Turné bez krvavých kvetov - 03/2013


The Cure prichádzajú po tretíkrát vo svojej kariére do Brazílie.


So 60-timi naskúšanými skladbami sľubuje Angličan Robert Smith (53) fanúšikom v Riu a Sao Paule trojhodinovú šou. Tí však zostali mierne zmätení ako z predaja vstupeniek, tak aj zo zmeny miesta koncertu. A zrejme sa nedočkajú ani neznámych skladieb. Turné totiž nadväzuje na minuloročné európske turné, ktorým kapela mapovala svoju 35 ročnú kariéru.

Aj tentoraz vsadí Smith na osvedčené veci a bude ich zrejme až 36, hoci pri ich poslednom vystúpení, v septembri minulého roka v Írsku ponúkol fanúšikom až 39 skadieb. Začali s "Plainsong" (kúskom z bezútešného albumu "Disintegration") a skončili s "Killing An Arab", debutovým singlom kapely z roku 1978.

"Pred pár dňami som výrazne setlist zmenil," prezradil Smith a zároveň v telefonickom rozhovore pre magazín Folha vysvetlil, že The Cure nie sú o demokracii.

Na to, že dnes absolvuješ sériu rozhovorov pre brazílske médiá, máš veľmi dobrú náladu.
To áno. Už je to totiž veľmi dávno, čo som absolvoval takéto niečo, takže som úplne z formy a snažím sa to brať celé s humorom.

Tak sa do toho pustime. Aké budú koncerty v Brazílii? Bude setlist zložený z hitov alebo sa dočkáme aj nejakých nových skladieb?
Práve sme dokončili prípravy a máme naskúšaných asi 60 skladieb. Ich zloženie je akýmsi prierezom celej našej kariéry. Samozrejme, že sú medzi nimi aj tie najznámejšie skladby, pretože si viem predstaviť, že ich ľudia jednoducho očakávajú. Síce sme naskúšali 60 skladieb, ale sme ich schopní zahrať asi 100 a určite nie sú medzi nimi všetky, ktoré by ľudia radi počuli. Sledoval som chvíľu internet a mapoval požiadavky fanúšikov. Keď som sa dopracoval k počtu 75 skladieb, prestal som počítať, pretože každý má iné obľúbené skladby The Cure. Chceme v setliste obsiahnuť všetko, ale niečo musíme aj vypustiť. Dúfame, že ľudia budú spokojní s výberom, nakoľko sme sa snažili zaradiť do setlistu skladby zo všetkých období kapely. Síce obídeme album "Bloodflowers", ale rozhodne nevynecháme "Wild Mood Swings", "The Cure" a "4:13 Dream". Jednoducho budeme hrať ako novšie, tak aj staršie skladby. Podľa mňa pôjde o celkom dobrý mix, dá sa povedať, že najlepší setlist, aký sme kedy mali.

A kto ho zostavoval? Celá kapela alebo ty sám? Vládne v The Cure demokracia? V mnohých oblastiach samozrejme vládne v skupine demokracia, ale pokiaľ ide o kreatívnu stránku, tak obyčajne prevládajú moje názory. Samozrejme, názory ostatných neignorujem. Setlist bol zostavený pred pár dňami a ešte ho môžem razantne zmeniť.

Skladba "Boys Don´t Cry" sa dodnes teší obľube v kluboch Sao Paula. Je to skladba, ktorá nikdy nestratí svoj lesk. Ako ju vnímaš dnes ty sám?
Je to jedna z mojich prvých skladieb a dodnes jedna z mojich najúspešnejších. Bol som prekvapený jej úspechom v minulosti a prekvapuje ma dodnes. Samozrejme, dnes som už niekto iný, než ten chalan, čo tú skladbu napísal. Na toho chalana mám už len spomienky.

Začiatkom 1980-tych rokov si sa stal gitaristom Siouxsie And The Banshees na ich turné. Zaujímalo by ma, prečo si tú ponuku vlastne prijal. Boli za tým iba peniaze alebo nejaké skutočné umelecké dôvody?
Nikdy som od nich nezobral jedinú penny, oni mi dokonca ani nikdy neplatili (smiech). Ale ja som s nimi kvôli peniazom nehral. V tom čase som sa jednoducho so Siouxsie Sioux kamarátil a oni potrebovali gitaristu. Boli to tri mesiace, kedy sme robili to, čo sme robiť chceli. Bolo to skvelé.

Myslíš, že sa Siouxsie, ako osoba na pódiu, zmenila? Inšpirovala ťa nejakým spôsobom?
V určitom zmysle určite. Keď som s nimi ako gitarista po prvýkrát vstúpil na pódium, to bolo v roku 1979 v UK. Najskôr som vyšiel na pódium s The Cure, keďže sme boli ich predskokanmi, odohrali sme set, v zákulisí som mal 20 minút prestávku a vrátil som sa späť s The Banshees. Sledoval som ich, boli ďaleko pred nami ešte predtým, než sme začali hrať. Boli na pódiu omnoho agresívnejší, násilnejší. Ja som takým byť nechcel, nemal som to v povahe. Ale tá odlišnosť medzi nami sa mi páčila.
Naučil som sa od nich veľa, bol som od nich o pár rokov mladší, takže to bol dobrý spôsob, ako sa čomusi priučiť. V skutočnosti však dramatický dopad na Cure nemali. Skôr mi pomohli nastaviť méty, ktoré som potom mohol dosiahnuť. Mali úplne jasnú predstavu o tom, akí chceli byť. A ja takisto. No naše pohľady na veci boli veľmi rozdielne.

Pred 10-timi rokmi ste odohrali niekoľko koncertov, na ktorých ste odprezentovali tri kompletné albumy, "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers". Vtedy si tvrdil, že sú to tri najlepšie albumy kapely. Myslíš si to dodnes?
No, to bolo v roku 2002 a v tej dobe sme odohrali veľmi veľa koncertov. Mali sme za sebou vydanie albumu "Bloodflowers", s ktorým sme prešli celý svet. Síce sme Južnú Ameriku obišli, ale hrali sme v iných krajinách, a veľa. Na konci turné mi ten album prišiel ešte lepší, než som si o ňom myslel na začiatku. Tie skladby mi prišli veľmi dobré a bol som na ne hrdý.

Nakoniec, album "Pornography" je istým míľnikom našej kariéry, ktorý vlastne riadne nakopol The Cure. Bol skvele prijatý ako fanúšikmi, tak aj kritikou, čo sa odrazilo aj na marketingovom úspechu. Je to album, ktorý sa dostal do všeobecného povedomia.

Mám pocit, že ak by bol "Bloodflowers" vydaný v roku 1982 alebo 1989, dopadol by rovnako ako tie dva ostatné albumy. Lenže, keďže vyšiel až v roku 2000, tak to už taký kultúrny dopad nemalo. V roku 2001 som si povšimol, že niektoré skladby na tom albume sú lepšie, než ostatné. Album "Pornography" som napísal, keď som mal 20 a blížil sa k 21. "Disintegration" na prelome 29-30, no a "Bloodflowers" zasa 39-40.

Všetky tri albumy boli pre mňa veľmi osobné a chcel som ich prepojiť aj koncertne. Chcel som ich precítiť ešte viac, ukázať svetu ich vzájomnosť, ktorá na prvý pohľad zjavná nie je. Sú akýmsi srdcom The Cure. Ak chcete poznať inú stránku kapely, nie tú popovú, nie tie populárne videá, ktoré poznajú mnohí - "Lovecats", či "Boys Don´t Cry" - ak chcete naozaj pochopiť The Cure, tak si musíte tie tri albumy vypočuť. Chcel som, aby to bolo zaznamenané. Takže sme urobili to miniturné a DVD, ktoré z toho vzišlo, je tá nejlepšia veci, akú sme urobili, jedna z najlepších spomienok na kapelu.

Môžeme teda niektoré z tých skladieb očakávať aj na koncertoch v Brazílii?
Určite budeme hrať veľa skladieb z "Disintegration" a zopár aj z "Pornography", ale ani jednu z "Bloodflowers". Je to jediný album, ktorému sa úplne vyhneme. Je veľmi zložité zaradiť skladby z toho albumu do setlistu, ktorý má rezké tempo. Je to skutočne zložité a aj sme sa o to pokúšali. Lenže, znelo to úplne inak, ako ostatné skladby a jednoducho to nefungovalo. Sú naozaj úplne odlišné.

Čítal si biografiu Neila Younga?
Nie. Ale natrafil som na ňu pred dvoma mesiacmi.

V knihe o sebe píše, že má rád staré autá a elektrické modely vlakov. Kde investuješ peniaze a čas ty? Máš nejaké koníčky, ako čítanie komiksov alebo zbieranie áut? Komiksy som čítal ako dieťa. A vždy vravím, že sa k nim na dôchodku vrátim. Všetky si ich znova prečítam a uvidím, čí na mňa zapôsobia rovnako.

Ja inak neviem, čo robiť! Mimo The Cure vediem úplne normálny život. Veľmi veľa čítam. Za posledné dva roky som toho prečítal viac ako za posledných 10 rokov. Keď som sa až príliš venoval hudbe, mal som pocit, že nečítam, koľko by som čítať chcel. Uvedomil som si, že na mňa čaká obrovská kopa kníh. Momentálne ma ich čaká ešte 70. Bežne inak kupujem knihy, ktoré ma zaujímajú a potom ich nečítam.

Minulý rok som navštívil v Anglicku miesta, kde som nikdy predtým nebol. Je zábavné pomyslieť na fakt, že som bol na toľkých miestach po celom svete a pritom sú v Anglicku miesta, kde som nebol nikdy. Takže som začal cestovať po vnútrozemí. Ale takisto aj do zahraničia. No aj keď nepracujeme tak intenzívne, ako kedysi, sú The Cure stále aktívnou kapelou. Za posledných 10 rokov sme nehrali iba v jedinom roku. Takže, keď sa to tak vezme, až tak veľa voľného času nemám.

Videl si film Paola Sorrentina, "This Must Be The Place" so Seanom Pennom v úlohe rockového speváka? Vzhľad jeho postavy bol inšpirovaný tebou. Čo si o tom myslíš?
Ten film som nevidel. Počul som o ňom, keď sa pripravoval. Sean Penn sa tam na mňa veľmi nepodobal. Ale inak neviem, nevidel som to. Nechcem to komentovať. Ten príbeh som mnou nemá nič spoločného, ani charakter tej postavy.

Ale vzhľad tej postavy bol tebou inšpirovaný. Videl si predsa Pennove fotky, či nie?
Áno, videl. A presne o tom hovorím, vôbec to so mnou nemalo nič spoločné. Skutočnosť, že mal náramky, tenisky, strapaté vlasy a rúž na perách z neho ešte nerobí Roberta Smitha. Samozrejme, zopár drobností sa tam nájde a lichotí mi to. Ale ako som povedal, film som nevidel a budem si musieť prečítať nejaké kritiky.

Keď ste do Brazílie prišli v 1987-om po prvýkrát, bol som na vašom koncerte v Sao Paulo. To som bol ešte pubertiak. Vtedy sme si vás spájali s The Smiths. Vaše kapely boli trochu podobné, aspoň v určitom zmysle, keďže ste symbolizovali novú vlnu britského rocku. Nikdy som však nevidel, že by ste urobili niečo spoločne, hoci ste boli nepriatelia v štýle "britpopu", myslím Blur vs. Oasis. Takže dodnes neviem, či ste boli priatelia alebo ako to medzi vami bolo. Ozrejmi to Brazílčanom. Bolo medzi vami nejaké spojenie?
Nikdy som o tom v tom čase nepremýšľal. Mali sme bližšie k Echo And The Bunnymen, New Order a Siouxie And The Banshees. S týmito ste si nás mali spájať. Nikdy sme nemali nič spoločné s The Smiths. Morrissey nám v minulosti ublížil, resp. nás urazil. Nakoniec som mu to cez médiá vrátil, ale celé to trvalo asi tak dva roky.

Nikdy som s nimi nič nemal. A inak, toto nie je kritika, ale fakt: sú ľudia, ktorí si ma nikdy nezískajú. Som z tých, ktorí odmietajú komukoľvek a čomukoľvek slúžiť.

Počul som, že klip k "The Lovecats" ste natáčali v prenajatom dome. Mal si kľúč od pozemku a povolenie tam filmovať. Je tak?
Áno, nemali sme veľa peňazí. Mali sme kľúč k dispozícii len na 16 hodín a museli sme ho vrátiť na druhý deň ráno. Skončili sme o 7:15.

Čítal som o jednej záležitosti a rád by som si overil, či je to pravda: keď si bol v puberte, tak si prišiel do školy v čiernych zamatových šatoch a ešte sa aj pobil so štyrmi chalanmi. Je to pravda?
Áno, je. Urobil som to kvôli stávke. Kamoš mi tvrdil, že nemám kuráž to urobiť a tak som to urobil.

Boli to šaty tvojej mamy?
Samozrejme. Jedna z jej večerný rób. Prezliekol som sa na ulici a vošiel do školy. Bola to sranda, pretože to malo dosť veľkú odozvu. Podali si ma hneď štyria chalani a ja som nebol práve najlepší bitkár.

Koľko si vtedy mal?
Tuším 12 rokov.

Aké si si z toho vzal ponaučenie?
Prechádzal som obdobím zmeny a začal som objavovať samého seba, hľadal si svoje miesto vo svete. Bol som plný hnevu a surovosti. Mal som pocit, že žijeme vo svete krutosti, svojvoľnosti a cítil som k tomu všetkému odpor. Snažil som sa dokázať, že je tu priestor aj pre iné veci. Samozrejme, že to nefungovalo. Ale dokázal som si, že som schopný urobiť niečo odlišné. V tom čase existovalo asi päť ľudí, ktorí mali pre mňa pochopenie a pomáhali mi.

Samozrejme, moja mama si nemohla nevšimnúť, že som sa vrátil so šatami v príšernom stave. Musel som jej to nejako vysvetliť. Pri pohľade späť je mi jasné, že ak mi niekto povie, že som toto a tamto robiť nemal, tak mu dnes poviem, že vrátiť späť sa už nedá. Ja neviem, možno by som aj dnes urobil presne to isté.

Robert, ďakujem veľmi pekne za rozhovor a držím palce, nech sa koncerty v Brazílii vydaria!
Teším sa. A aj keď si už nie najmladší, mal by si rozhodne prísť a objaviť opäť svoju mladosť.

zdroj: Folha



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi