Opäť zaľúbený - 09/2013


Roger O´Donnell sa vyznáva zo svojej lásky k Moog Voyager-u.


Dovoľte mi vysvetliť moju záľubu vo Voyageri. Ranné syntezátory, veľké takmer ako železničné vagóny, sa po hudobnej stránke nedali veľmi použiť, dokonca ani tie s množstvom patchov a náhodných pluginov, ktoré v sebe obsahovali. Našťastie sa na scéne objavil legendárny tvorca syntezátorov, Bob Moog, zozbieral potreby užívateľov, s odhodlaním a logikou to natlačil do jednej "krabice", pridal reguláciu výšok, nastaviteľnosť moduláce a prakticky za noc zmenil celú ich filozofiu.

Tak sa zrodil Mini Moog, s ktorým môžete vytvoriť akýkoľvek zvuk, môžete akýkoľvek prirodzený zvuk pretvoriť, vrátane zvukov vesmíru. Problém bol v tom, že nebolo možné zvuky uchovávať, takže s príchodom samplerov v 1980-tych rokoch sa ich väčšina zbavovala a verná im zostala iba hŕstka puristov.

Nakoniec, nová generácia klávesákov dnes už vlastne netuší, o čom boli analógové syntezátory, "predvoľby", ovládanie dňa... Moogy, Oberhaimy a Prophety jednoducho stáli v kútoch zapadnuté prachom. To však len do chvíle, kým Bob neprišiel s "Moog-om", jeho meno sa stalo jeho značkou, vrátil sa z legálneho predpeklia a opätovane odštartoval Mini Moog evolúciu. Tentoraz však vedeli ukladať zvuky, boli vybavené pamäťou a dostali názov Voyager. Opäť som sa do nich zaľúbil, podobne, ako keď som sa v roku 1970 po prvýkrát stretol s originálom. Tentoraz to však nebolo pobláznenie, jednoducho sme sa zosobášili!

Naše prevé rande sa odohralo v čase, kedy som skomponoval a nahral skladbu pre film Hansa Fjellestada o Bobovi. Rozhodol som sa vrátiť k spôsobom, akým som kedysi pracoval so syntezátormi a nahrať celú skladbu iba s týmto nástrojom. Z jednej skladby sa stali dva albumy ("Songs From The Silver Box" and "The Truth In Me") a veľa veľa remixov. Zvuk Voyagea sa stal mojim hlasom a ja som znovu zacítil pocit domova.

V mojom štúdiu mám dva odlišné Voyageri, oba však ručne vyrobené Bobom. Ten čierny je z edície k 50-temu výročiu a prvýkrát som na ňom myslím hral v šou Jaya Lena. Po skončení môjho Apple Store turné (v roku 2006) som ho vrátil späť do fabriky na doladenie. Rozobrali ho a asi tri mesiace ladili jednotlivé obvody. Hlavne sa zamerali na dotykovú citlivosť a naozaj si na tom dali záležať. Nakoniec ho obohatili červeným nádychom. Mám pocit, že získali schopnosť meniť farbu konštrukcie, tak to vyskúšali rovno na mne. Takže mám jediný kus z celej edície k 50-temu výročiu v červeno svetlej farbe! Tento Voyager používam denne, dotyková citlivosť je skutočne úžasná a celé fungovanie je veľmi veľmi organické a emotívne. Ten druhý Voyager, Powder Blue, bol skonštruovaný podľa mojich požiadaviek. Zvolená farba sa stala jeho poznávacím znamením, ale pod kapotou je to prakticky štandardný Voyager. Bol to jeden z posledných kusov, ktoré Bob, aj na moju žiadosť, "podpísal", kým v roku 2006 skonal.

Samplery sa zdokonalili, na našich počítačových obrazovkách doslova žiaria a tlačia sa do našich sekvencerov, no Voyager aj napriek osamelosti zotrváva v reálom svete, skvostný a žiarivý. Prirovnal by som ho k palete, s ohromným množstvom farieb, ktoré môžem miešať do tónov a tvarov stláčaním prepínačov a točením regulátora. Kedykoľvek svoj Voyager spustím, čo je v podstate vždy, keď vkročím do štúdia, uvidím na malej obrazovke Bobovu digitálnu tvár a usmejem sa. Neviem si predstaviť, že by som hral alebo nahrával bez Voyagera po ruke.

machineheadusa.tumblr.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi