30 otázok pre Roberta Smitha - I.


Čriepky z rozhovorov poskytnutých v období 1985 - 1989


Pri jednom nedávnom televíznom vystúpení si takmer vyviedol z miery štáb tv pracovníkov, pretože zrejme ako jediný spevák sa vôbec nenamáhaš synchrónne k playbacku pohybovať ústami. Prečo?
My sme kapela, ktorá má svoj význam, ak vystupujeme naživo. Všetky tie televízne kúzla s playbackom, to nie je nič pre nás. To pomôže takému Limahl-ovi, nakoľko on aj tak nevie spievať, no pre nás to nie je. Pripadáme si vtedy ako hlupáci.

Tak prečo potom vôbec vystupujete v televízii?
Aby to pomohlo predaju našich albumov a za tie peniaze sme si mohli kúpiť Don Perignon!

To ti aj tak ešte zostane kopec peňazí. Čo s nimi?
Skúšam ich utrácať. Mne peniaze nič nehovoria. Kúpim si všetko, čo chcem, čiže sem tam aj nové auto, keďže jazdu autom mám zo všetkých zábav najradšej. Veci na seba nepotrebujem skoro žiadne. Topánky nosím dovtedy, kým ich nestratím alebo sa nerozpadnú. Značnú časť peňazí však investujeme do kapely, do technického vybavenia.

Kedysi si zvykol vravieť, že v momente, ako sa stanete slávnymi, tak prestanete hrať.
To je fakt, dnes si však uvedomujem, že bez hrania nevydržíme. Takže volíme kompromis a budeme hrať ďalej.

Ako sa stavajú tvoji rodičia k tvojej práci?
Vždy sme boli liberálna rodina. Mama je s tým vyrovnaná, otec veľmi nie. Chcel by, aby som sa venoval poriadnemu remeslu.

Prečo si sa oženil?
Protože som sa zamiloval.

Čo deti? Plánujete?
Nie, to v žiadnom prípade. Stačí, že som strýko.

Bozkávaš rád ľudí?
Jediná osoba, ktorú bozkávam naozaj, je Mary. Občas pobozkám Simona, občas iných ľudí, no to sú spontánne chvíle. Existujú však aj zradné bozky. A smilné bozky, tie sú hnusné. Opitý bozk môže byť zasa jednou z najhorších vecí na svete. Bozkávanie nenávidim rovnako, ako ho milujem, no sledovať iných ľudí, ako sa bozkávajú, fuj! Často mám fóbiu z úst, ako otvoru, z toho, že skutočne zachádzam niekomu do úst. Rád prikladám ústa na viečka, pretože je to tak blízko - je to trochu obscénne a roztopašné. To je reakcia na to, ako sme často interpretovaní. Ľudia vo mne vidia pomilovaniahodného chalana a moje ústa a rúž sú považované za krásne. To však nie je pravda. Som rovnako hrozný, ako každý iný, možno ešte viac. Čo vychádza z úsť ľudí, je väčšinou odporné, hlavne dych, dych je hrozný, zvlášť v Nemecku.

Aká je vlastne filozofia The Cure?
Chceme byť alternatívou. Nie sme však pevne viazaní na nejakú tému, či posolstvo. Naše postoje a vyjadrovanie je vecou každého jednotlivca v kapele a samozrejme sa neustále menia. Hudba vždy vyjadruje charaktej tej ktorej osoby, presne ako knihy, či časopisy, ktoré sa čítajú. Všetky tie veci v hitparádach sú absolútne neosobné, preto sa tak dobre predávajú. Ja by som tak nedokázal predávať nikdy. Skomponovať a hlavne spievať môžem pieseň presne takú, ako ju cítim. To, čo z toho vznikne, nechcem nikomu vnucovať, je to jednoducho môj osobný vkus.

Môžeš definovať vašu hudbu?
To nie. To je ako s definíciou Boha. Nie, že by som s ním chcel našu hudbu porovnávať, no naša hudba je vec, na ktorú sa buď vecí alebo nie. V tomto tiež nechcem nikoho presviedčať. Za seba ale môžem povedať, že v The Cure nielen hrám, ale som takisto ich vášnivým fanúšikom.

Nemáš pocit, že vaše publikum je príliš mladé na to, aby vedelo oceniť a pochopiť tú komplexnú spleť lásky a nenávisti vo vašich piesňach?
Nikdy nemám pocit, že by som sa choval nadradene k niekomu, kto má 15. Stále si pamätám, že som v tom veku skúšal rôzne veci, ktorých sa neviem zbaviť ani dnes. Vtedy som nedisponoval takými jazykovými schopnosťami ako dnes, no cítil som tie isté emócie, rovnako silné a v ďaleko drsnejšej podobe. Medzi 15 a 18-tym rokom života rozvíjate svoju osobnosť, začínate nejako vychádzať s ľuďmi, spoznávate žiarlivosť, spolu s ďalšími nepríjemnými pocitmi, ktorými dnes už netrpím. Naše piesne nie sú až tak komplikované, teda až na dve, či tri. A tie sú zrejme tak spletité, že odkazujú iba na moju osobu. Väčšina posledných piesní je však úplne jasná.

Je váš názor na medziľudskú komunikáciu naozaj taký ponurný?
Stále je. Chcel by som, aby bol. Dnes však od ľudí očakávam menej. Spolieham tak na 2-3 ľudí, ktorí sa nemenia. Je ťažké písať skladby, ktoré, ako ľudia hovoria, im pomáhajú a nepripadať si pritom ako stred sveta. Je krásne čítať niečo, čo vás prinúti myslieť si, že rozhodne stredobodom sveta nie ste, že ste jeho prerifériou. Prípadne, že vôbec neexistujete.

Odporúčané čítanie pre nevyliečiteľný Curefilov?
Autobiografia Patricka Whitea, ktorá mi hovorí, ako je starému človeku, keď už je star. A teplý. Desím sa starých ľudí. Začal som to čítať v Írsku, aby som sa nanovo vzdelal, pretože som mal pocit, že začínam byť až príliš hlúpy. Takisto som nedávno čítal "Beyond Good And Evil", "The Myth Of Sisyphus" a Sartrovu trilógiu "Road To Freedom".

Bojíš sa starnutia?
Áno, príšerne. Zatiaľ som však proti nemu žiaden recept nenašiel. Nechcem zomrieť a takisto nechcem byť starý a roztrasený. Predovšetkým by som však nechcel stáť na pódiu ako starec, ktorý by nemohol ani poriadne chytiť gitaru. Ale to som si hovoril už pred desiatimi rokmi. Predtým som si ani nevedel predstaviť, že by som mohol mať raz toľko, čo teraz. A dnes už mám práve toľko a starší fanúšikovia The Cure berú so sebou na koncerty svoje deti. Radšej na to nemyslieť!

Ale do tej skutočnej staroby ti zostáva ešte kopec rokov!
Myslíš? Staroba nepríde naraz. Jedného dňa ťa chytí pod krk a začneš si uvedomovať, ako tebou prelieza. V jedno ráno ucítiš pár bodnutí v srdci. Alebo ťa zrazu prejde chuť na drogy, pretože sa po nich cítiš stále horšie a horšie. Pozoruješ, že po schodoch ideš opatrnejšie, pretože sa obávaš pádu. Pozoruješ, ako priberáš, keď si nekontroluješ to, čo ješ alebo vo chvíli, keď bozkávaš dievča si praješ, aby si bol niekde inde a mal svoj kľud. To sú všetko náznaky staroby dávno predtým, než ti vypadne prvý zub.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi