Liek na všetko zlé - 03/2013


Ďalší z telefonických rozhovor pre juhoamerické médiá


Síce sme to nevideli na vlastné oči, ale na druhej strane telefónnej linky sa Robert Smith skutočne smial, keď prišla reč na film "This Is My Place". V tomto filme z roku 2011 hrá Sean Penn postavu Cheyenne, zabudnutú rockovú hviezdu z 1980-tych rokov, ktorá zistí, že jeho otec, hoc s ním nežil, lovil až do svojej smrti ukrývajúcich sa nacistov. Uprostred životnej a osobnostnej krízy sa vo svojich 50-tych rokoch rozhodne vyraziť na cesty z Írska do Spojených štátov po svojom otcovi pátrať. Nakoľko je hlavná postava filmu melancholicky zvláštna, nosí mejkap, čierne oblečenie a strapatý účes, veľmi pripomína imidž starých klipov The Cure. Taliansky režisér Paolo Sorrentino sa ani nemusel verejne priznávať, že je fanúšikom tejto britskej kapely a inšpiráciu vzhľadu hlavnej postavy čerpal z Roberta Smitha. Je to totiž evidentné.

"Úprimne, myslím, že sa viac podobá na Wayne Husseya z The Mission, než na mňa," zažartuje Smith. "Ide však o atypickú vec, nevidel som to, no páči sa mi to. Vedel som, že sa ten film pripravuje, poznal som pozadie príbehu, videl som nejaké fotografie, no nikdy som neuvažoval, že sa naň pôjdem pozrieť. Ale som poctený, že si na mňa spomenuli a že je teda možnosť, že si moju postavu zahral tak dobrý herec, akým Sean Penn je."

Na budúci týždeň sa Robert Smith s The Cure vracia do Ria a Sao Paula, kde odohrajú svoje koncerty. Ide o prvé koncerty po 17-tich rokoch. V Brazílii debutovali v roku 1987 a Smith na tie časy spomína už len s melanchóliou. Mejkap, čierne oblečenie, natupírované vlasy... koncert v Maracanazinho sa niesol vlastne ešte stále na vlne úspechu albumu "The Head On The Door", ktorý vyšiel dva roky predtým.
"Nikdy nás veľmi v rádiách nehrali, ale ten album bol prijatý lepšie, než sme očakávali," povie Smith. "Pamätám si, ako bolo vtedy v Brazílii príšerne teplo a nemal som šancu byť vtedy nikde sám, dokonca ani na pódiu nie (smiech). Mal som pocit, že sme The Beatles, taká to bola hystéria. Všetci sa k nám chovali milo. Bolo to naozaj skvelé."

V januári 1996 sa vrátili do Brazílie po druhýkrát, kde vystúpili v rámci festivalu Hollywood Rock v Riu a Sao Paulo, spolu s kapelami Pato Fu, Smashing Pumpkins, White Zombie a Supergrass. Smith mal menšie problémy, pretože počas cesty busom zo Sao Paula do Rio zjedol niečo pokazené v bare Via Dutra.
"Bolo to až tak zlé, že som mal problém aj zaspať. No ono to celé začalo už v Anglicku, tesne pred odletom. To skazené jedlo to len zaklincovalo."

Smith ešte stále organizuje s kapelou skutočné koncertné maratóny, keďže trvajú viac ako 3 hodiny, no popritom sa stále nevie zbaviť strachu z pribúdajúceho veku. "Doslova som zúfalý, keď na to pomyslím," priznáva.
"Viete, je to zvláštne, pretože vysokého veku sa obyčajne obávame, keď sme mladý. No aj dnes mám svoje temné dni, ale už mám z toho menšie obavy ako kedysi. Vidím svojich rodičov, ktorým ťahá na 90 a pomyslím si, že by bolo skvelé dožiť sa takého veku s jasnou mysľou. Takže sa snažím žiť omnoho kľúdnejšie a hlavne vyrovnanejšie. Samozrejme, stále chodím do pubu, ale s pitím to už vážne nepreháňam."

The Cure sa objavili na scéne na prelome 1970-tych a 1980-tych rokov, kedy v Británii začal kraľovať post-punk. Na púť sa vydali spolu s kapelami Echo & The Bunnymen, Bauhaus and Siouxsie & The Banshees. A hoci na farebnej "new wave" scéne pôsobili skôr ako škaredé káčatko, ich zvuk bol temný, s textami pohrávajúcimi sa s nočnými moramo a morbídnou láskou, čo sa odzrkadlilo hlavne na albumoch "Seventeen Seconds" (1980) a "Pornography" (1982). Balancovať s popovými skladami začali až s albumom "The Head On The Door". Ironické na tom je, že z kapely sa stala razom kultová záležitosť a s novým tisícročím sa dostali aj obrovský úspech v Spojených štátoch, kde sa kvôli novej generácii zbavili všetkých svojich tieňov.
"Myslím, že sa tak stalo preto, že náš neskorší úspech veľmi náš zvuk neovplyvnil. Nikdy sme nepredávali vlastnú značku oblečenia a podobne. Vždy sme boli jednoducho The Cure."

Hoci od roku 2008, kedy vyšiel ich album "4:13 Dream", nevydali žiaden nový materiál, Robert Smith prezradil, že s novinkami sa pochvália po návrate z turné po Latinskej Amerike. No v nasledujúcich vetách nadšenie fanúšikom trochu schladí.
"Vydáme album, ktorý sme nahrali minulý rok, no ešte nie som úplne rozhodnutý," povie. "Nakoniec, ja sa už nemám kam ponáhľať. A je to veľmi oslobodzujúci pocit. Nemusíme vyraziť na turné len preto, aby sme podporovali nový album. Jednoducho sme na turné preto, že radi hráme a trávime čas na pódiu. To nás poháňa. Alebo lepšie povedané, to je presne to, čo ma motivuje."

A možno práve preto, že v Brazílii nehrali The Cure už celých 17 rokov, musia koncerty trvať min. 3 hodiny. Naposledy si The Cure dopriali maratón koncertov, na ktorých predstavili svoje tri prvé štúdiové albumy "Three imaginary boys" (1979), "Seventeen seconds" (1980) a "Faith" (1981).
"V tomto prípade išlo o výnimočný projekt. V Brazílii zahráme skladby ako z tých troch albumov, tak aj z tých ostatných, samozrejme, bez potreby nejakého pevného konceptu. Ak by sme sa rozhodli zahrať všetky albumy jeden po druhom, tak by koncert trval aj celý deň."

Objektívnosť a vyrovnanosť Roberta Smitha sa odrážajú v postoji jeho kapely a jeho samého - ako jedni z prvých ich generácie sa vrhli na internet a spojili sa tak s celým svetom. Vlastne vybudovali takú malú sociálnu sieť.
"EP "Five Swing Live" sme v roku 1997 vydali exkluzívne cez internet a sme si vedomí, aké dôležité je byť v kontakte s fanúšikmi. Ale nikdy sme nepremýšľali o tom, že by sme našim fanúšikom poskytli možnosť sťahovať si naše skladby. Na druhej strane, nemienim fanúšikov oboznamovať s našimi rutinami. Nemyslím si, že je zaujímavé vedieť, čo máme na raňajky alebo čo nosím oblečené doma. Patrím k tým, ktorí si strážia súkromie, proste stará škola. Verejnosti patrím iba keď stojím na pódiu alebo keď poskytujem rozhovory, ako teraz. Ale inak vediem úplne obyčajný život, rád sa držím mimo svetiel reflektorov."

Oglobo



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi