WHFS Rádio, 14.09.1996


Úryvok z rozhovoru medzi Robertom Smithom a americkou fanynkou Kristin Webber.


V rozhovore z roku 1985 si uviedol, že si nevieš predstaviť nič horšie, než zostarnúť s publikom. To vyznelo, akoby si chcel vtedy opustiť fanúšikov, ktorí boli typickí svojim vzhľadom. Dnes sa vaše publikum približilo viac k hlavnému prúdu. Aký je to pocit, keď vieš, že vaša hudba oslovuje omnoho širšie publikum?
Robert: No, svojim spôsobom sme dosť utrpeli, pretože sme boli vždy dosť na očiach verejnosť, no iba malé percento nášho publika ste mohli označiť ako skutočných "cure" fanúšikov. Faktom však je, a dá sa to pozorovať už roky, že značná časť nášho publika, dokonca aj tí, čo na koncert dorazia ako praví fanúšikovia, rozhodne nepôsobia ako typickí cure fans. Na druhej strane, týmto sa už roky nezaoberám... jasné, že tam stále sú, ale napr. tentokrát ma v Amerike dosť prekvapilo, ako niektorí už pôsobia dosť staro, publikum býva vo veľkom vekovom rozpätí. Je to fakt čudný pocit, akoby som stretal po rokoch ľudí, ktorí chodili na naše koncerty počas nášho prvého amerického turné pred 15 rokmi. Dotiahnu na tie koncerty aj svoje deti alebo v niektorých prípadoch ich tam práve dotiahnu ich deti! Viete, v štýle, "poď s nami oco, však tebe sa pred 15 rokmi veľmi páčili"... a mňa napadne... ešte stále hráme. Fakt je to dosť divné, ale na druhej strane cítiť v publiku mladosť, čo mi dáva pocit, že to čaro a príťažlivosť sme ešte stále nestratili, pretože, ako to už býva, práve mladší vedia lepšie, čo práve frčí, než tí starší...

Jeden z najväčší rozdielov medzi albumami "Wish" a "Wild Mood Swings" je skutočnosť, že vaša hudba sa zbavila stereotypu "pochmúrnosti". Ako vás vlastne to označenie ovplyvnilo a bolo ťažké sa z toho vymaniť?
Nikdy som sa necítil zaťažený tým, čo ľudia nazývajú naše skladby "temné a pochmúrne", pretože som mal vždy pocit, že ak je niekto skutočným fanúšikom našej hudby, alebo sa jednoducho v našej tvorbe vyzná, tak vie, že v našej hudbe je omnoho väčšia rozmanitosť. Tí, ktorí sú si nie vedomí toho, čomu sa venujeme, tí počúvajú iba naše single. Takže, ak počúvajú veci ako "Friday I´m In Love" alebo "Mint Car" a niekto im povie, že The Cure sú pochmúrni, tak im myslím príde zložité v tom nájsť zmysel.

Keď hráme staré veci z ranných 1980-tych rokov, je to akoby sme si pripomínali naše staré opičné stavy. Dôvod, prečo sme uviazli v nejakej tej"škatulke", tkvie hlavne v tom, ako vyzerám, ako aj emócie v tom, čo robíme a práve tieto si ľudia spájajú s "pochmúrnosťou". Trochu tomu nerozumiem, to akoby ste nemohli byť smutný alebo nešťastný alebo nemohli niečo vyjadriť s pocitom melanchólie. Ale my predsa takí v skutočnosti nie sme, nikdy sme takí neboli. Máme síce skladby ako "The Drowning Man" alebo "The Figurehead", ale takisto aj skladby ako "Boys Don´t Cry"... od samého začiatku to bol vždy mix emócii. Takže, za tie roky to boli skladby veselé, aj smutné, vždy reflektovali na naše aktuálne pocity, nálady a dnes mám pocit, že to bude večer veľmi silné, pôjde o hustý mix, no nemyslím si, že večer zaznie "Friday I´m In Love", no rozhodne asi zaznie "Mint Car" a tú pre zmenu vyvážime niečím ako "Plainsong". Vždy ide o dosť čudný mix. Niekde v médiách sa objavilo, že vďaka tomu mixu skladieb je dosť ťažké niekam našu kapelu zaradiť, keďže hráme ako idiotské popové skladby, tak aj veľmi emotívnu hudbu. No toto ma naozaj netrápi, pretože ľuďom sa to páči, nám takisto, veď je to náš "chlebíček".

zdroj: musicfanclubs.org



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi