Tie roky 80-te - II.


Spomienky na prvú dekádu The Cure cez výroky Roberta Smitha


The Top

Príde mi úplne prirodzené, že jeden človek pracuje v toľkých oblastiach. To iba ostatným sa to zdá divné. Napriek tomu by som celkom uvítal dovolenku, plánujem si ju totiž každý týždeň, no každý týždeň som v inej skupine.

Ľudia často zabúdajú na fakt, že sa jednoducho musíme vyvíjať a že by sme boli tupci, keby sme zostávali takí istí, pretože to by sme potom nahrávali tie isté albumy.

Mal som ohromnú zbierku demo skladieb, odhadoval som, že v určitom období to bolo viac, než 100 kaziet. Našlo sa tam pár vecí, pri ktorých som mal pocit, že by bolo zábavné, keby si ich ľudia mohli vypočuť. Myslel som, že vyberiem iba skutočne to najlepšie a zbytku sa definitívne zbavím - a to som aj urobil. Polovica z toho je skutočne dobrá a tá druhá... je zaujímavá, pokiaľ máte radi The Cure, ale pokiaľ ich radi nemáte, tak vás to bude nudiť. Nedávno som to počúval a našiel som v tom aj zopár príšerností.

Hlava nado dvermi

Hudba The Cure nie je jasným odrazom skutočného sveta a práve v tom je podľa mňa naša najväčšia sila. Pri hudbe, ktorá má sociálny a politický náboj sa cítim dosť v rozpakoch. Príde mi to totiž dosť rozporuplné na to, aby sa to dalo prijať, nemá to podľa mňa zmysel. Ten by to malo iba za predpokladu, že by určité percento publika tvorili úplní kreténi, ktorí sa potrebujú zoznámiť s elementárnymi problémami tohto sveta. Na také niečo sa necítim dosť spôsobilý. V takom dôvernom styku s normálnym svetom zasa nie som.

Keď premýšľam o imidži kapely, tak nikdy nemyslím iba na seba. Vyzerám tak, ako vyzerám, cítim sa lepšie s dlhšími vlasmi, ale zmenám sa nebránim. Skupina, to je päť, či šesť ľudí, ktorí musia vyzerať rovnako. Nechcem sa na kapelu pozerať ako na päť osobností, omnoho lepšie vyzeráme v "jednej línii". V našom prípade má imidž charakter vizuálny, to však neznamená, že nosíme rovnaké podkolienky. Je v tom niečo hlbšie. Bolo by hrozné, keby sa z nás stali cukríkové typy.
Vždy som si bol sám sebou istý, dokázal som si stanoviť vlastnú hodnotu, to však neznamená, že by som bol náfuka. Myslím, že je možné si byť sám sebou istý a pritom zostať skromný. Keď sa človek stane slávnym, postaví sa zoči voči problému vlastného imidžu. Nie je jednoduché vyrovnať sa so situáciou, kedy vieš, že všetko, čo povieš bude nahraté a rozposlané do celého sveta. Dnes sa už nemôžem spiť do kolien v nejakom klube ako kedysi, bez obáv z následkov. Odhliadnuc od toho však viem, že je veľa ľudí, ktorí nás milujú, pretože robíme to, čo chceme.

Pokiaľ ide o Spojené štáty, tak tam všeobecne platí, že čím je kapela decentnejšia, tým ťažšie tam prerazí. Po prvýkrát sme do Ameriky vyrazili pred siedmymi rokmi, len aby sme mohli povedať, že sme tam boli. Boli sme undergroundovou kapelou so silným zázemím v niektorých mestách, kam sme sa kedykoľvek mohli vrátiť. V Chicagu sme hrávali v klube pre 250 ľudí a sám sebe som sa divil, prečo to robíme, no keď si na to spomeniem s odstupom času, tak to vlastne bola skvelá zábava. Robili sme vôbec kopec hrozných vecí. A potom to bolo to bizarné obdobie so singlom "The Lovecats", kedy sme zrazu začali chodiť na Západné pobrežie a hotely boli obklopené jačiacimi ľuďmi. Bolo zvláštne dospieť k takej zmene po roku a pol od niekdajších koncertov, ktoré boli plné všetko sledujúcich chlapíkov s briadkami.

Teší nás obrovská popularita, ktorú máme vo Francúzsku, no tej hystérie okolo nás je už akosi priveľa. Boli sme tam len krátko, no napriek tomu, kdekoľvek sme sa objavili, tam nás prepadávali davy fanúšikov. Celý Paríž je plný ľudí, ktorí sa na nás podobajú. Príšerné!

Bozkávaj ma, bozkávaj!

"Orange" je Popeov pohľad na náš koncert. Myslím však, že nás zobrazil ako príliš slušácku kapelu. Napriek tomu je v tom filme veľa prekvapivých momentov na to, že je to iba koncert. V septembri sme dokončili tento film a hneď sme sa vrhli na nahrávanie albumu. Môj hlas má na ňom omnoho väčšiu zmyslovosť. Nikdy mi na to totiž nijak zvlášť nezáležalo, sústredil som sa vždy viac na dynamiku. Ale v niektorých skladbách, napr. v "Hot Hot Hot!!!", musel môj hlas znieť jednoducho inak. Tá skladba je sama o sebe dosť divná, nikdy sme taký štýl skladieb nehrali. Celá je postavená na bassovej linke, ku ktorej sme postupne pridávali gitary a za pol roka bola kompletne hotová. Jednoducho sme to skúsili a neskôr sme nenašli dôvod, prečo ju na album nezaradiť. Keby sme sa vedome snažili nahrať funkovú skladbu, tak by sa nám to takto nikdy nepodarilo.

Ponúkol som kapele, aby každý z nich skomponoval na album vlastné skladby. O nejaký čas sme mali na kazetách rôznorodú zmesku skladieb. Pri niektorých som si ani nevedel predstaviť, že by mohli byť skladbami The Cure, ale po určitých zmenách by sa mnohé z nich pod našu vlajku mohli postaviť. Nikdy som neplánoval nahrávať dvojalbum, ale nahrávali sme 2-3 skladby denne a všetky sa nám zdali dobré. Prebrali sme sa až keď sme ich mali 25 a to sme si už povedali dosť! Musíme nahrať vokály a zmixovať ich. 17 piesní na albume nie sú výsledkom demokratického výberu, o ten som sa musel postarať ja. To je ten konkrétny prípad nedostatku demokracie v The Cure. Príšerne sme sa pritom hádali, keďže každý chcel mať na albume vlastné skladby, s takým niečím sme sa doteraz nestretli. Na "Head On The Door" som napísal texty a počiatočné demo verzie, taký skelet. Neskôr k tomu, ako v orchestri, pridali hudobníci vlastné interpretácie. Vtedy ma napadlo, že je treba to zmeniť. Povedal som si, že nie je správne odmietať nový skladateľský prínos kolegov. Mnohé z nich znejú inak, keďže sme vstúpili na doposiaľ neprebádanú pôdu, no na druhej strane obsahujú mnoho prvkov, ktoré u nás už dlhé roky považujeme za chuťovky. Sám by som chcel byť autorom niektorých sentimentálnych kúskov ako "A Thousand Hours" alebo "Shiver And Shake". Dávajú mi to, čo som chcel vždy vyjadriť - vzburu a agresiu. "Kiss Me..." je náš prvý spoločný album a preto som rád, keď niekto poznamená, že je náš najlepší.

Disintegration

Zakaždým, keď dokončíme ďalší album, tak sa pýtam, či má cenu ho vydať alebo si ho mám nechať pre seba. Mám pásky s materiálom, s ktorým som pracoval ako na sólovom albume a ktorý mám už dva a pol roka. Je čím ďalej smiešnejšie to vynášať von a poskytovať to ľuďom na počúvanie. Predstavte si, že keď spievam vo svojom vlastnom štúdiu, tak si vymýšľam poslucháčov, publikum. Nie ako súbor abstraktných pováh, niektorí z nich sú skutoční a keď spievam, tak ich mám vždy na pamäti. Pre istý typ skladieb mám toho istého človeka. Viem, že si tie albumy nakoniec vypočujú, ale nevedia, že keď ich nahrávam, myslím na to, ako ich počúvajú. Zakaždým zisťujem, že si o tých piesňach myslia a dosť často sa im práveže nepáčia.

Našu hudbu ani v najmenšom nepovažujem za deprimujúcu, či zdrcujúcu. Keď ju vytvárame, tak sa očisťujeme, strácame svoju určitú časť, aby sme sa potom cítili lepšie... Nie som nešťastný. Cítim sa spokojný s tým, že môžem robiť to, čo robím. Ale môj nespokojný duch mi veľa kľudu nedopraje.

Bol by som rád, keby ma ľudia prestali brať ako rozmrznutú a hlboko zmučenú osobnosť. Zisťujem, že je to veľmi ťaživé a pritom ma kedysi také prirovnanie vôbec netrápilo. Hrozné na tom je, že to pokladám za nedôležité a ľudia mi aj tak posielajú správy o ich sebevražedných chúťkach. To je niečo, čo je mimo môjho chápania a asi by ma dosť dostalo, keby som sa s tým mal akýmkoľvek spôsobom zmierovať.

Prestal som piť, aj fajčiť. Myslím, že naša hudba môže robiť človeku dobre aj bez drog.

Nechceme byť v našej umeleckej činnosti spájaní so žiadnym hnutím, či organizáciou. Pokiaľ by sme zorganizovali koncert na podporu niečoho, tak by sme to urobili bez reklamy a výťažok by sme poslali anonymne. Nechceme, aby nás niekto videl v televízii na koncerte na podporu Greenpeace a povedal si - tak dobre, The Cure podporujú Greenpeace? Nenávidím The Cure! Pôjdem do obchodu, nakúpim spreje, aby som zničil ozón v atmosfére! Naozaj ma tieto "veľké veci" nezaujímajú.

Rád si doberám ľudí, sám seba si tiež často doberám. Niekedy je to dokonca jediný spôsob, ako sa zabaviť. Často sa ráno prebudím a cítim sa príšerne. Moja prvá otázka v hlave je, čo budem robiť, aby som sa prebral. Väčšinu času som klaun, totálny klaun. Najväčší, ked sme na verejnosti a úplne najväčší na pódiu. Cure sú veľmi bezstarostnou kapelou a veľmi často neuveriteľne priblblou. Verím, že si plne uvedomujem, koľko je v The Cure skrytej irónie. Dúfam, že som si svoje vnímanie irónie zachoval. Iróniu od cynizmu delí len malý krôčik. Chápanie samého seba vážne vedie k určitému stupňu irónie. Myslím, že práve toto malo veľmi zlý vplyv na New Order, je veľmi ľahké stať sa niečím takým, ako sú oni. Udržať si rovnováhu, to je veľmi ťažké, ostražitosť je doslova vyžadujúca a nič z toho sa nerobí pre dobro niekoho iného. Nechcem sa raz prebudiť a pocítiť, že som utopený v slzách. Na druhej strane pre mňa nie je dôležité dohadovať sa o tom, kto ma dnes bude fotiť. Nazýva sa to udržaním rovnováhy "ja-verejný" a "ja-súkromný", problém je len v tom, kto vidí ktorú časť mojej osoby. Bolo obdobie, kedy som sa zaoberal iba samým sebou, trvalo to vlastne celé roky, dnes už tomu tak nie je, už vôbec nie. A vôbec to neľutujem, neobzerám sa do minulosti, aby som vzlykal, že miestami to bolo fakt strašné. Milostné záležitosti sú na pozadí mnohých albumov, ktoré som nahral, albumov, ktoré mám rád. Nikto mi ich nevezme. Sú ako deti, čo je neskutočne banálne prirovnanie, ale naozaj o nich takto uvažujem. Oni jednoducho sú, a ak sú s nimi spojené akékoľvek sračky, nakoniec v sebe mali aj nejaké tie pozitíva. Na konci roka sa vždy hrabem v mojich poznámkach, denníkoch, textoch pesničiek, aby som sa zorientoval, či bolo uplynulé obdobie úspešné. Od čias "Pornography" som však od toho ustúpil, pretože to všetko bolo také nevyrovnané. Zato predchádzajúci rok bol skvelý - The Cure nerobili nič. Nakoniec som bol so sebou spokojnejší. Nie som žiaden uplakanec, za akého ma považujú. Nájdu sa ľudia, ktorí "Disintegration" vnímajú ako ubíjajúci a ponurný album, akoby pokračovanie "Faith", ale to tak nie je. Chcel som konečne urobiť niečo, v čom by som sa mohol angažovať a na čo by som bol pyšný. Najskôr som uvažoval, že by som tie skladby mal vydať sólovo, nechcel som The Cure opäť vtiahnuť do tej dávnej pozície a nútiť ostatných, aby sa cítili... nešťastní. Ako sa ukázalo, keď sa do toho vložili, pridali albumu ďalší rozmer. Nie je od začiaku do konca ponurný. Sú sice na ňom dve ubíjajúce skladby, ale ako celok je predsalen pri počúvaní optimistickejší, než "Pornography" alebo "Faith". Album má smutný nádych, ale úplne taký byť predsa nemusí.

Chcem sa neustále zaoberať niečím iným, byť niečím prebúdzaný, preto sa prestávky v našej tvorba stále predlžujú - až jedna z nich bude tak dlhá, že niekto z nás zomrie a my sa to dozvieme až z novín. Naozaj si myslím, že "Disintegration" je posledný album nahratý pod hlavičkou The Cure. Bol by som prekvapený, keby sme nahrali album ďalší, ale nakoniec, to predsa tvrdím vždy, že The Cure sú krok pred kapituláciou.

Ale kurva!!! The Cure budú fungovať ďalších 10 rokov... prečo by sme sakra nemali nahrať ďalší album. Ak po tomto turné vypadnem z Londýna, tak predsa musím na niečo natrafiť, čo mi umožní pripraviť ďalší album. Teraz tak hovorím preto, že sa zo mňa všetko vyparilo. Oslobodil som sa od všetkého, okrem toho obrovského problému, ktorý ma stále hryzie - vnútorný rozpad. Ostatných vecí - ako sú tie rôzne nepríjemnosti, príjemnosti, ľudia a tak - som sa zbavil písaním piesní. Väčšina z toho v mojom živote zanikla, ale niektoré z tých vecí vo mne zostali.

zdroj: The Cure



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi