Pornography - I. - 08/2003


Cesta k najtemnejšiemu albumu The Cure


The Cure, "Enfant terrible" britskej post-punkovej éry, prelomili vo svojich časoch akúsi monotónosť doby a svojou nahrávkou "Pornography", s neuveriteľnou zvukovou škálou a skľúčenosťou, vypálili rybník všetkému a zničili všetky hudobné podstaty, vrátane samých seba. "Pornography", album dlho považovaný za breviár depresívnych mladých ľudí, je zbierkou všetkých kľúčových kapitol dejín ľudského hnevu. A jeho vplyv je citeľný ešte aj v dnešných časoch.

Odpor alebo fascinácia, horror alebo úžas: aj po toľkých rokoch od jeho vydania (1982) vyvoláva neuveriteľne extrémne reakcie. Na každého vplýva inak, pre niekoho je to súboj ľadu s ohňom, pre iného čistá nuda. Ešte aj dnes sa stretávame s ľuďmi, ktorí album nedokážu počúvať v celej svojej dĺžke, pretože nezvládajú ten nápor zúrivosti a skľúčenosti, zvukového tumoru, ktorý akoby klíčil z najhlbšej a najnepríčetnejšej časti ľudského svedomia. Prílišná dávka surového hnevu a slepého násilia atakuje dobrý vkus a presahuje všetky povolené medze: nahrávka, najotvorenejšia zo všetkých na trhu, ktorej sa aj dnes bránime, tak ako vždy, znova a znova.

Pre niekoho dokonale vypracované majstrovské dielo, pre iného neznesiteľné litánie. No pre mnohých znamená album "Pornography" neprekonateľný symbol čohosi, čo sa neskôr začalo nazývať "cold-wave", alebo dnes horším pojmom "gothic rock". No táto nahrávka má svoju samostatnú drámu: vášniví prívrženci a najdivokejší kritici ho veľmi rýchlo šmarili na jednu kopu s pochmúrnou produkciou Sisters Of Mercy alebo The Fields Of The Nephilium, operetnými zaklínačmi, ktorí hlasmi zo záhrobia predpovedali koniec, a ktorým už dávno odzvonilo.

Nepatrne komický kult, ktorý The Cure a ich líder Robert Smith rozbehli sa už nedal zastaviť. Práve týmto albumom sa z Roberta Smitha stala ikona, Burtonianova kreatúra obdivovaná nespočetným množstvom smutných mladých ľudí, ktorí sa s vášňou obliekajú ako ich idol, upravujú si rovnaký účes a používajú rovnaký mejkap. Tento extrémny fanatizmus pozdvihol imidž skupiny, ktorý bol do roku 1982 viac menej karikatúrny.

Časom sa mnohí z nás nechali touto nepokojnou nahrávkou, ktorá má v sebe všetky trápenia dospievajúcich ľudí, úplne strhnúť. Aj napriek svojmu chaosu sa stala našim útočiskom; aj pre svoju pekelnosť a strašideľný chlad. No jeho najväčšia sláva tkvie v jeho prvom vypočutí, po ktorom ste stále schopní si ho vypočuť znova. No napriek svojej nostalgickosti sa tento album dnes počúva inak, s určitým odstupom prameniacim z postoja jedinca a jeho vyrovnanosti. Dnes nám album teda ponúka úplne inú substanciu.

Aj keď album dodnes patrí k tomu najtvrdšiemu z vtedajšej anglosaskej novej vlny, album takisto vydáva surové svetlo poodhaľujce inú perspektívu. "Pornography" je kľúčovou kapitolou veľkého ľudského hnevu - histórie, ktorá sa vracia späť hlboko v čase a dnes akoby pokračovala v písaní kapitoly ďalšej, napríklad perom Canadians Of Godspeed! Hnev má blízko k realite, k realite, v ktorej sa život stáva nepopísateľným. Tento hnev smeruje k sebe samému a zároveň k hnevu každého z nás: to všetko zhrnuté do ôsmych skladieb albumu "Pornography". Zúrivé zúfalstvo danej éry sa usadilo do tiel troch, sotva 21-ročných, hudobníkov, ktorí boli shopní ešte aj pľuvať "jednohlasne".

Aby sme pochopili, ako sa tak intenzívna temnota mohla zrodiť z ducha rockovej kapely, musíme sa obzrieť ešte ďalej, do čias prudkého nástupu punkového hnutia. Prudké vzplanutie, ktoré rovnako rýchlo uhaslo, zanechalo za sebou od roku 1978 koryto plné popola a stratených ilúzii. Punk zanechal úrodnú pôdu pre nespočetné množstvo formácii, a z chaosu tejto revolty si jej nasledovníci odniesli hlboké rozčarovanie a bojovnosť. Tí ľudia si uvedomili svoju porážku, no odmietali akceptovať, že definitívne prehrali. Joy Division, Wire alebo Magazine spolu s ďalšími britskými kapelami vytvorili nový druh hudby, hrozivú, no štylizovanú, priamo drásajúcu ľudské city. Punkové hymnusy chceli zničiť svet, no tieto nové skladby, deprimujúce a tvrdé, nesú v sebe odkaz, že svet je stále tam, kde vždy bol, hoc chladný a nehostinný a tak sám o sebe poskytuje slobodu v kritike, keď už ho nejde zničiť.

S touto post-punkovou vlnou sa rocková scéna uchýlila k introspektíve. Návrat je plný zatrpknutosti: osobná oblasť je rovnako depresívna, ako tá sociálna a v podstate zostáva bez zmeny. Transformácia sveta sa nepodarila, slobodné individuality punku sa nezbavili vlastných okov a sami upadli odo vnútorných konfliktov. Z tejto neblahej perspektívy nakoniec našiel východisko Ian Curtis, líder Joy Division. Jeho samovražda, 18.mája 1980, mohla byť čisto osobnou záležitosťou, no stala sa posledným úderom zvonu kolektívnej utópie, ktorú The Cure onedlho prehlásia za pohrebnú slávnosť.

Na ich debutovom albume, "Three Imaginary Boys" (1979) sa síce predviedli nabrúsení The Cure, no ponúkli prevažne pop. Boli v podstate skromnou kapelou z predmestia Južného Londýna a pripomínali skôr vzdialených bratrancov The Buzzcocks. Škodoradosť okúsili na vlastnej koži, no traja mladí tínejdžeri z The Cure si toto vynahradili takmer patologickou plachosťou, ktorá vychádzala z ich produkcie, obohatenej jedinečným šarmom postaveným na expresívnom minimalizme, nervovom napätí a melodickej sviežosti. V tvári ustaraný Robert Smith spieval s hlasom dieťaťa, odmerane a trochu mrzuto, prirovnávali ho k Andre Bretonovi v úlohe Launtreamonta: mal "hviezdu na čele a pohľad plný divokej melanchólie".

Veľmi rýchle sa The Cure stali katalizátorom Smithovej posadnutosti. V období nasledujúcich dvoch albumoch sa rozhodlo sústrediť hlavne na estetickú stránku kapely. Boli čoraz viac nestálejší, skladby The Cure sa javili ako zvuková paleta obsahujúca všetky odtiene sivej a bielej. Vzali na seba nejasné podoby človeka v zálive pripraveného ku skoku z útesu reality, či pripraveného k úteku z vnútorného vesmíru, kde strach nič neznamená. Album "Seventeen Seconds" sám seba zahaľuje závojom hmly, ktorý The Cure odvracia na stranu atmosferického komponovania, niekde mezi album Nicka Drakea, "Five Leaves", a albumy Briana Ena "Before" a "After Science". S albumom "Faith" (1981) hmla ešte viac zhustla: z hmly sa stáva súmrak a skladby samé seba tlačia do polohy pohrebných varhanov. Poznačení smrťou v rodinách (v tom roku zomrela bubeníkova matka a Smithova stará mama) kapela smeruje svoju produkciu k temnejšej produkcii, kde sa do sĺz len z času na čas zamieša záblesk nádeje.

Z nevyčerpateľnej studnice nápadov sa vynorila nahá a trýznivá skutočnosť "Pornografie". "Po vyčerpávajúcom turné k albumu "Faith" som zostal takmer úplne prázdny," spomína Smith. "Bol som naštvaný, bez akejkoľvek nádeje. Samotná kapela ma neuspokojovala. Bol som presvedčený, že nikdy nedosiahneme to, čo chcem, vždy sme totiž v poslednej chvíli cúvli, akoby sme sa báli. Chcel som extrémne násilný zvuk, ktorý by vyjadroval všetky moje frustrácie. Skladby na albume "Faith" boli príliš jemné na to, aby dokázali šíriť niečo iné, než pocity vzdania sa všetkého. Jedinou výnimkou bola skladba "Doubt", viac agresívna, no nepatrí medzi tie naše lepšie nahrávky. Nahrali sme ju na samom konci nahrávania, aby album nevyznel príliš neforemne. Toto bola cesta, ktorej som sa chcel držať až do konca nahrávania "Pornography". Ak by sme z nej zišli, došlo by zrejme ku gigantickému "tresku"!"

Krátko po vydaní albumu "Seventeen Seconds" sa zostava The Cure stabilizovala do zloženia Robert Smith (vokály, gitara), Simon Gallup (bassgitara) a Lol Tolhurst (bicie). Trojuholník, ktorý v očiach mnohých fanúšikov, reprezentoval akúsi dokonalú rovnováhu. To sa premietlo do totálne dôvery, takmer zaslepenej, ktorá týchto troch spájala. Tolhurst je Smithov kamarát už od detstva a vždy stál na jeho strane vo všetkých kapelách, ktoré The Cure predchádzali. Zato Gallup je niečo ako Smithove dvojča, dôverník, o ktorom Smith vždy sníval. "The Cure bola naša jediná skutočná rodina," spomína Tolhurst dnes. "Tým však vznikali roztržky, ktoré prinášali čoraz viac bolesti."



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi