Živo a precitnuto s Robertom Smithom - 11/2004 - I.


Ďalšia z existencionalistických nocí strávených v spoločnosti Roberta Smitha. Tentoraz exkluzívne pre britský magazín Filter.


Medzi dňami

Golier jeho košele je čierny ako obloha visiaca nad večerným New Yorkom, tam vonku, mimo malej hotelovej izby, v ktorej posedáva v kresle Robert Smith s prisadnutými rukami ako dieťa s hanblivým úsmevom, ktoré si stráži svoje tajomstvo ochotné vám ho prezradiť iba vtedy, ak bude schopné nájsť správne slová bez akéhokoľvek huhňania vychádzajúceho z jeho úst a toto výpĺňa priestor izby fragmentami muža, umelca, narcistu, ducha, idola, hanblivého zasneného dieťaťa, čo donekonečna sníva, potom sa prebudí, poškriabe si hlavu, neisto civí na stenu plnú zrkadiel, falošných dverí a krikľavých fľakov na koberci.

Je jedna hodina ráno a v rohu izby sa chladí pivo. Na podlahe stojí do polovice vypitá fľaša vína a zahasená cigareta sa váľa v akejsi sladkej žltej tekutine obklopenej nepovysávaným popolom. Jeho vlasy pôsobia šialene. Rozmazaný rúž na perách zasa pripomína krv. Oči sa mu smejú, ruky naznačujú nervozitu, bradu pokrýva neoholené strnisko a tvár pripomína kaleidoskop rozporu: dieťa v tele dospelého muža, dospelý muž v póze krehkého umelca, krehký umelec s tvárou klauna, tvár klauna vyjadrujúca serafína so závraťami, serafín pokúšajúci sa dať zmysel noci strávenej státím v kúte veľkej posluchovej párty plnej agentov, publicistov, asistentov, novinárov, marketingových špecialistov, manažérov turné, či obchodných reprezentantov zhromaždených ako roj včiel, mravcov, sarančí, supov, pasúcich sa na prosciutte, pijúcich škótsku a debatia. Neustále debatia, úplne vášnivo, až morbídne o novom albume The Cure, ktorý znie z malých hotelových konferenčných reproduktorov.

O štyri hodiny neskôr sedíme spolu v malej izbe a debatíme o predchádzajúcich piatich hodinách, piatich mesiacoch a predošlých 25 rokoch, počas ktorých sa Robert Smith stal symbolom niečoho temného, štastného, elegantného a ovplyvnil celú generáciu existencionalistov, či ašpirantov na tento status, ako aj ľudí, ktorých The Cure vtiahli do sveta existencionalizmu, ako aj do Robertovej mysle plnej nekonečných prúdov pochybností (ktoré pritekajú, spôsobia záplavu a vrátia sa späť do novo vytvoreného prúdu). Náhle však s pochmúrnosťou prestal a začal rozprávať o osudnom roku, v ktorom sa pre The Cure všetko zmenilo: "Najdôležitejšia vec v živote je uvedomiť si svoju pominuteľnosť." Naklonil sa, siahol po fľaši Budweisera, usŕkol si z neho a na okolitý svet sa zahľadel tak, akoby si bol práve z chuti odpľul.

Robert Smith je, ak už nič iné, existencionalista. Povedané v skratke, neustále pátra po samotnej podstate vlastnej existencie, rozhoduje o jej bezvýznamnosti a následne jej dá nový význam. Naša nočná konverzácia na druhom poschodí hotela Essex House, na druhom konci Central Parku, posilnená alkoholom podávajúcim sa pri príchode (s ktorého konzumáciou pokračoval Robert aj počas nočnej debaty o ich novom albume, producentovi, láske k životu a dňoch nečinností, počas ktorých sa Pán Smith chcel doslova odprevadiť z tohto sveta, o ambíciách, typických pre umelca s takouto perspektívou) je kontinuálne bombardovaná, jednou témou za druhou s jeho neustálou túžbou zistiť prečo.

Aby odľahčil situáciu (po takmer troch hodinách rozprávania prakticky o tom istom), dodal: "Ross (Robinson, producent nového albumu) mi neustále hovorí, "Vieš si predstaviť, čo sa deje, keď to ľudia počúvajú?" Lenže hneď na to sa vo mne ozve cynik a začne sa vadiť. "A potom čo? Aký to má význam? Absolútne žiaden."

A keď sa debata opäť zmení: "Vždy premýšľam načo sa tým trápiť? Prečo si to nedať všetko dohromady? Mal by som premýšľať v štýle, "vynechajte môj hlas, nezáleží na ňom." Ross na to zareaguje, "Vieš čo, príď zajtra." Proste, akoby nám to bolo jedno. On vypadne niekam von a ja si pomyslím, "Ale mne na tom záleží." A následne hľadám odpovede prečo."

O skladateľstve: "Posedával som pred domom, hral na gitare a pomyslel si, "To je fajn, presne takto sa cítim. Tieto akordy, slová..." Ale tá otázka, prečo to robím, prečo chcem, aby to niekto počúval, prečo by som tu nemal len tak sedieť a počúvať tieto akordy - to je presne to, v čo dúfam, že mi dá nejaký zmysel."

A prečo sa venuje hudbe ako takej? "Mám pocit, akoby som si mal neustále robiť posmech. Nerozumiem prečo to robím, ale rád ľuďom spievam. Je to vážne čudné."
Nedramatizuje. Nesnaží sa hrať rolu akéhosi zosobneného vzbúrenca. Jednoducho sám o sebe pochybuje. Celé tie roky plných turné, albumov, skladieb, tlačoviek, pádov, súbojov v kapele, srdcervúcich skladieb, ktoré akoby boli smerníkmi, časovými kapsulami konkrétneho obdobia života fanúšika The Cure (koľko ste mali, keď ste po prvýkrát počuli "Just Like Heaven"? Koľké z vašich kaziet obsahovali "Boys Don´t Cry"? Kto je na fotke vašej vlastnej verzie skladby "Pictures Of You"?) a on si pritom iba tak posedáva v kresle, ponúka asymetrické myšlienky, filozoficky, skúmajúc vlastné činy a sníva... s tými typickými vlasmi, tvárou... hanblivo, priateľsky, s nepatrne vyšinutým chovaním - v pohode, s pocitom úzkosti... jednoducho, taký je Robert Smith.

Traja imaginárni chlapci

Pozlátko osoby sediacej predo mnou, menší pivný pupok, no stále podobný tomu mladíkovi z pred 25-tich rokov, kedy svoju kariéru začal ako gitarista mládežníckej kapely Malice, v ktorej bol známy hlavne vďaka svojmu nervóznemu prstokladu a záľube v nosení veľkých ženských kabátov. Bola to záležitosť predmestia. Filozofický zámer, vynález bohatstva alebo skôr precíznejšia formulácia modernej doby. Malice boli jednoducho ihriskom dobre živenej strednej triedy. Crawley je predmestím Londýna a Smith, spolu s kamošom z detstva, dôverníkom, bicmanom a fackovacím panákom Laurencom Tolhurstom, boli produktami súkromného školstva, odchovaní katolíckymi rodičmi, no napriek tomu hltali Prousta, Camusa, Nietzcheho a neskôr pre zmenu imidž androgynického Davida Bowieho, ktorého v jeden večer zhliadol Smith v televízii a pomyslel si, "Svet je veľký a zvláštny. A bude mi patriť."

A tak príbeh pokračuje. Z Malice sa stali Easy Cure a dobre živený gitarista zo súkromnej školy sa premenil na záhadného speváka (po tom, čo kapelu opustili štyria iní speváci) a utrápeného umelca zároveň. A potom to už šlo skokovo. Easy Cure sa veľmi rýchlo upísali labelu Hansa, ktorí Easy Cure objavili vďaka inzerátu v časopise, keďže hľadali nové talenty. A kapela v konkurze uspela. No a zmluvu podpísali iba vďaka ich imidžu (post punkové estetično práve zažívalo vrchol spolu s minimalizmom, temnotou, melancholickými účesmi, pózami, náladami a svoje samozrejme urobila aj mladícka charizma - dobrí chlapci skazení neznesiteľnými depresiami z vlastnej existencie. To zaberá predsa viac, než politici a zlozvyky z ulice). Hansa jednoducho chcela mládežnícku kapelu a s ňou všetky výhody punku. Požiadali ich preto o coververziu "I Fought The Law". Easy Cure odkázali Hanse nech sa spamätajú a ponúkli im skladbu "Killing An Arab". Skladbu okamžite označili za rasistickú a kapely sa zbavili.

Dotknutí prvým úspechom (tragický podraz osudu, ktorý by priviedol do smútku každé zázračné dieťa s rozpakom považované viac za "umelca", než "človeka" alebo šlo skôr o vyjadrenie zmrzačenia osobnosti, z ktorej sa neskôr vykľulo niečo fascinujúce, v ktorom si našli zaľúbenie všetci. "Nik nemá rád geniálne deti, zabite ich a nechajte ich duše v pokoji odísť..." napísal raz Langston Hudhes) sa Smith s kapelou osmelili a poslali svoju demonahrávku desiatim rôznym nahrávacím spoločnostiam.

Ako jediný zareagoval Chris Parry z Polydoru (chlapík, ktorému vďačíme za objavenie Siouxsie And The Banshees a The Jam), podpísal s Easy Cure (z ktorých sa veľmi rýchle stali The Cure hneď po tom, čo vyrazili hlavného gitaristu, Porla Thompsona, keďže jeho neuveriteľná posadnutosť svojim inštrumentom bola pre nastupujúcu etiketu punku zastaralá) zmluvu a tak sa v roku 1978 dostali pod krídla Parryho indie labelu Fiction. O rok neskôr vychádza debutový album "Three Imaginary Boys" a The Cure - zmätení, rozrušení, neformálni a pritom tajomní - vykročili do sveta.

Odozva bola okamžitá a nezvyčajná, nešlo o žiadnu senzáciu, či revolúciu, no ako kritika, tak aj fanúšikovia, v nich videli čosi Zeppelinovské. V tom sa všetci zhodli. "Čože"? Tak za prvé, môže za to aj samotný obal albumu. Tri bezvýznamné predmety - lampa, chladnička a vysávač - v podstate vyjadrujú jediné: žiaden imidž (s týmto zámerom prišiel Parry a v postate vyvolal spor so Smithom, ktorý v tom videl akúsi manipuláciu dotiahnutú do extrému).

Svoje miesto na albume dostala aj "Killing An Arab", desivé rozprávanie v zvláštnom rytme o vražde o Camusovho románu "Cudzinec". Nepasovala tam. Nič tam nepasovalo. Viac ako zdravo ich prirovnávali k Joy Division (ktorých sláva zatienila doslova všetku hudbu z toho obdobia a naznačovala nástup pochmúrnosti) a k všade vyzdvihovanej Siouxsie, od ktorej si Smith neskôr prepožičal imidž. No kapele chýbali priority, obsah, pôsobili ako géniovia zahrabaní pod vlastnou mladosťou, akoby spájali nespojiteľné veci, no tieto prepojenia sú viditeľné až z dnešného pohľadu. Mali schopnosť objaviť humor v majestátnosti, robiť si prdel z oddanosti... to všetko s prímesou zvrhlého popu a dychberúceho soulu. Boli schopní roztacovať ako Boha, tak aj Diabla.

Bohužial si neurobili dobré meno medzi skinheadmi (hlavne kvôli podpore učiteľa základnej školy, ktorého vyhodili zo zamestnania preto, že sa "oplzlo správal na verejnosti s iným mužom"): Národný front (extrémistická pravica) tiež cítila ku kapele spriaznenosť, na jej koncertoch rozdávala vlastné propagačné letáky, desila miestnych v dave a raz sa dokonca pokúsila založiť počas koncertu The Cure v hale požiar. V médiach ich označovali za "jemne nabrúsené metalové trio", za diletantov, "nových existencionalistov", za talenty, nováčikov z predmestia snažiach sa zarobiť na myšlienkach siahajúcich za hranice ich vlastného pohodlia.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi