Nie, nie som milý - 06/2004 - I.


Rozhovor s Robertom Smithom po vystúpení na festivale SouthSide 2004


Vyšiel Vám koncert podľa predstáv?
Áno, publikum bolo skvelé, teda v porovnaní s opätovnou pohromou včera v Hamburgu.

Odmeraní nemeckí fanúšikovia?
To nie preto. Myslel som si, že sme v Hamburgu a so setlistom môžeme trochu experimentovať. Očakával som, že budem mať pred sebou otestované Cure publikum a nemusel premýšľať o tom, že sme na South Side festivale a pred nami hrali The Hives, ako tomu bolo dnes večer. A k tomu bolo neuveriteľne chladno. A svoje zohrala aj tá obrovská vzdialenosť publika od pódia. To bolo úplná šialenosť, veď som tých ľudí takmer nevidel! Z nového albumu sme zahrali osem alebo deväť skladieb a vôbec to nefungovalo.

Aj po toľkých rokoch sa cítiš v hudobnom biznise tak zle?
Je to stále hrozné. Veď si to skúste predstaviť, stojíte na pódiu a z publika nemáte žiadnu odozvu.

Tak prečo ste jednoducho nezahrali zopár osvedčených hitov?
Ten setlist sa nedal použiť len tak, nedá sa len tak pozmeniť. Takéto pochybenie so setlistom sa mi nestalo už dobrých 10 rokov.

Asi by si tomu nemal pripisovať takú dôležitosť a ľuďom jednoducho vždy ponúknuť osvedčené skladby...
Musíte si však uvedomiť, že ja nie som v kapele sám a na druhej strane, polovica festivalového publika The Cure v minulosti takmer nepočula.

Na scéne sa pohybuješ už 25 rokov, poskytol si nespočetné množstvo rozhovorov, akú otázku si počul snáď milión krát?
Tú o farbe môjho rúžu.

Tipoval som teda správne.
Tá otázka mi lezie strašne na nervy. Nie je to jedno, akú má farbu? Skutočnosť, že používam rúž je možno zaujímavá, ale akej je farby??

Skôr som si myslel, že sa budú pýtať na značku.
To nasledujem potom.

Aj si za tie roky značku zmenil?
Ale áno. Používam samozrejme farbu, s ktorou sa cítim pohodlne. A samozrejme, s rúžom pôsobia moje pery väčšie.

Takže rúž je pre teba dnes už len zvyk alebo nebodaj postoj?
Hmm, takže aj vy ste sa vybrali tým švihnutým smerom! Pozrite, v 13-tich som sa zamkol v kúpelni a skúšal si sestrin mejkap. Raz som tak prišiel do školy a poslali ma domov.

Aby si sa umravnil.
Aby som prišiel na druhý deň v normálnom stave. Mával som vtedy dlhé vlasy a na druhý deň som prišiel v ženských šatách - opäť ma poslali domov.

Čo na to tvoji rodičia?
Boli trpezliví. Dúfali, že príde deň, kedy ma to prejde.

A čakajú do dnes.
Chcel som s tým prestať, aj sa mi to na chvíľu podarilo. Lenže, potom som videl koncerty Thin Lizzy a Davida Bowieho a začalo to znova. Neskôr to prestalo byť pre mojich rovesníkov zaujímavé a nechal som toho. A to až do momentu, kedy si nevidel moje prvé pódiové fotky! Moja tvár mi prišla mdlá a prázdna. Nechcel som tak vyzerať. Chcel som mojou tvárou niečo vyjadriť, takže som to s tým mejkapom z času na čas fakt prehnal.

A tých časoch si však počas koncertov prakticky len zízal na svoju gitaru.
Presne tak. A chcel som byť prakticky neviditeľný. Lenže, keď som od nej zrak odvrátil, ľudia videli moje oči. Viem, že to vyznieva smiešne a príde mi trochu zložité o tom rozprávať, pretože to potom pripomína nejakú celebritu, ktorá sa vás snaží presvedčiť, ako neznáša, keď je na očiach verejnosti. Absurdné! Ale vráťme sa téme: S červeným rúžom a očnými tieňmi som začal počas nahrávania "Pornography". Predtým to boli iba očné šmynky.

Čiže mejkap máš iba na pódiu?
V podstate áno, vtedy je to najväčšia zábava. Pred vystúpením sedím v šatni, pred zrkadlom a "experimentujem".

Čo na to tvoja manželka?
Tej sa páči ten moment, kedy sa mejkapu zbavujem. Začnem sa na seba podobať. Takže, keď mám mejkap, je to najväčšia blaženosť. Nemusím sa totiž na seba pozerať!

A ja som si myslel, že ani doma nie si bez mejkapu.
Ale, tak keď sa idem prejsť po pláži, tak si predsa nebudem dávať mejkap.

Po pláži? Nepôsobíš ako niekto, kto si dopraje prechádzku po pláži.
Mám na pobreží záhradu. Nie je tam však piesok, iba skaly. A tá pláž je v Anglicku, tam toho slnka veľa nie je. Je to taká temná pláž.

Tam niekde si aj vyrastal, nie? V Crawley.
Áno, 25 míľ od Brightonu.

Z Crawley si sa v podstate nikdy neodsťahoval. Stále žiješ so ženou, ktorú si spoznal v 18-tich. Stále nosíš čiernu, máš stále ten istý účes a o mejkape si už toho povedal dosť. Nevyznieva to, akoby si nemal rád zmeny?
Zmena je téma, s ktorou po celý čas pracujem. Prvá skladba na novom albume pojednáva o tom, ako si uvedomíte, kto vlastne ste. O tom, ako veríte, že sa môžete zmeniť a pritom ste stále tým istým človekom. Jednoducho, musíte akceptovať fakt, že ľudia sa zmeniť môžu.

No ty zdá sa nie.
Nemyslím si. Ja celý čas čakám, kedy budú ľudia sami sebou. Vyrastal som s určitými vštepenými hodnotami, ktoré som musel prijať za vlastné. A čo všetko sa ešte stane? Možno aj dnes v noci sa udeje niečo, čo ma zmení. Takže, nikdy nebudem sebou samým, pretože sa neustále mením. Fakt neviem. O čom sa to vlastne bavíme?

Na takúto filozofiu som teda pripravený nebol. Myslel som si, že sa bavíme o koncertovaní.
S kamošom o tomto vedieme neustále prieky. On verí tomu, že sa človek formuje vo veku 5-9 rokov a potom sa už prakticky nemení.

To si nemyslím.
Ale niečo na tom je! Stále mám priateľov, ktorých som spoznal v puberte. Aj to je jedna z výhod z faktu, že človek zostane žiť tam, kde strávil detstvo. Často ich vnímam ako tých 13-ročných faganov. Ja verím tomu, že osobnosť sa vyprofiluje medzi 11 a 15-tym rokom života.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi