Nejasné hry - 08/1979


Jedno z ranných Robertových interview s novinárom Davidom Hepworthom


Boli časy, kedy som veril. Celý tento rozhovor mi zabral dva mesiace. My sme ho chceli, oni ho chceli tiež. Vlastne, všetci chceli, aby sa dokončil.

Rozhodli sme sa usporiadať koncert v Port Talbot, kam sme sa vybrali parádne naprateným vanom. Alternatívne koncerty ešte stále nie sú niektorými ľuďmi akceptované. Nakoniec to bolo aj tak celé zrušené. Ja som musel na svadbu, jedna z kapiel ochorela a ďalšie boli zaneprázdnené.

Celé nasledujúce týždne sa zdalo, že sa na celú záležitosť zabudlo a ja som sa dostal pre zmenu do štádia, kedy som už na všetkých zabudol, v mysli mi zostali len akési útržky spomienok na ľudí, ktorí sa mi zdali komickí, ako aj spomienky na akési smiešne "interviá" s Cure. Nakoniec sa to zvrtlo do bodu, kedy som premýšľal, či sa The Cure nechcú hrať len nejakú hru s imidžom, ktorú by si zahrali s kýmkoľvek.

Dosť sa mi k tomu hodila otázka z jedného listu čitateľa: "Kto si do pekla myslia, že sú?" Nemajú žiadnu zmluvu, ani sa nepohybujú v rebríčkom nádejných talentov BMRB, žiaden album, žiaden singel a v každej pozitívnej recenzii sa objaví aspoň jedna narážka na ich predčasnú vyspelosť a tendenciu premeny na domáce spotrebiče bez adekvátneho vysvetlenia. Dospelo to do bodu, kedy sa dokázali dokonale ukryť ešte predtým, než ktokoľvek po nich prestal pátrať.

Nakoniec to bolo všetko len o náhode. Zúčastnil som sa uvedenia "Quadrophenie" v nejakej zastrčenej diere na Wardour Street a niekto z PR oznámil, že tam budú aj The Cure, tak prečo si neurobiť príjemný večer, zájsť potom niekam dobre si zajesť, čo to nahrať na záznam a neskôr to celé navždy neuzavrieť. Tak fajn.

Objednával som si pivo, keď človek z PR vstúpil do baru a za ním si vykračoval Robert Smith z The Cure, s ktorým sme sa zvítali.

Stál pri mne, tak mi podanie ruky prišlo ako povinné. Smith, ohodený do akéhosi krikľavo zeleného saka, pôsobil ako kríženec hráča rugby a opusteného Charlieho Cairolia a preplával barom ako niekto, kto je životom absolútne vyčerpaný, ruku podával ako porciu nedotočenej tresky s otázkou, či tu majú aj niečo nealkoholické a s úsmevom dodal, že zbytok kapely nemohol doraziť. Neskôr sa unavene oprel o stenu a iba symbolicky opätoval môj patetický pokus o konverzáciu.

Nuž, keď sa snažíte o komunikáciu s niekým, kto píše a spieva skladby o zabíjaní Arabov, nechá v hlase odkvapkávať z vodovodnej točky len aby znel ako Peter Perrett, či Little Richard, tak rozhodne neinklinujete k témam o nechutných prestupových sumách v Prvej lige, či o problémoch v Ugande. Môj pokus o krátky rozhovor mi prišiel ako výstrel do ticha, keďže z reproduktorov zazneli Led Zeppelin. Film sa začal.

Po skončení filmu sme sa s manažérom The Cure, Chrisom Parrym, rozhodli zmeniť lokál a namierili sme si to do neďalekej talianskej reštaurácie, kde by nás eventuálne nik nemusel rušiť. To som si už sám sebe sľúbil, že ak si Smith objedná minerálku, tak sa ospravedlním a utečiem, hoc aj odkvapovou rúrou a nikdy už nezískam možnosť nakuknúť do hudobného biznisu.

Chvalabohu, objednal si pivo a následne steak. Začal rozprávať o nejakých avantgardných kapelách, ktoré nedávno videl a aké mu prišli príšerné. Popritom čítal nejaké výstrižky z miestnych novín. Vyvaroval sa akýchkoľvek nejasných vtipov a začínal sa mi pozdávať.

Zdôveril sa mi, že mu prišlo lepšie poskytnúť rozhovor vo vlastnej réžii, pretože predošlé pokusy museli ukončiť, keďže ich trio má tendenciu z vysoka kašľať na akúkoľvek okázalosť. Konkrétne spomenul katastrofálnu polhodinovú skúsenosť v neverbálnej komunikácii, ktorá sa zmenila, na úžas všetkých prítomných, na 3000 a viac slovnú výmenu názorov. Všetci sme vybuchli smiechom. Veci nabrali pozitívny spád.

Spomínal na časy 5-člennej zostavy Easy Cure a nezabudol ani na zážitok s Ariola/Hansa, ktorí s nimi podpísali zmluvu počas tradičnej súťaži mladých talentov bez toho, aby ich vôbec niekedy počuli hrať. To len preto, že jeden z ich predpojatých porotcov v nich cítil potenciál.

"Natočili sme pre nich live štúdiové video a myslím, že sa na to ani nepozreli. Pamätám si, ako sa mi uprostred skladby roztrhol pás na gitare, tá šla k zemi, zostal som tam stáť, hľadel smerom ku kontrolnej miestnosti a ten chlapík tomu vôbec nevenoval pozornosť. Tak som gitaru zodvihol, hral ďalej. Neskôr som si to video pozrel a prišlo mi to ako z Monty Python, proste to bol absolútny zmätok. Jednu skladbu sme začali odrátaním "1-2-3-4". Boli sme piati a dvaja z ná začali hrať úplne inú skladbu. Takže sme do piatich minút zhrnuli dve skladby. A oni na to "Chlapci, ide vám to naozaj skvele, hlavne s tým pohadzovaním gitár. Má to silu"."

Byť tak blízko k tieňu dieťaťa mi dáva vcelku zmysel, prečo majú dnes tak nízky profil, hoci ani to dostatočne nevysvetľuje význam tienidla lampy, chladničky a vysávača. Keď som teda nastolil tému domácich spotrebičov, tak bolo evidentné, že by najradšej urobil krok späť a tie hlúposti navždy vymazal z pamäte verejnosti.

"Dôvod, prečo sme zavrhli imidž bol hlavne ten, že sme sa necítili ako skutočná kapela. Nemali sme ľavé krídlo, ani to pravé, v podstate nič. Ľudia majú pocit, že ak si užívate hranie rovnakej hudby, tak musíte zdieľať rovnakú vieru, či robiť rovnaké veci, či zastávať rovnaké názory. Podľa mňa to takto v skutočnosti nefunguje. Ak by šlo o spoluprácu v štýle The Mekons, tak by som to chápal. V našom prípade však ide iba o hudobnú záležitosť. S Mikom a Lolom sa v skutočnosti nesocializujem. To som nerobil nikdy s nikým."

Je zábavné, ako niekoľkokrát zmieňovaní The Cure idú ďalej bez zbytočnej zmienky ohľadne ich relatívne komfortného pôvodu, ich koreňov v strednej triede, na rozdiel od kopec iných veľkých kapiel pochádzajich z vymyslených slumov, či hudobníkov, ktorí sa narodili mimo ich perimeter. To by mohlo byť samozrejme lepšie, než byť v akomkoľvek podozrení a sám seba považovať hlupáka a neskúseného mlaďasa. Fakt, že väčšina z týchto pozorovaní vychádza zo školy vzdelaných rockových kritikov dáva tomu všetkému punc šarády, viac než smiešnej. Hoci Smith by mohol zdôrazniť, že aktuálne navštevoval všeobecnú strednú školu, než tú verejnú, postaví sa k tomu celému s opovrhlivým rozpakom.

"Ľudia mi vravia, že pripravenosť plodí dobrú hudbu, no veľmi často je na pozadí skôr skutočná núdza, než čokoľvek iné, niečo ako slepá viera v to, čo robíte, čo je nakoniec dosť dobrá vec, no niekedy práve naopak. Ja som bol vždy skôr materiálne, než duchovne založený. Keď chceme uzavrieť s niekým zmluvu, tak za nami prídu agenti so slovami, "Vieme Vám poskytnúť toto alebo tamto," no mňa to prakticky nezaujíma, pretože pre mňa to nemá prakticky žiaden význam. Ostatní dvaja z kapely pochádzajú z ozastnej robotníckej triedy. Mick pracoval ako vrátnik v psychiatrickej liečebni, Lol zasa vo fabrike na výrobu farieb, ale či im dáva hudba niečo viac, to naozaj neviem. Prečo sa musíte narodiť v chudobe, aby ste pochopili, o čo vlastne ide? Často si myslím, že je to všetko inak. Nemusíte zvádzať každodenný existenčný boj, môžete si vziať kúsok času na premýšľanie. Či s tým nakoniec aj niečo urobíte, to už je iná vec."

"Všetko je to aj tak veľmi jednoduché, myslím celý ten životný štýl. Vyrazenie na cesty je tiež niečo ako životný štýl, byť každý večer ožratý, fajčiť koľko vládzete a robiť všetko na doraz, alebo akokoľvek to nazvať. To všetko vyznieva skutočne skvele. Lenže, ja už päť rokov randím s jedným a tým istým dievčaťom, takže také veci, ako dievča na jednu noc, to mi nikdy nič nehovorilo. Ja sa na veci nepozerám cez kapelu, ani mi nič nehovorí spolupatričnosť a veci podobné. Nemám potrebu sa niekomu otvárať. To nerobí preto, nakoľko v minulosti som veľakrát... poznal som zopár ľudí, pri ktorých som mal pocit, že im môžem dôverovať, no nakoniec sa ukázalo, že nie."

"Keď ste s niekým už dosť dlho a máte si vybrať, že s ním strávite večer pri telke alebo zájdete do pubu, tak zvolíte tú prvú možnosť. Je to ako s The Undertones; ich skladby sú prakticky len o tom, ako baliť dievčatá. Ale keď už nejakú získate, čo potom?"

Singel "Boys Don´t Cry" sa javil ako hodný rebríčkového úspechu The Undertones v časoch ich najväčšej slávy. Ako reagoval Robert na nie veľký úspech skladby?

"Príde mi to ako komentovanie kriketu," zasmeje sa. "Vždy povedia, "Áno, zahral to skvele" a nakoniec hráča aj tak vyautujú. Radili nám, aby sme singel nevydali, pretože je to jednoducho popová skladba a bolo by lepšie, keby sme boli vydali niečo menej komerčné a viac "umelecky orientované". "Boys Don´t Cry", "10:15" a "Accuracy" patrili vždy k mojim najobľúbenejším skladbám. Som rád, že to nebolo inak, pretože by inak ľudia vraveli, že sme to vydať nemali. Namiesto toho dnes hovoria, že sme im mali ponúknuť ďalšiu podobnú skladbu."

"V nových skladbách však došlo k drastickej zmene tém. Na albume sa skladby venovali viacmenej medziľudským vzťahom. Skladba od skladby, hoci dnes sú... spracúvajú široký rozsah tém, myslím, že ide o veci, ktoré oslovujú aj iných, nielen mňa."

Robert Smith sa tak málo dožaduje rock&rollu, až vás napadne, či je ho vlastne hoden. No či sa mu to páči alebo nie, pracuje v jeho úzadí a robí všetko možné preto, aby vás presvedčil, že môžete skúmať pop aj bez straty radikálnych názorov a iných podobných kravín.

"Je to absurdné. Vydáte album, ktorý vcelku uspeje u kritiky a zrazu ste v pozícii, kedy by vás ľudia mali počúvať. Nikdy by som si nemyslel, že nahráme "Killing An Arab" a ľuďom tak dáme dôvod k ponižovaniu. Bolo by predsa také jednoduché niečo vyzdvihnúť, existuje predsa kopec trikov, ktoré ľudia využívajú a sú také transparentné a samozrejme sa pravidelne každý týždeň objavujú v médiách. Polichotí vám, keď viete, že ľudia chcú vedieť, čo si myslíte, no ja sám seba rozhodne nevidím v pozícii jedného z najväčších mysliteľov dnešného sveta, takže nie som v pozícii, aby som vysvetľovať filozofiu môjho života."

Robert ukončil šiesty ročník a nasmeroval si to rovno k The Cure. Mal doteraz len dve práce. Bol zahradníkom a neskôr poštárom.

"Päť týždňov som robil záhradníka v jednom priemyselnom parku. Bolo to uprostred leta a bolo to päť najšťastnejších týždňov v mojom živote. Porovnajte si to napríklad s minulou stredou v Leeds. Prší a vy musíte nastúpiť na pódium F Club-u pred zraky nechutne vyzerajúcich ľudí, ktorí na vás pokrikujú. Je to podľa vás lepšie, než normálne práca? Rozhodne je!"

Nemáte radi hrach? Buďte ako Robert Smith, objednajte si špenát.

zdroj: Sound, 08/09/1979



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi