Britpop - 06/1996 - I.


Záznam jednej šialenej noci v Bath


Robert Smith, posledný z preživších a človek, ktorý stál na samých počiatkoch Britpopu, sa vrátil. V podstate tu bol stále, a bude tu vždy! Magazín Vox narazil na The Cure v období, kedy poodhalili závoj albumu "Wild Mood Swings", ktorý vám ponúkne veci desivé, sexuálne a dokonca aj vyslovene perverzné.

Nasledujúce riadky zaznamenávajú udalosti zaznamenané počas noci, ktorú strávila žurnalistka Barbera Ellen s hudobnou skupinou The Cure. Zároveň sú tu zahrnuté aj spomienky očitých svedkov onoho večera, medzi inými aj "sluhu" kapely, pána "X", a celé je to doplnené telefonickým rozhovorom s Robertom Smithom. Ellen sa počas prvého rozhovoru necítila úplne vo svojej koži, bola v menšom strese, takže mnohé z názorov, ktoré počula sa jej ťažko prepisovalo do zrozumiteľnej podoby.

Ráno po tom všetkom

Ranné vstávanie po nočnom rozhovore s The Cure je príšerné, ležím totiž v "strašidelnej izbe" panstva St Catherine, obrovského sídla v Bath, ktoré vlastní Jane Seymourová a kde si The Cure aktuálne vybudovali svoj tábor. Nie je mi však úplne jasné, prečo po piatich hodinách rozhovoru mám k dispozícii iba jedinú použiteľnú pásku. Aby som nezabudla, pri obliekaní kabáta som zistila, že mám rukáv plný thajských roliek.

Šokovaná a dolámaná sa kĺžem po kamenných podlahách a po drevennom schodisku si to mierim do kuchyne. Nik v nej nie je, The Cure totiž zriedkakedy vstávajú skôr, než o tretej popoludní, no na stole mám napísaný odkaz od Roberta Smitha. "Mám pocit, že ten rozhovor postrádal niečo, čo síce nevie definovať, ale nebolo to to pravé." Na konci je krátky dodatok, PS... "Tie reči o honorároch a právach boli kraviny."

V hlave sa mi po prvýkrát ozval budík... aké honoráre, aké práva??

Noc predtým: spomienka očitého svedka "X" - I.

Aby som bol úprimný, Ellen sa mi zdala pripitá už vtedy, keď vystúpila z taxíka. Ďalej vieme, že si kľakla pod kuchynský stôl, hrala sa s mačkou a často vyslovovala narážky o tom, aká je "smädná". Keď prišiel Robert, tak mu začala vravieť tie kraviny o tom, ako páska, ktorú jej poslal, bola poškodená a podobne, tak ju vzal na poschodie, aby si vypočula ďalšiu. Robert zaviedol Elle do obývačky, priniesol fľašu vína, popolník a pustil jej album. Bol som tam, prikladal som do krbu. Ona sa motala po izbe, rozlievala víno a oklepávala popol z cigariet doslova všade. Keď sa Robert vrátil kvôli interview, bola už pekne mimo ...

Nejaké tie veci, ktoré potrebujete o The Cure vedieť

The Cure majú pripravený nový album s názvom "Wild Mood Swings", názov, ktorý mal Smith pôvodne rezervovaný pre svoj sólový debut. Ich posledné dva štúdiové albumy, náladový, intenzívny a zábavný "Disintegration" a zábavný, intenzívny a náladový "Wish", dosiahli v Spojených štátoch obrovský úspech. Smith, vzdorovitý, obzvlášť, keď sa vyhecuje, má s ľuďmi, ktorých prekvapuje úspech na druhej strane Atlantiku, trpezlivosť, no s dôrazom komentuje: "Keď sa ľudia spýtajú, "Ako The Cure prevalcovali Ameriku?", tak povieme, že za to môžu naše skladby. Ak nemáte dobré skladby, tak ten zbytok nestojí za nič."

Ich prvý album po štyroch rokoch, "Wild Mood Swings", zachytáva The Cure na vrchole ich zábavnosti, náladovosti a intenzity; vlčí mak vrhnutý do očí ich nespočetných osočovateľov. Treba priznať, že The Cure sú prvou kapelou, aj napriek úspešnému predaju nahrávok, ktora nikdy nebola "trendová". Iste, sú tu aj takí, ktorí ich ignorujú úmyselne. Pre takýchto ľudí sú The Cure jednoducho prežitkom; chatrní gothici v spustnutých čiernych pulovroch, ktorí sa vyhýbajú väzeniu za spáchané zločiny proti hudbe.

Ak sa za tie roky dostalo The Cure nespravodlivej kritiky, tak to boli vždy obvinenia voči Smithovi. Povedané v skratke, je to otázka jeho prezentácie. Cucanie si prstov a ukazovanie zubných plomb vo videu je jedna vec; no iná vec je nosenie rúžu na perách, nechávať ich otlačky na stene, rovnako ako kmitanie hlavou. Zopár ľuďom zasa prekáža Smithova drzosť hviezdy videoklipov, chuť do života a jeho bláznivé tanečné kreácie. No nik naň nenazerá ako na roztomilú postavičku uväznenú v šatníku alebo trucujúceho malého chlapca v pyžame na dlážke.

Po hudobnej stránke je tu rozšírená kritika, že sa The Cure venujú až príliš obmedzenej téme byť zožratý pavúkmi. A v tomto prípade ide iba o odkaz na "Lullaby", jedinú skladbu v rozsiahlej produkcii kapely, v ktorej sa obrý pavúk snaží Smitha zožrať. No vždy tu bola veľmi tenká hranica medzi fantáziou a falošnou predstavou, a The Cure nie sú jediní zo známych umelcov, ktorí z času na čas stratia svoj smer. Prečo sa nekritizujú rapperi, že sa hrajú na gangsterov, U2, že sa hrajú na "významných" alebo Menswear, že jednoducho predstierajú všetko?

Spýtala som sa teda Smitha, prečo sú tak často označovaní za pochybných starých gothikov? "Kto vie? Niektorí sa jednoducho nevedia prestať čudovať nad tým, ako je možné, že sme stále úspešní a pritom tomu vieme uniknúť, robíme si čo chceme a máme to v paži!"

Nemohlo by to byť tým, že témy, s ktorými sa často zaoberáte - melanchólia, paranoja, smrť - sú príliš zložité a pre väčšinu ťažko stráviteľne?
"To neviem. Niekedy ma napadne, že tým od seba len ľudí odpudzujem. Keď raz otvoríte takéto témy, tak beriete na seba riziko, že zo seba v niečich očiach urobíte idiota. Pri všetkých tých veršoch ako "Už na to kašlem, chcem to vzdať.." vás napadne, 'no, ak je to naozaj také zlé, tak o tom nespievaj, skoncuj so sebou hneď teraz, prosím!' Proste som si uvedomil, že takto ľudia premýšľajú."

Stažuješ sa, že ľudia postrádajú humornú stránku The Cure, ale chceš im to naozaj vyčítať? Pre niektorých je zložité to nájsť, keď im to nenaznačíš.
"Ale no tak, ak predsa počúvaš album "Wild Mood Swings", ako celok, tak ťa predsa nemôže napadnúť, "Teda, to je ale gothický album!" Predstava The Cure, ako typickej gothickej kapely je niečo, čoho sa nikdy nezbavíme, obzvlášť v Anglicku. Niekedy je to frustrujúce, ale ak je ľuďom zaťažko uvažovať trochu viac a povedia si, "No jasné, The Cure - veľké účesy, červené pery, pochmúrni", potom sa tej predstavy nezbavia nikdy. Dokonca aj kedy im bol ten humor doslova naporcovaný na tanier a vrazený rovno do krku, aj tak si tú zábavu neuvedomia."

Dalo by sa takto uvažovať aj vo veci hudobných štýlov, za ktoré si The Cure takisto získali zlú reputáciu. Napríklad, že nie ste dostatočne seriózni? Smith sa zlomyseľne zachichoce a dodá. "Dúfam".

Neskôr to doplní, "Nie som ironický a neznášam, keď ma za takého považujú. Irónia je niečo, za čo sa ľudia schovávajú, keď robia niečo, čo naozaj chcú, ale nevedia si to priznať, ani sami sebe. Tak si na seba oblečú tie trblietavé handry, nahodia slnečné okuliare a sú ironickí. Fakt je, že milujem komponovanie. Teda pokiaľ je to naozaj kreatívne. Zvládnem čokoľvek."

Spomienka očitého svedka "X" - II.

Keď sa Robert vrátil kvôli rozhovoru, tak si uvedomil, že sa musí vrátiť pre ďalšiu fľašu vína, keďže Ellen nemala v záujme sa o tú predošlú podeliť. Ani potom nedošlo k zmene. Vypila sama aj druhú fľašu vína a potom aj tretiu.

Simon Gallup a Jason Cooper, ich nový bubeník, sa takisto pripojili k interview, teda ak sa to tak dalo nazvať... Ellen položila Robertovi prvú otázku: "Nemáš strach, že sa raz upiješ k smrti?" a Jasonovi sa ušla posledná: "Si rád, že si narodený v znamení Vodnára". A to boli asi tie najlepšie otázky.

Všetko medzi tým bolo diabolské, akoby ste počúvali ženský monológ, niečo na spôsob Troggs Tape, pripomínala anglickú verziu Courtney Love. V jeden moment začala Ellen neskutočne kričať, dosť prenikavým hlasom a splietala niečo o kráľovske rodine a horných 10 000. Potom vykrikovala niečo o Lolovi Tolhurstovi, zakladajúcom členovi The Cure, ktorého vyrazili pre jeho lenivosť a spomínala aj súdne pojednávanie. Roberta označila za "manipulatívneho bastarda". Kapela sa sotva dostalal k slovu. Kedykoľvej nahrávacia páska skončila, tak ju vytiahla, doslova treskla späť do diktafónu a znova na ňu nahrávala. Bolo to sureálne.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi