Robert: Správam sa ako punker - 04/2013


Fóbie, piesne, sny a prečo sa The Cure vrátili do Argentíny po 26 rokoch.


"Ahoj, som Robert, Robert Smith..."

Bez asistenta nám Smith zavolal zo svojej hotelovej izby v Asuncion, v Paraguaji, kde The Cure strávili predošlú noc na pódiu.

Nie je to únavné, robiť tak dlho sám sebe manažéra?
Nikdy sme žiadneho manažéra nemali. Pre mňa je to úplne jednoduchá a prirodzená vec, pretože ja som ten, čo si vyberá, čo robiť a čo nie. Zistil som, že je to jednoduchšie, než nechať rozhodnutie na niekom inom. V prípade tohto latinskoamerického turné to bolo trochu ťažšie, pretože na každý koncert sme museli vybrať miestnu prekapelu a bolo tam zopár ďalších detailov, ktoré zabrali veľa času. Zvyčajne nám to zabezpečovala nahrávacia spoločnosť, ale posledné roky sme čoraz viac nezávislejší. Minulé leto sme koncertovali po Európe a to sme nevydali žiaden nový album, jednoducho sme boli iba The Cure, čo hrajú na pódiu a bola to veľmi oslobodzujúca skúsenosť. Máme všetko, čo chceme. A páči sa nám to.

Vedel si, že pred dvoma rokmi použili Disney v ich seriáli skladbu "Boys Don´t Cry"? Napadlo by ťa niekdy, že vás raz budú spájať s Disneym?
No, The Cure a Disney nie je zasa až taká predpídateľná kombinácia. Ale Tim Burton natočil film pre Disney. Takže to až také čudné nie je.

Tú skladbu si skomponoval v podstate ako tínejdžer a vlastne sa stala najpopulárnejšou zo skladieb The Cure. Si v momente, keď tú skladbu na koncertoch spievaš, ešte stále spojený s tým mladíkom?
Na tomto turné hráme bežne 40 skladieb za večer, všetky z produkcie rokov 1978 - 2008, a pri každej sa snažím v mysli vrátiť späť v čase do doby, kedy som ich napísal, prípadne spieval po prvýkrát. Nie je to jednoduché, pretože taká "Boys Don´t Cry" trvá len 3 minúty. Ale počas nich som ten istý chalan ako pred vyše 30-timi rokmi. Niekedy sa mi podarí do skladby na pódiu tak ponoriť, že si aj poplačem, čo je dosť čudné. Na koncerte v Sao Paulo som takto začal plakať počas "If Only Tonight We Could Sleep". Fakt ma to prekvapilo. Niekedy sa ten pocit vyrovná zmiznutiu z pódia. Ťažko sa to vysvetľuje, ale keď sa tak stane, skončím koncert úplne vyčerpaný. Akoby ste za koncert znovuprežili 35 rokov vášho života.

Spomínaš na detstvo so smútkom?
Ani nie. Detstvo a puberta boli možno najkrajšie roky môjho života, kedy bolo všetko po prvýkrát, neustále nové zážitky a každý z nich mi dodal pozitívnu energiu. Na tie roky mám krajšie spomienky, než keď som mal 30 alebo 40.

A čo puberta a punk?
Prežíval som to rovnako, ako každý v mojom veku. Punk, to bolo veľmi radostné a skvelé hnutie. Každý víkend sa konal nejaký super koncert kapiel ako Sex Pistols, The Clash, Buzzcocks, The Stranglers. Zrazu sa zdalo, že sa v hudbe všetko zmenilo, kapely boli sebavedomé a už sme si začali myslieť, že disco navždy zaniklo a pop sa navždy zmenil. Samozrejme sa nič z toho nestalo. Punk teda nakoniec zabral 2-3 roky môjho života. Zanechal za sebou ale veľa dobrých albumov a nezmazateľnú stopu. Bol niečo na spôsob internetu. V Británii v tej dobe vzniklo kopec malých labelov. Nič také tu predtým nebolo. Myšlienka, že si môžete veci sami editovať, vydávať, prakticky ich pripravovať v obývačke, boli to skvelé časy. Bolo cítiť závan slobody. Punk si vybudoval svoju vlastnú cestu a na nás všetkých to zanechalo nezmazateľnú stopu. Nakoniec sa z neho stala štandardtná produkcia, začali sa mu venovať prakticky všetci sa stal sa z neho odpad. Zaujímavé je, že punk napriek tomu prežil, stále jeho plameň horí. Stále z neho ten pravý punk aj cítiť. Nenávidí pompéznosť, značky, reklamu. The Cure majú v sebe etiku punku, vo všetkom, čo robíme. Máme v sebe podstatu punku.

Stále v sebe živíš večné dieťa, či už pri vystupovaní alebo vo svojej práci. Ale aj po 50-tke? Je v tom niečo, čo má súvisis s rozhodnutím, že si nikdy nechcel byť otcom?
Predtým, ako sme hovorili o pozícii manažéra, som vás ubezpečil, že hudobný priemysel je veľmi komplexný, zložitý, v ktorom sa motá množtvo posratých magorov. Z tohto pohľadu teda večné dieťa rozhodne nie som. Prežiť v takom nehostinnom prostredí ľahké nie je. Samozrejme, farmaceutický alebo zbrojársky priemysel je omnoho zložitejší. Ale ja si moju prácu užívam a nemenil by som ju za nič. Preto mám ten chlapčenský výzor, hlavne keď som s The Cure. Generujeme proste detské šťastie. A pokiaľ ide o to rozhodnutie nebyť otcom, v tomto smere sa u mňa nič nezmenilo. Mal som desať a veľmi ma naštvalo, že mama bude mať ďalšie dieťa. Mamu som znenávidel. Chvalabohu, dnes som s tým už vyrovnaný. Mám dnes okolo seba dostatok ľudí, ktorých milujem a ktorí milujú mňa. Snažím sa na svet pozerať očami detí, mojich synovcov a neterí, veľmi mi to pomáha. Mám synovcov a netere všetkých vekových kategórii a byť v ich spoločnosti je naozaj skvelé. Som pre nich bláznivý strýko. Rád sa pozerám na svet z ich perspektívy a tým v sebe liečim toho starého cynika.

Svojho času si sa nechal počuť, že keď The Cure skončia, napíšeš pamäte. Neskôr si sa nechal počuť, že vlastne "Disintegration" je ten najautobiografickejší album.
V tom čase som si myslel, že 30-tka je veľmi dôležitý vek, no neskôr som pochopil, ako som sa mýlil. Jediné, čo sa udialo, bola akási divná transformácia. Tá mi pomohla vydať ten skvelý album. Samozrejme sa teším z každého album, ktorý sme vydali, zakaždým som sa snažil robiť veci trochu inak. Každý z tých albumov má svojho ducha, tak ako "Disintegration", no žiaden z nich nemal taký veľký dopad a účinok. Vždy sme chceli ponúknuť niečo iné a vždy sme si zlízli neférovú kritiku. Nikdy sme nechceli prísť s druhým, či tretím pokračovaním "Disintegration". Raz stačilo.

Prečo si myslíš, že tvoja práca je plná snov?
Pre mňa je veľmi ťažké si uvedomiť, kto vlastne som. A sny mi práve v tomto veľmi pomáhajú. Jedna moja časť si myslí, že sny sú vlastne pokračovaním môjho bytia, no a druhá časť vraví, že medzi snami a životom nie je žiadna spojitosť. Verím, že sny sú niečo ako dar, do šlaka! Vždy som mal sny, keď som bol tínejdžer a trochu starší, tak som si ich dokonca všetky zapisoval. Musel som s tým však prestať, pretože som mal pocit, že je to šialené a niekedy som už nevedel rozlíšiť, čo je sen a čo skutočný život. Stále mám veľmi živé sny. Aj keď budem opúšťať Južnú Ameriku, tak sa z jedného preberiem.

A teraz mám jednu zložitú otázku.
Poďme na to.

Ako si spomínaš na tie chaotické koncerty, ktorými ste sa po prvýkrát v roku 1987 prezentovali v našej krajine?
Mám len také útržky spomienok, niečo ako obrazy v hlave. Bolo to v roku 1987 a vôbec po prvýkrát, čo sme mali na našich koncertoch ozbrojenú ochranku. Len čo sme vstúpili do terminálu na letisku, už nás tam čakalo kopec ľudí, ale fanúšikovia boli veľmi srdeční a v Buenos Aires sme zažili skvelé dni. Pamätám si, že keď sme prišli na štadión, všade bolo plno hluku a kriku. Krátko na tom nám niekto z ochranky povedal, aby sme na pódium nechodili. Prítomnosť ozbrojenej ochranky mala pre nás úplne opačný efekt. Cítili sme sa zraniteľní, mali sme pocit, že vedia niečo, čo my nie. Ale nič sa nestalo. Myslím, že sme predviedli dobrú šou, hoci si pamätám, že reakcia publika bola dosť chaotická. Ľudia tam podpaľovali sedadlá, ale zasa, nebolo to nič, čo by sme už nevideli.

Povráva sa, že si sa dlho obával návratu do Argentíny.
Ani nie. Na našich koncertoch po celom svete boli vždy nejakí Argentínčania, s ktorými sme dodnes v kontakte. Ani v Japonsku sme od roku 1984 do roku 2007 nehrali. Dôvodom toho, že nám to trvalo tak dlho je fakt, že na to nikdy nebol žiaden dôvod. Žiadne obavy v tom neboli. Pravda je prozaickejšia: keď sa kapela stáva väčšou, začali sme konertovať menej. Na turné vyrážame každé tri roky a hráme 100 dní do roka. A viac treba zdôvodňovať, vždy sú za tým aj peniaze a akási istota... takže volíme LA, potom Chicago, Paríž, Amsterdam, Londýn a vrátime sa domov. Neskôr si povieme, "poďme tam na budúci rok" a udejú sa tie isté veci. V 2007-om sme sa rozhodli, že sa vrátime na miesta, kde sme nehrali už veľmi dlho alebo ešte nikdy. Za posledných 5 rokov sme hrali na rozmanitejších miestach, než za posledných 15. Na tomto turné prejdeme Paraguajom, Čile, Peru, Kolumbiou. Snažíme sa byť dobrodružnejší, ale skutočne úprimne, žiaden dôvod, prečo sme tu tak dlho nehrali, nie je.

lanacion.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi