Krstný otec I. - 06/1996


S Robertom Smithom nielen o albume "Wild Mood Swings"


"V dome sa objavilo až sedem rôznych bubeníkov," zaspomína Smith. "Nevedeli sme sa rozhodnúť, koho vlastne chceme, takže sme s každým z nich strávili tak 4-5 dní. Myslím, že piati z nich boli fanúšikmi The Cure, čo bolo rovnako dobré, ako aj zlé. Už len vstúpiť do toho domu bolo čudné. Musel to byť pre každého z nich sureálny zážitok. Ale pre jedného z nich... myslím, že sme boli jeho obľúbenou kapelou. Muselo to byť pre neho pekne bizarné a ťažko sa mu verilo, že je to skutočnosť. Tak sa spil, že nemohol hrať. Na druhý deň chcel spáchať samovraždu. Niečo v štýle "pochybil som!" Našli sme ho písať list: "Zbohom chlapci. Prepáčte, že som vás sklamal.""

Guitar World: Vďaka Bohu, že ste ho nenašli obeseného v izbe. Keď už sme pri tom, stretli ste v dome nejakých duchov?
Robert: Vraj tam nejakí sú. Povráva sa o žene v modrom, ktorá sa v noci prechádza po nádvorí. Steve Lyon, ko-producent albumu, tvrdí, že tam ducha videl. Aj Roger priznal nadprirodzený zážitok, ale myslím, že šlo o džina z fľaše :)

Z tvojho hlasu počuť, akoby si na tomto albume s vokálmi experimentoval. Napríklad v "Club Amerika" ideš do úplne najnižších polôh.
Celé je to postavené na myšlienke, aby som na albume nebol "ja". Na albume sú dokonca rôzne inštrumentálne textúry - skutočné sláky, dychové nástroje a podobne. Aj preto som nechcel použiť staré známe vokály, takže v niektorých skladbách som sa snažil o zmenu. Ale je to trochu zložité. Je to ako keď niečo napodobňujete. Teraz sa chcem venovať albumu tak raz za štyri roky. Príde mi to ako parádna strata času, ak prepadnem rutine. Ale na druhej strane, ak to urobíme na viac ako jednej, či dvoch skladbách, tak podstupujete riziko, že sa album premení na hlúpy žart, o ktorý poslucháči nebudú stáť.

Zdá sa, akoby si pri niektorých vokáloch vytváral nové postavy.
Presne. Obzvlášť v "The 13th" a "Club America". A potom je tu skladba "Treasure", v ktorej som sa snažil vystupovať v pozícii šepkajúcej zomierajúcej ženy. Fakt som sa snažil. Zabil som s tým celé dva dni.

Myslíš, že ľudia, ktorí ťa považujú za temného a depresívneho skladateľa, hlavne v minulosti, sa odvolávali viac na kvalitu tvojho hlasu, než na tvoje texty?
Áno. Mám pocit, že v mojom hlase je niečo, čo ich k tomu vedie... niekto to nazval kňučanie. Hoci naše šťastné skladby boli vcelku úspešné, zistil som, že ich spievanie mi robí omnoho väčšie ťažkosti - hlavne snaha dostať sa počas spevu na miesto, kde sa cítim neuveriteľne šťastný. Na novom albume sa nám to ale podarilo v skladbe "Mint Car". S tou sme dosiahli skutočnú kvalitu. Rovnako ako svojho času s "Friday I´m In Love". Na dosiahnutie toho správneho momentu v týchto skladbách však musím čakať vždy trochu dlhšie. Je omnoho ľahšie dosiahnúť stav absolútnej bezútešnosti, než nekonečnej radosti, čo samo o sebe tiež o mne niečo napovedá. Ale takisto to niečo vypovedá o tomto svete.

Niektoré zo skladieb na albume, napr. "This Is A Lie", majú nádych existencionálnej drámy, ktorá ti ide takisto dobre.
S tou skladbou som sa pokúšal ponúknuť pohľad na vec okom niekoho iného, čo je pre mňa trochu nezvyčajné - spievať niečo, s čím nie som stotožnený. Nesúhlasím, že vás niektoré priateľstvá dokážu presvedčiť, na rôznych úrovniach, dokonca viac, ako jedno jediné skvelé priateľstvo. Tým nechcem povedať, že ide o nejaké zlé životné rozhodnutie. Jednoducho u mňa to takto nefunguje. Je lepšie mať jeden skutočne hlboký vzťah s jednou osobou, než niekoľko plytkých priateľstiev.

Inak, tá spomenutá skladba je postavená na sérii rozhovorov, ktoré som zažil v tomto dome. Mal som pocit, že by bolo zaujímavé ponúknuť pohľad z opačnej strany, hlavne preto, že je to v protiklade s väčšionou nahrávok na albume. Ide to proti všetkému, čo som za celé tie roky v textoch povedal. Každý, kto sa o The Cure naozaj zaujíma a vypočul si viac, než jeden náš album, si vybudoval akúsi predstavu o človeku, ktorý spieva. Myslím, že teraz nastal ten správny čas sa s tými predstavami trochu pohrať. Pokúšam sa rozšíriť priestor veciam, o ktorých píšem, bez nutnosti si vymýšľať.

Myslím, že každý fanúšik vašej kapely si ťa v prvom rade spája s monogamiou.
No áno, niektorých to doslova vzrušuje.

Keď už rozoberáme tie monogamné vzťahy, bola nejaká gitara, s ktorou si na tomto albume pracoval najviac?
Momentálne asi najviac používam Gibson Chet Atkins. Je z limitovanej edície, červená a pozlátenými kovovými časťami. Žiadna iná neznie tak, ako táto. Na druhej strane je však neuveriteľne ťažká, akoby ste na sebe mali 5 gitár. To by ma zaujímalo, čo je v jej útrobách. Nejaké zariadenie určené pre pašovanie? Dosiahol som však stav, kedy používam všetky gitary, ktoré sme sem dovliekli. Je ich asi 50 a používam ich z princípu. A viete prečo? Pretože do mňa často vŕtajú za to, koľko ich mám. "Nakoniec, aj tak skončíš pri hre na jednej gitare." Tak som sa k tomu postavil svojsky. Hrám na všetkých - vždy na inej samozrejme, ale používam ich všetky.

A aké používaš zosilňovače?
Hlavne Ampeg combo, spolu s Marshall Bluesbreaker a Vox AC30. Pre tento album som vylúčil všetky veci od Peavey, okrem 4x12 Peavey Musician, cez ktorý stále frčí šesť strunová Fender bassa. Inou kombináciou jednoducho lepší zvuk nedostanete.

To ty hráš to kvákadlo (wah-wah) v "Club America"?
Tak. To je Gibson Chet Atkins. A dobre si to pamätám, pretože som s tým zabil celých 8 hodín, nahral som to asi 17 krát, od rána od 10-tej, do večera do šiestej. A potom som vypil tri fľaše austrálskeho bieleho vína. To je jedna z najživších spomienok na nahrávanie tohto albumu, pretože som dosiahol ďalšiu úroveň kvákadlovej gitary. Bohužiaľ, väčšina z toho nemá nič spoločné s tou skladbou. Nemyslím si, že by som si cez slúchadlá nakoniec vypočul viac ako 7 nahrávok. Prvé dve nahrávky sa nakoniec zmixovali dohromady. Tomu kvákadlovému šialenstvu som prepadol asi tak, keď bubeníkovi zašibe s bongami. Na druhý deň som nevedel ovládať nohu. Chodil som naozaj čudne.

A ktorý typ si použil?
Crybaby. Veľmi starý a bohužiaľ posledný. Väčšinou sme pri nahrávaní použili vybavenie, ktoré používame aj pri koncertovaní, pretože inak by sme tie zvuky použiť nevedeli. Na druhej strane, mnohé z vecí, ktoré používame pri koncertoch vyberáme obzvlášť pre ich robusnosť. Práve tak sme začali s používaním značky Peavey. Je veľmi zložité rozbiť zosilňovač od Peavey, To isté platí pre pedále Boss. Keď sme na pódiu, tak to posledné, čo chceme so Simonom vidieť, sú čísla na digitálnom racku. To si potom snažíme spomenúť, z ktorej planéty to číslo pochádza. Zato, keď sa pozriete dolu a vidíte žltú krabičku, poviete si, "jasné, skreslenie!"



Zdroj: Guitar World, 06/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi