Keď sa vystrkujú pazúre - 2012


Kritik Robert Smith


V rozhovore z roku 1987, ktorý Robert Smith poskytol počas filmovania videoklipu k singlu "Just Like Heaven", zaostril svoj zrak na albumy od Arizony, Psychedelic Furs a and Tom Verlaine’s Flash Light. Dnes už Smithov jed nemá takú intezitu ako tomu bolo v minulosti, no niektoré jeho spontánne výbuchy sú dodnes legendárne.

"Nemôžete celý 8-hodinový let prepiť, potom v bezvedomí zaspať a po prebratí okamžite vyraziť ne pódium. Teda, vlastne môžete, ale to by ste museli byť zo Spandau Ballet."
Kedykoľvek sa prejavila Smithova nepríjemná stránka, tak sa pozornosť obráti obyčajne zvrtne na médiami zbožnovanú rivalitu medzi ním a Morrisseym, ktorú v podstate začal Moz, keď si v rozhovore pre magazín The Face (1984) na Robertovi naozaj zgustol.

Elissa Van Poznack: Ak strčíte do jednej miestnosti Roberta Smitha, Marka E. Smitha a nabitú Smith And Wesson, koho by zasiahla guľka?
Morrissey: Postavil by som ich vedľa seba tak, aby ich guľka zasiahla oboch naraz... Robert Smith je frfloš. Je zaujímavé, že čo sa objavili The Smiths, tak začal nosiť korálky a očné šmynky, a dokonca sa nechal fotografovať s kvetmi. Čakal som, že nás bude podporovať, lenže mne sa The Cure nikdy nepáčili... dokonca ani "The Caterpillar".

Tieto slová podnietili sériu Smithových odplát, z nich najlepšie dve boli:

"Ak Morrissey vyhlási, aby sme nejedli mäso, tak ja si ho doprajem... až tak ho nenávidím."

"Je to jeden strojený, mizerný bastard. On je všetkým, za čo ma ľudia považujú. Zakaždým, keď otvorí ústa, spieva tú istú pesničku. Ja mám piesne dve: "The Lovecats" a "The Faith". Kto vie, či si ľudia vôbec uvedomujú, aké jednoduché je byť v kapelách ako The Smiths..."

Z historického hľadiska, možno vás to prekvapí, však Robert Smith nemal nikoho viac v zuboch, než Jima Kerra a jeho kapelu Simple Minds.

"Zoberte si takých Simple Minds. Je pre mňa neuveriteľné, ako sú za posledných sedem rokov braní vážne. A pritom Jim Kerr je len taký tučný škótsky parchant, čo robí také príšernosti, ako napr. Marry Chrissie Hynde. Bol ženatý s úplne šerednými ženami a ľudia ho aj tak majú radi!" (Creem, 1992)

No najradšej mám rozhovor pre magazín Pulse, takisto z roku 1992:

"Väčšina konfrontačných giest je taká plytká, že je smiešna. The KLF priniesli na odovzdávanie Brit Awards automatické zbrane. Ak chcete za takýmto niečím hľadať význam, musíte si všímať titulné stránky novín. Myslím, že takéto niečo robia ľudia z pocitu viery, že sa im podarí za sebou zanechať viac, než to, čo aktuálne robia. Hlavne nápad Malcolma McLarena o konfrontácii ako take, je žalostný."

V tom istom rozhovore sa neskôr dopracovalo k téme neslávnych násilností počas koncertu The Cure v Buenos Aires, 17-18.3.1987, kedy miestny agenti posunuli do predaja o 3 000 vstupenie viac, než bola maximálna kapacita štadióna Ferrocarril Oeste (17 000). V tom čase vládli také horúčavy, že kapela prekrývala na pódiu svoje nástroje navlhčenými uterákmi.

Násilnosti sú veľmi dobre zdokumentované, ako sa ukázalo, dokonca samotným Smithom, ktorý pre Melody Maker písal denník z celého Juhoamerického turné. Ako Smith poznamenal, tie nepokoje sa mohli prihodiť pri koncerte akejkoľvek britskej kapely, či už The Cure alebo INXS. Pár rokov predtým sa v Argentíne kompletne zmenil politický systém, kedy bola politická moc daná do rúk Raúla Alfonsína jeho radikálnej strany Unión Cívica. K tomu pribudla neistota z vymáhania práva a sociálnej spravodlivosti, takže Alfosíno v decembri 1986 uzákonil kontraverzný "Full Stop Law", ktorým zamýšľal znížiť byrokraciu, kriminalitu, ktorá narástla za predchádzajúceho diktátorskoho režimu, a nakoniec utíšiť politické napätie medzi Juntou a súdmi. Takže, aké to bolo v úlohe prvej britskej kapely, ktorá si zahrala v "novej" krajine?

"Politické pozadie bolo dôležitejšie, než samotní The Cure. Bol to test novej demokracie a šanca nových vodcov krajiny propagovať vlastnú svetáckosť a toleranciu. The Cure zvládli ten každodenný nápor, nekonečné tlačovky a hlavne utlmiť tú nepochopiteľnú vášeň tamojších fanúšikov - sú rovnako šialení ako fanúšikovia vo Francúzsku. No význam koncertu sa stratil a média sa sústredili na politické napätie medzi vládou občanmi."

oneweekoneband.tumblr.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi