Mám jeden zo svojich hlavybôlov – I. – 08/1991


Robert Smith exkluzívne pre britský Select magazín


Robert Smith sa plíži okolo pracovného stolu návrhára Andyho Vellu a smeruje hore schodmi do kancelárii Fiction Records. Andy práve predstavil svoje čierno-biele náladové návrhy pre "Picture Show", druhú videokompiláciu The Cure. Zúfalo urečnený Smith pri tejto príležitosti poskytol aj tento rozhovor, s dodatkom od jeho manažmentu, že nech sa aspoň v piatich minútach zmieni o "Picture Show"...

Trošku si zvŕta aj do nedávnej Andyho práce - druhý singel Presence, kapely, ktorú založil Lol Tolhurst po tom, čo ho Smith v roku 1989 z The Cure vyrazil. Smith po tom siahne, zamrmle niekoľko neslušných slov a predstiera, ako to trhá na kusy. Zdá sa, že to tu celé pokladá za úplnú šaškáreň.

Ale nie je. Je to všetko špinavý biznis. Minulý týždeň dorazil list a Robert po prvýkrát v živote strávil celé dopoludnie s právnikom. Lol ho žaluje na súde s tým, že požaduje viac peňazí za jeho vklad do The Cure. Smithova reakcia sa pohybuje niekde medzi ohromením, smútkom a pomstychtivosťou.

"Je to pekná blbosť," zahundre. "Prehrá a ešte bude musieť nakoniec uhradiť súdne trovy. Celé ho to bude stáť viac, než to, čo si myslel, že vyhrá. A zároveň stratí všetku kredibilitu, ktorú doteraz získal vďaka tomu, že pôsobil v The Cure. Teraz o tom všetko príde..."

Robert a Lol chodili spolu do školy. Už ako decká hrávali v školskej hudobnej miestnosti a pred zástupom svojich spolužiakov sa po prvýkrát postavili ako The Obelisk. Názvy kapiel a ich zostavy sa neustále menili, ale Lol bol s Robertom vždy. V prvých rokoch The Cure sedel za bicími. V roku 1982, po tom, čo nebol schopný udržať disco rytmus v "Let´s Go To Bed", presedlal na klávesy.

"Všetko som si robil po svojom, a Lol mi v podstate len robil spoločnosť, " povie Smith. "Dlhé noci som trávil v štúdiu a on bol len niekto, kto tam sedel a ja som sa s ním mohol rozprávať. Keď sme nahrávali "Let´s Go To Bed", tak sa celé tri dni pokúšal udržať rytmus.. bez úspechu. Ten čas zabitý v štúdiu nás stál majetok. Nakoniec sme si bubeníka najali. Tvrdil potom, že hral dovtedy, kým som ho neupozornil, že ak by to hral niekde inde, tak by sa necítil taký ponížený."

Smith poznamenal, že to bol ten moment, kedy Lol prestal byť funkčným členom kapely. V polovici 1980-tych rokov sa však okrem hudobných rozdielností objavili aj ďalšie. "Kamarátil som s ním, ale nikdy sme k sebe nemali skutočne blízko. Najlepší kamoš mi bol Simon. Lol tam jednoducho iba bol. Bol len takou poistkou, zbavoval nás nechceného napätia. Vlastne som sa s ním od roku 1985 ani riadne nerozprával, pretože sme sa prakticky na ničom nedokázali zhodnúť. Kamarátil sa s tými mestskými postavičkami, ktoré sa na pivo rozvážali v striebornom Porsche. Celá sociálna stránka jeho života bola vyplnená všetkým tým, čo sme so Simonom nenávideli. Volil konzervatívcov, volil zákon a poriadok... všetky tie veci, z ktorých sme si robili srandu."

"Lol sa takisto začal utiekať k alkoholu," pokračuje. "A zatiaľ čo bolo pre skupinu dôležité, aby bolo pitie iba zábavou, Lol v tom zašiel ďalej. Všetci boli z jeho chovania znechutení. Stala sa z neho obeť a potácal sa v bludnom kruhu."

Počas nahrávania albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" prišiel Robert s ultimátom a Lol zašiel po prvýkrát na liečenie. Tých návštev bolo niekoľko. Počas nahrávania "Disintegration" prišli ďalšie, ale už razantnejšie ultimáta: ak sa nedá Lol dokopy, z kapely letí.

"Myslím, že si bol až príliš istý svojou pozíciou v kapele," povie Smith. "Stále veril tomu, čo som povedal niekedy v roku 1981, že bez Lola by The Cure neexistovali."

Podľa Smitha sa skutočný vklad do tvorby The Cure zmenšoval na nulu - no jeden dôvod, prečo Smith momentálne zúri, vyčnieva nad všetky ostatné. Nahrávací kontrakt so Smithom je písaný iba na Smitha, no sám má pocit, že so ziskom v skupine s ostatnými delil viac než férovo. Z tantiémov si bral len o trochu vyšší podiel, všetci majú na skladbách, v ktorých hrajú, skladateľské kredity a zisky sa spravodlivo delia. (Dokonca to majú medzi sebou podchytené zmluvne).

Lol dostal svoj podiel z každého predaného albumu The Cure. Má však pocit, že hoci dostal viac, ako hociktorý iný člen kapely (okrem Smitha), keďže účinkoval na väčšom počte albumov, jeho podieľ by mal byť väčší, pretože v kapele účinkuje dlhšie. Smith si však myslí, že ho až trápne preplatili. Je čas vyložiť karty na stôl. "Uniklo mu, že na albumoch "Kiss Me... " a "Disintegration" vôbec nehrali... v podstate sa na nahrávaní ani nepodieľal, ani pri tom nebol."

Lol sa údajne len v nahrávacom komplexe objavil a pil. Počas nahrávania "Kiss Me..." dokonca odletel sa svojou vtedajšou priateľkou, dnes manželkou, domov.

"Skrz to všetko," dodá Smith, "som ho vždy kryl a fakt mu fandil, až kým to nedospelo do bodu, kedy sa na to doslova vyprdol. Počas nahrávania "Disintegration" sa v štúdiu neobjavil jediný krát. Taká bola skutočnosť. Prišiel iba vtedy, keď sa vyplácali peniaze."

To dáva zmysel, keďže medzi kreditami na zadnej strane albumu je uvedené, že Lol je zodpovedný za "ostatné nástroje".

"Ak ho posadíte za klávesy, tak pochybujem, že by bol schopný odohrať viac ako dve skladby The Cure. Jedna z nich by bola "A Forest", to preto, že mu uviazla v pamäti, z čoho sme si robili posmech celé roky... mal to všetko nahraté na páske, aby sa nepomýlil a to aj tak prvé štyri tóny zvrzal."

Akonáhle bol album "Disintegration" dokončený, Smith od ostatných čoraz viac počul, aby Lola vyhodil. Gitarista Porl Thompson sa dokonca Smithovi zdôveril, že ak Lol zostane, tak na turné nejde. Najviac bol proti Lolovi evidentne bassák Simon Gallup.

Smith videl naposledy Tolhursta na počúvacej párty "Disintegration" v RAK štúdiách, tesne pred Vianocami 1988.
"Navážal sa do všetkého, čo súviselo s albumom, ako aj do skupiny, mňa a bol stále opitejší a opitejší. Povedal, že album je sračka, pretože nehral v jedinej skladbe. Vtedy ho počul po prvýkrát, myslím, že sa mu vôbec nepáčil - ale stále bol pripravený vziať si svoje peniaze, vyraziť na turné a odtrpieť si to. "

Keďže ho Robert nechcel vyhodiť pred Vianocami, napísal mu pár dní na to list s vysvetlením, prečo by viac nemal s The Cure hrať. "Bol som veľmi úprimný, ale nerobil som z toho nič hrozné. Na koniec som dopísal, "nestavaj okolo seba múry". Odpoveď nikdy neprišla, ironické na tom je, že odchodom z kapely prestal s pitím."

Veci začali byť medzi týmito dvoma ešte viac trpkejšie, keď si začali preposielať uštipačné poznámky jeden na druhého cez médiá. Smith nám prezradil, že kapela bola vrcholne na Lola naštvatá v momente, kedy pri ohlasovaní prvého singlu Presence, "In Wonder", prehlásil, že gitarový zvuk The Cure dosiahne kedykoľvek sa mu zachce. Obzvlášť Porl bol týmto parádne otrávený: on je totiž gitaristom kapely...

Vzdorovať Robertovi Smithovi nie je práve nejšťastnejší spôsob. Prehlásil, že Lol si zarobil toľko, čo by väčšina ľudí považovala za obrovský majetok. Sám Smith svoje zisky opisuje tak, že by som sa na jeho mieste cítil veľmi komfortne... "Mám pocit, že to všetko zarába až príliš veľa. Dva roky dozadu kapela diskutovala o tom, ako naložia so svojim peniazmi. Vtedy zistili, že každý míňa úplne iné čiastky peňazí."

"Som rozhodnutý na ten súd ísť," prehlási Smith. "On v podstate naznačuje, že som ho pri vyplácaní podvádzal, ale v podstate mi on dĺži päť rokov života."

Je tu aj iný pohľad na celú záležitosť. Objavujú sa hlasy, že Smith riadi The Cure tyranským spôsobom, najíma a vyhadzuje hudobníkov čisto z rozmaru. Odvolávajú sa pritom na zoznam bývalých členov: Michael Dempsey, vyhodený v roku 1979 kvôli hudobným rozdielom; Matthieu Hartley, vyhodený v roku 1980 kvôli osobným a hudobným rozdielom; Simon Gallup, vyhodený v roku 1982 kvôli osobným rozdielom (v roku 1985 sa do kapely vrátil); Pril Thornalley, odišiel v roku 1984... a to je len zlomok.

Smith je z každého dohadu, ktorý hovorí o jeho krutosti, smutný, ale často na to nedbá, je predsa v kapele niečo ako personalista. Priznáva však, že je so všetkými bývalými členmi v kontakte, teda okrem Michaela. A tvrdenie, že on je v podstate The Cure, ho znepokojuje. Cez to všetko má však v kapele právo veta, pokiaľ ide o kreatívne smerovanie.

"Nechcem byť v kapele, ktorá robí veci, ktoré by sa mi nepáčili. Ak by mali ostatní silný pocit, že som sa mýlil, tak dúfam, že by mali kuráž mi povedať, aby som odišiel... lenže, ono sa to musí niekde zastaviť. Už dávno som sa naučil, že kapelu nemôže riadiť nejaký výbor."

Celé sa to zastavilo minulé leto, keď The Cure prišli o klávesáka Rogera O´Donnella (nahradil ho ex-roadie Perry Bamonte)

"Za Rogerovým odchodom mňa nehľadajte, myslím, že všetci si vtedy uvedomili, že to bolo dôležité," povie Smith na svoju obranu. "Malo to čo dočinenia so Simonom a Borisom (Williams, bicie) - jednoducho už nedokázali ďalej spolupracovať."

K situácii sa postavil čelom a všetkých pozval do malého hotelu v Sussexe. Spustili tradičný rituál The Cure: členovia kapely nahrali vlastné pásky so skladbami, ktoré by podľa nich pasovali k The Cure a hodnotili ich; tie, ktoré získali najviac bodov, boli nahraté. Lenže na druhý deň sa bojová frakcia obmedzila iba na krik jeden na druhého. Smith cítil sympatie k druhej strane, no musel si vybrať. Vyrazil Rogera.

Tento rok sa The Cure pustil do prác na novom materiály, ich nový album (možno vyjde na budúci rok) má pracovný názov "Higher". Tradičný míting zorganizovali v dome ich manažéra, kde mali k dispozícii 37 pripravených vecí (13 z nich bolo Robertových) a kopec papiera a pier.

Bohužiaľ, po vypočutí všetkého materiálu - trvalo to 6 a pol hodiny - s Mescalom ako povzbudzovákom... celé to prežili iba tri listy papiera. Jeden bol Porlov, ktorý si nerobil žiadne poznámky, len si kreslil postavičky škeriacich a plačúcich ľudí. Simon ponúkol množstvo sekvencií, takže hodnotil iba veci ostatných. Boris svoje poznámky hodil do ohňa. Nakoniec si Robert zobral pásky domov a po náležitom zvážení osekal počet skladieb na 23. Z nich nahrali 19 demosnímkov a 7 z nich je už hotových vo finálnej demo podobe. Dve skladby už majú názov: "Anniversary" a"Decadence". Potom je tu ďalšia, ktorú nám prezradil Simon, s posmechom, aby nás pobavil: "v podstate je o dobrosrdečnosti - najohromujúcejšia skladba, akú som kedy napísal. Je to zoznam dobrých vecí, ako napr. ... zvuk mora a tak..."

Kapela začala nahrávať v auguste a v pláne majú dva albumy. Jeden z nich bude dlho sľubovaný inštrumentálny album "Music For Dreams". V porovnaní s pochmúrnym "Disintegration", je "Higher" viac podobný albumu "Head On The Door"... "taká kolekcia singlov".

"Album "Disintegration" bol," zamyslí sa Smith, "čiastočne zamýšľaný ako test fanúšikov The Cure, ktorých sme získali na konci 1980-tych rokov. Obzvlášť v Amerike. Chcel som, aby ľudia mali radi The Cure zo správnych dôvodov - pretože s porovnaní s ostatnou produkciou je to úplne odlišné a nie ľahko pochopiteľné. Ide o trochu obmedzené zovšeobecňovanie, ale ľudia, ktorým sa páčia albumy "Pornography" a "Disintegration" sú viac vnímavejší a viac o veciach premýšľajú."

Celé roky žil Robert so svojou manželkou v byte na Maida Vale s telefónom, ktorý nezvonil. Pred časom sa však presťahovali do domu na južnom pobreží, kde strávil značnú časť minulého roka písaním nových skladieb. Sám to obdobie opísal ako proces veľkej frustrácie a hľadania. Komponovanie mu prišlo ako neuveriteľne zložité. Rokmi sa usiloval o vyššie štandardy, až nakoniec zistil, že vyčerpal určité témy a hľadať inšpirácie je čoraz ťažšie. Nápady a frázy mu napadali nečakane uprostred noci alebo v stavoch opilosti...

"Niekedy len tak posedávam a popíjam iba preto, aby som mohol písať. To, čo pijem, priamo súvisí s tým, o čom chcem písať. Ak chcem napísať niečo nevrlé, tak si doprajem tri fľaše vína, ak chcem niečo jednoduché, doprajem si jablčný mušt."

Zdroj: Select magazine



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi