Tri hodiny je minimum - 04/2013


"Tri hodiny je minimum," prehlásil Robert Smith o koncertoch The Cure


Ako by si opísal vašu prvú návštevu Brazílie (1987)?
Šialená, to by bolo správne slovo. Moje spomienky sú dodnes plné hystérie. Hneď od príchodu sme boli skutočne šokovaní. S takou popularitou sme skutočne nerátali (smiech). Až počas tej prvej návštevy som si uvedomil, akí sa The Cure stali celosvetovo populárni, jednoducho to bolo úžasné a šialené zároveň kamkoľvek sme sa pohli. Takže to bolo veľmi intenzívne. 10 dní, 5, či 6 koncertov, fakt šialené.

No užil si si u nás zábavu, nie? Alebo si bol vydesený?
Viete, v období 1987 - 1992 bolo pódium mojim miestom osamelosti, kde sa ku mne nesmel nik priblížiť. Jedine, že by niekto vyskočil na pódium a popadol ma. Bolo to súčasťou toho, na čo som mal právo. Zbytok času to bolo pre mňa čoraz viac nepohodlné a čím sme boli úspešnejší, tým väčší čudák sa zo mňa stával. Osobne som bol asi mentálne narušený. Snažil som sa nespájať to, čo sme robili a čo sa dialo mimo pódia. Neskôr som z toho takmer scvokol. Fakt som trochu bláznil.

Ale, asi si mal z Brazílie úplne iný pocit ako zo Sussexu, nie?
Cestovali sme busom od mesta k mestu, pamätám si na cestu okolo Belo Horizonte. Nič také sme predtým nikdy nevideli. Najdivnejšie to však bolo v Sao Paulo. Ľudia na nás ukazovali a kričali, "Ali, The Cure." Pomyslel som si, "Ako to do pekla vedia?". Tam sme pochopili, akí sme populárni. A vtedy som si ja uvedomil, že som stratil súkromie. Uviazli sme.

V roku 1996 to bolo kľudnejšie?
No, veľmi príjemné to nebolo, pretože som bol chorý. Začalo to už v Londýne. Asi som niečo zjedol a vtedy to začalo. Takže, všetko čo si pamätám je ten pocit, že som chorý. Ale spomínam si, že som bol aj chalanmi z The Smashing Pumpkins a bola to vážne zábava. Koncert bol však obyčajným štandardom. Je teda jasné, že tentoraz si dám veľký pozor, čo budem jesť (smiech).

Keď sa už vŕtame v histórii. Povráva sa, že pred 40-timi rokmi, v apríli 1973, si vystupoval s kapelou vôbec prvýkrát... volali ste sa The Obelisk. Je to pravda?
No, pred skutočným publikom sme nikdy nevystupovali. The Obelisk bola školská kapela. Nepovažovali sme ju za skutočnú kapelu. Nikoho sme k sebe nepritiahli, ani neoslovili. Ale po prvýkrát som pre publikom vystupoval o rok skôr, v roku 1972 myslím, bola to The Crawley Goat Band. No za svoj skutočný koncertný debut považujem vystúpenie v roku 1976, tam som sa stal skutočným "účinkujúcim". (kapela niesla názov The Malice)

A čo prvý koncert, na ktorý si sa zašiel pozrieť? Počul som, že si v puberte zhliadol veľmi krátky koncert Davida Bowieho. Je to jeden z dôvodov, prečo dnes hráte tak dlhé koncerty?
Mal som 14 alebo 15. Zohnal som peniaze na lístok a vlak do Londýna, aby som sa šiel pozrieť na jeho koncert. Dúfal som, že to bude najsuper deň môjho života. Bolo to fantastické, koncert bol v rámci turné k albumu "Station To Station". Bolo to úžasné, hneď som si to zamiloval, ale hral skutočne krátko, zrazu sa zažali svetlá a to bolo asi tak všetko. Celé roky potom, keď som videl ľudí čakajúcich na naše koncerty, som si na to spomenul. Sám seba som sa pýtal, prečo by sme mali hrať krátko, keď sa na nás ľudia prišli pozrieť z takej diaľky? Niekedy sme teda počas takej "Why Can´t I Be You?" improvizovali aj 20 minút. Boli sme spití a chceli sme hrať. No a ako roky bežali, tak sa nazbieralo množstvo skladieb, ktoré chcú ľudia počuť.

Takže aj v Brazílii budete hrať 3 hodiny?
Rozhodne aj dlhšie. 3 hodiny sú naše minimum.

Vo vašich aktuálnych setlistoch sa nedá nevšimnúť, že ponúkate skladby zo všetkých vašich albumov. Čaká nás to isté?
Máme naskúšaných 50 skladieb. Teda, samozrejme viac, ale 50 máme dokonale zmáknutých. A tie skutočne reprezentujú všetky naše albumy, teda okrem "Bloodflowers". Jednoducho skladby z toho albumu nezapasovali do žiadnej časti aktuálneho setlistu. Aj sme sa o to pokúšali, ale nakoniec padlo rozhodnutie nechať "Bloodflowers" bokom. Najviac sú zastúpené albumy "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" (1987), "Disintegration" (1989) a "Wish" (1992). Ale prakticky z každého albumu máme nacvičené min. tri skladby.

Reeves Gabrels, váš aktuálny gitarista, si s tebou zahral po prvýkrát v roku 1997 na narodeninovom koncerte Davida Bowieho. Ako na teba, ako Bowieho fanúšika, ten koncert zapôsobil?
Bola to asi tá najneobyčajnejšia vec, akú som kedy zažil. Zodvihol som doma telefón a na druhej strane sa ozval David Bowie. Najčudnejší okamih v živote. Predtým som sa s ním stretol iba raz, v roku 1992. Stretli sme sa v interview pre jedno londýnske rádio. Nikdy nebývam nervózny, ale vtedy som bol parádne. Chcel som urobiť dojem a aby som sa dostal do normálu, tak som strávil dve hodiny v bare a niečo popil (smiech). Takže som sa tam objavil pekne spitý a to bolo teda pekne nepríjemné. Neskôr som sa cítil pekne zahanbený, "Pane Bože, to som robiť nemal, urobil som zo seba úplného blbca a David Bowie ma asi nenávidí," presne to som si pomyslel. No a 4 roky na to som mal telefonát, v ktorom ma požiadal o vystúpenie na jeho 50-tke. Dodnes to pokladám za jeden z vrcholov mojej kariéry.

A preto si na turné prizval Reevesa Gabrelsa?
Uvedomil som si, že som hral so skvelým gitaristom. David si vždy vyberal tých najlepších: Earl Slick (hral na albumoch "Young Americans" a "Station To Station"), Carlos Alomar ("Low", "Heroes", "Lodger" ...) No a mne sa Reeves fakt páčil. Mimo toho, že je skvelý gitarista, je aj skvelý človek. Spolu sme si zahrali na niektorých našich amerických koncertoch v roku 1997. Šlapalo nám to spolu skvele. Myslím, že The Cure najlepšie fungujú ako kvinteto. Takže, na gitare hrám kedy chcem, nie preto, že musím. A on je k tomu prvý Američan v The Cure. Nakoniec, nikdy som o The Cure nepremýšľal ako o britskej kapele. Sme ale Angličania, máme svoje zvyky a keď sa s ním rozprávame, je to dosť divné, takže si musíme rozmyslieť, ako sa budeme rozprávať (smiech).

S Bowiem ste si vybrali protichodné spôsoby pokračovania. On sa rozhodol nekoncertovať a vydať nový album bez zbytočnej reklamy. Počul si už jeho nový album? Nepremýšľal si o niečom podobnom?
Zopár skladieb som počul, ale celý album ešte nie. Nechám si to na nejskôr, keď sa to okolo neho ukludní, možno v lete. Ale myslím že Bowieho k tomu viedli viac osobné, než umelecké dôvody. Chcel ponúknuť koncerty na určitej úrovni. Myslím, že to celé prehodnotil a vybral si dobre. Ak by to neurobil, už by sme ho nepočuli spievať a prestal by s hudbou navždy. Je však veľmi ťažké urobiť album spôsobom, akým to urobil on. Nebolo by to však nemožné. S malým tímom ľudí je možné sa na tri mesiace tvrdej práce niekam zašiť a nikto by o ničom nevedel.

A máte vôbec v úmysle vydať nový album? Bude toto turné posledné?
Slovami ako "naposledy" sa tentoraz nezaťažujem. Veci už majú prirodzené tempo a vývin. Už dnes sme potvrdili sedem letných koncertov. Už máme pripravený aj album, ktorý sme nevydali v období "4:13 Dream" (2008). Určite ho vydáme, len neviem kedy. 20 rokov dozadu by ma to naozaj trápilo. Dnes som však viac v pohode, viac oddychujem a to ovplyvňuje aj môj prístup ku kapele.

globo.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi