto malá muška má svoj rozum; on sa rozhodol jej odtrhnúť zopár nôh, aby sa nikdy nezamotala do pavúšej siete. Robert, ako vidíte, je jednoducho o svojej úlohe presvedčený. Nielen pokiaľ ide o prácu, ale aj o všetko, čo sa deje v jeho novom byte v Maida Vale, kde žije s jeho večným dievčaťom Mary.

"Väčšina z toho vžitia sa do nejakej úlohy je pravdivá. Natočil som s nami video nedávno. Nechal som v rohu miestnosti zapnutú kameru, bežala niekoľko hodín, veľmi rýchlo na také niečo zabudnete, a keď som si to neskôr pozrel, bol som zhrozený, aké hrozné veci sme si jeden druhému vykričali. Akoby ste počúvali mentálne retardovaných ľudí."

"A s Mary... ide o to, že jeden druhého poznáme už veľmi dlho a ja neviem, kedy už je vhodné zavrieť ústa. Niekedy zasa len otvorím ústa a ona už vie, čo chcem povedať. To celú konverzáciu... nepotrebujem byť vyparádený, tak ako ona. Často sa oblečie ako bosorka, ktorá straší deti a toto rada praktizuje na mne. Pohodlnejšie sa cítim v spoločnosti ľudí, ktorí nie sú psychicky vyrovnaný, pretože pri nich musíte byť ostražitejší, nakoľko nikdy neviete, čo urobia... je zábavné, keď ste s niekým, kto začne z ničoho nič plakať. Teda, zábavné to nie je, je to trochu trhlé. Jej sa to páči viac, než mne. Dokonca k nám nikoho nepozývam, pretože ma o to požiadala, doslova ma o to prosila, pretože sa vtedy cíti obmedzovaná. Za posledné tri mesiace sme mali jedinú návštevu, Simona Gallupa, nášho bassáka, a vtedy bola oblečená v mojom pyžame - myslím, že predstierala, že ona je ja! Nie, že by som niekedy bol na verejnosti v pyžame, teda okrem prípadu, že šlo o módny výstrelok."

Narážka na Robertov úsudok o mne a The Face sa stratila. Iste, venoval celých 15 minút kázni o pochybných mravoch ľudí, ktorí pasujú sami seba za arbitrov štýlu, o tom ako nenávidí The Face atď, čo bolo aj tak vopred jasné. Prehlásil, že by "nezvládal" poznať "trendových ľudí" a tak dnes sa o kostými The Cure stará John Flett, ale napr. aj Michael Kostiff, ktorý navrhoval byt Siouxsie Sioux. A takisto sú The Cure od čias "Pornography" v kontate so Susanne Bartsch a jej obchodom.

Všetci spomenutí sú vo svete módy veľmi známi. Celé to Robertove kázanie padalo na neúrodnú pôdu, pretože som s väčšinou toho súhlasil. Takže som sa zahľadel a napísal:

Tvár, ktorá rozbila tisíce zrkadiel. Hlas, ktorý zničil tisíce hrdiel.

"Viem si predstaviť, že jedna z našich skladieb inšpiruje ľudí k samovražde, no rozhodne nie k vražde."

Počas svojej plodnej kariéry k sebe Robert Smith pritiahol množstvo nezvládnuteľných duší. Zarytí stúpenci, ktorí veria, že Robertove skladby plné nefalšovaného pesimizmu sú parabolou ich vlastných životov. V mojom prípade je to pravda: Boh mi to povedal.

V hudobnom svete prevláda veľmi populárna, no mylná predstava, že Robert Smith je obchodníkom s beznádejou a depresiou. Komický prorok a veľmi veľký čudák. Samozrejme, nič z toho nie je pravda. Je jeden z mála šťastlivcov, ktorí majú v hlave jasno, čo mu ale na druhej strane za bežných okolností neumožňuje byť nudným. Nájde sa aj zopár takých, ktorý v Robertovi Smithovi vidia záchrancu modernej hudby a títo istí ľudia pristupujú k hudbe ako k náboženstvu. Evidentne si v predstavách zamieňajú Karola Wojtylu s mikrofónom za Roberta. Fakt je, že Robert sa k takej predstave ochotne prikloní.

"Stretol som zopár ľudí, ktorí sú hudbou skutočne posadnutí. A aj zopár takých, ktorí sú posadnutí mojou osobou. Ale, ak by som to nebol ja, bolo by to nejaké náboženstvo, oni jednoducho potrebujú byť niečím posadnutí. S takými ľuďmi jednoducho nič nenarobím."

Venuj peniaze cirkvi alebo ich utrať za The Cure. Aký je v tom rozdiel?
"Žiaden. V oboch prípadoch sa vám dostane určitej spásy... Stretol som sa s pápežom, nie s týmto, ale s jedným z jeho predchodcov. Bol som veľmi malý, boli sme v Bazilike Sv. Petra, kde bola obrovská masa ľudí. Pápeža niesli v tom jeho kresle a ja som sa natiahol po jeho ruke... Severin zasa navštevoval v Ríme miesta s názvom Club Vatican, kde obsluhovali rádové sestry. Bol presvedčený, že to boli skutočné rádové sestry, ale ja mu to dodnes neverím. Všetky rádové sestry sú aj tak zlodejky."

Jemu je to fakt jedno? Je trochu ľahkovážny tento Smith.
"Pozrite, poznám päť rádových sestier. Jedna z nich je rodina s Mary. Oni majú k životu úplne nenávistný prístup. Jedna z nich je ale v pohode, tie zvyšné sú pekné mrchy. Najlepším miestom, kde ich človek stretne, je letisko Heathrow. Každú chvíľu nejaké prichádzajú a odchádzajú. Ak si na chvíľu sadnete do haly, tak každú hodinu uvidíte stovky sestier, vždy idú v húfe a vždy si nesú so sebou nejaké spisy."

A vieš o tom, že Madonna pokladá rádové sestry za sexy?
"Čo už len vie taká Madonna? Neznášam ju. Pôsobí pekne smradľavo."

Keď som v roku 1980 opustil Sheffield, nechal som tam kopec vecí. Starý zelený plášť som spálil, spolu so spomienkami na pub a malé klubové koncerty The League, The Cabs, The Comsat Angels, The Fall a The Cure. Nikdy ma The Cure nebrali, hoci si veľmi dobre pamätám, ako som v tom zelenom plášti šiel do Limit Clubu na West Street, kde The Cure hrali na malom vyvýšenom pódiu. Jasné, že v tom čase bolo povinnosťou mať vo svojej zbierke single "Killing An Arab" a "A Forest", hoc len kvôli imidžu, ale kto by si bol vtedy pomyslel, že o pár rokov budú hrať vo Wembley?

Kvôli objasneniu tohto nenápadného pokroku, som si prečítal rôzne výstrižky z novín, vypočul šesť albumov The Cure, ktoré správne "temný" človek proste musí vlastniť a absoloval dlhú konverzáciu s vľúdnym manažérom The Cure, Chrisom Parrym. Ten v roku 1977 zhliadol legendárne vystúpenie The Cure v Barbarelle, v Birminghame, a "bol parádne naštvatý", keď Polydor, kde v tom čase pracoval na A&R pozícii, ignorovali možnosť s nimi podpísať zmluvu. Faktom je, že sa tak Parry radí k všetkým tým A&R chlapíkom, ktorí tvoria klub The Great Rock'n'Roll Swindle. Takisto zažil The Jam v Marquee, vo februári 1977 a okamžite ich naverboval pre Polydor. Medzi ďalšie jeho úlovky patria Sham 69.

Keď sa mu v júli 1978 ocitla na stoje kazeta od Roberta Smitha, Parry opäť radil podpísať Polydoru, aby s The Cure, vtedy sa volali Easy Cure, podpísali zmluvu. Keďže ho nepočúvli, rozhodol sa z Polydoru odísť a založil si vlastnú spoločnosť, Fiction Records. Parry zaplatil a produkoval skladby "Killing An Arab" a "10:15 Saturday NIght" a následne vyrokoval, aby boli produkty Fiction distribuované prostredníctvom Polydoru. Ako vníma kapelu dnes?

"No, nik z nich neberie veci príliš vážne," povedal. "Majú v sebe určitý fatalizmus a ostrý humor spojený so všetkým tým nezmyslom. Je v tom aj taká malá pompéznosť, v takom tam starom slova zmysle. Všetko je to také bezstarostné... "

Robertova účasť v produkcii The Banshees a v jeho dvojmesačnom projekte so Stevom Severinom, s názvom The Glove, ktorého výsledkom je LP "Blue Sunshine" - pomenovanom podľa filmu o vražednej mánii spôsobenej užívaním LSD - bola podľa Parryho viac než zámerná.

"V období albumov "Faith" a "Pornography" prechádzal Robert osobnou životnou krízou, ako aj periódou, kedy sa ku všetkému, čo sa spájalo s The Cure, vyjadroval cynicky a škodoradostne. Aj to malo vplyv na skutočnosť, že po ukončení Pornography Tour sa kapela rozpadla. Odporučil som Robertovi, aby si zobral voľno, nakoľko ho to všetko vyčerpávalo. Kapele sa dobre nevodilo a medzi Robertom a Simonom to takisto škrípalo."

Bassák Simon Gallup z kapely odišiel v roku 1982 a opätovne sa k nej pripojil na jar tohto roka, pred začiatkom nahrávania nového albumu, "The Head On The Door". Robert pohotovo rozvedie jeho konflikt so Simonom, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou kapely.

"Pohádali sme sa v dôsledku môjho pocitu, že sa až príliš zmenil. Začal predstierať, že je niekto iný, niekto, kto sa mi absolútne nepáčil. A on ma takisto prestal mať rád, mal pocit, že som bol totálny sebec a každého som ignoroval, čo bola asi pravda, ale to je už môj problém. Jednoducho som sa v jeho spoločnosti necítil pohodlne. Bol mi veľmi dlho najlepším priateľom a ja som si zrazu uvedomil, že ma jeho prítomnosť neteší. Takže musela prísť voľba... nedokázal som s ním viac tráviť čas, ale on bol súčasťou kapely... musel som si vybrať."

"Tak prišlo k hádke a neskôr k parádnej bitke v jednom bare v Brusseli, pretože som mal pocit, že sa k mladému barmanovi správa dosť hnusne a Simon si zasa myslel, že hájim toho barmana len z trucu a to bol spúšťač. Z toho baru som odišiel asi o piatej ráno, vzal si taxík na letisko a čakal na najbližší let domov. Nechal som si tam všetky veci. Bolo to veľmi dramatické. Asi 18 mesiacov sme sa nevideli. Potom mi napadlo, "to je smiešne, nemôžem ho predsa neznášať do nekonečna." Tak som si to nasmeroval do jedného pubu, kde sme spolu chodievali a vedel som, že tam bude. Bolo to vcelku zábavné, pretože keď som tam vstúpil, všetko stíchlo, ako v nejakom westerne, ale ja som pokračoval ďalej a začal sa s ním rozprávať. No a dnes je opäť v kapele."

Dnes je teda Simon späť a kapela pripomína menšiu rodinu: totiž Porl Thompson, ktorý hrá na rôzne nástroje a má na svedomí grafické práce pre skupinu, ktoré pripravuje pod pseudonymom Parched Art, žije so Robertovou mladšou sestrou, inak programovou riaditeľkou Rádia Three.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi