Trilogy - III.


Preklad sekcie "Interviews" z blue-ray "Trilogy"


Fanúšikovia

Roger: S fanúšikmi máme veľmi úzky vzťah. Berieme ohľad na ich pocity a na to, ako sa im vodí. Viete, snažíme sa robiť veci tak, ako to robí asi veľmi málo kapiel. Pokiaľ ide o hudbu, tak rozhodne nepremýšľame o tom, čo by fanúšikovia chceli, pretože to by sme si potom neboli ničím istí. Skôr uvažujeme o tom, čo by sme pre nich mohli urobiť, ako im pomôcť. Vždy sa snažíme ako len môžeme.

Perry: Poznám iba tých, ktorí sa snažili s nami stretnúť. A v podstate tých ľudí obdivujem, pretože je to skutočne ťažké. Vidím sa s nimi ale iba a koncertoch, keď stoja v prvých radách, zamávame si, ale keď na tým premýšľate, oni museli... viete, dostať sa do prvých radov je dosť náročná vec, ale oni to robia zakaždým, cestujú za nami vlakom alebo sa viacerí naložia do auta a vyrazia na cesty... Boh vie, kde vlastne spia.

Jason: Je to úžasné a zároveň neuveriteľné. Pamätám si, bolo to v roku 1996 na Swing tour, kedy nás jedno auto sledovalo niekoľko míľ. Samozrejme, boli to fanúšikovia, oni v tom aute aj spali. Je to skutočne úžasné.

Simon: Pokiaľ ide o publikum, kontakt s ním, rozhovory... je to trochu zvláštne, pretože... Bolo by čudné sa s nimi nerozprávať, keďže sa s nimi výdame veľmi často. Stretávame sa s nimi v baroch, to s nimi prídete do styku. Je to ako... Neviem to k ničomu prirovanť, ale... bolo by to skutočne ješitné, keby sme sa s nimi nedali do reči. Dostali sme sa do stavu, kedy sa stane, že polovicu publika poznáte po mene. Takže koncert je dnes vlastne jedna obrovská párty ako pre publikum, tak aj pre kapelu. Ono je to divné, keď sa s nimi noc pred koncertom stretnete v bare a začnú na vás sypať požiadavky ohľadne setlistu a vás napadne, "No moment, my sme predsa setlist už zostavili,"... takže to niekedy pôsobí, akoby sme boli ich vlastný jukebox. Ale viete, aj tak je to milé. Následne sa začnú medzi sebou škriepiť. Niekto začne, "Nie, túto nechceme..." To už radšej zmiznete do postele a necháte, nech sa medzi sebou hádajú. Ale aj tak sú veľmi milí a hlavne sú veľmi slušní. Fakt skvelá banda milých ľudí.

Robert: Fakt poteší, že zakaždým, keď vyrazíme na cesty, tak pritiahneme nové publikum. To si vždy poviem, "Nejako nám publikum mladne." Ale nikdy ma nenapadne, "Starnem." Myslím, že to má dva dôvody. Tým prvým je fakt, že sme nikdy neprepadli, neviem ako sa tomu hovorí, tomu dospeláckemu rocku, kedy opustíte to, čomu sa v tejto krajine vždy posmešne hovorí "tínejdžerský pocit úzkosti". Úzkosť je vždy spájaná s "mladosťou". Nikdy som nestretol nikoho... moji rodičia sú 80-tnici a oni ani netušia, o čo ide. Fakt som nestretol nikoho, kto by to vedel vysvetliť. Ja mám v sebe jednoducho stále tie isté pocity, tie isté zmätené pocity a myšlienky, aké som mal vo svojej mladosti. Samozrejme som odvtedy toho zažil neskutočne veľa a som dnes v mnohom iný, ale vážne nemám pocit, že by som sa mal opustiť to, čo som za svoj život urobil, pretože ja sa necítim nejak inak. Teším sa stále z tých istých vecí, užívam si tie isté témy v konverzáciách, teším sa z tých istých ľudí. Fakt je, že väčšina z tých ľudí sú mladí, pretože ich neťažia ešte žiadne bremená, nestali sa z nich cynici.Viete, najväčší problém ľudí, ktorí dosiahli môj vek je fakt, že robia niečo, čo vlastne ani robiť nechcú a sú z toho znechutení a podľa mňa tak zatvrdnú a zostarnú. Samozrejme, že určité percento nášho publika tvoria moji rovesníci, niektorí sú dokonca aj starší. Niektorí z nich majú fakt výdrž. To samozrejme takisto poteší, ten pocit, že sú tu stále ľudia, ktorí sú v určitom zmysle stále mladí. Ale myslím, že naša hudba nemá nič spoločné s mladými alebo starými. Skôr je to o stave mysle. Ľudia, ktorí veria, že čím budú starší, tým budú múdrejší, tak tí asi fakt potrebujú dospieť, pretože takto to nefunguje.

Celkový dojem?

Simon: Myslím, že najviac si pamätám publikum, ktoré bolo skutočne skvelé a vytvorilo úžasnú atmosféru, no aby som pravdu povedal, koncerty si už nepamätám, pretože je to ako sa vyštverať na útes nad priepasťou a skočiť dolu voľným pádom. A to neplatí len o týchto koncertoch, ale o všetkých. Rovnaký pocit zažívam, keď idem na futbal a vidím gól. Jednoducho sa to stane. Nikdy si to nezapamätám, pretože sa to udeje strašne rýchlo. Zrejme to má na svedomí adrenalín, no nikdy si to napamätám. Veľmi vágne si pamätám emócie, no každý skvelý okamnih sa stratí v alkoholovom opojení.

Jason: Mali sme prestávky na čaj. To bola tá najzvláštnejšia vec v tom časovom rozmedzí. "Pornography", koľko to trvalo? 40 minút, či viac? Nepamätám sa. Hneď po tom nasledovala pauza, následne porcia v podobe "Disintegration" a po tom opäť pauza. Takže, aj keď sme mali pocit, že by sme mohli celú šou obrať o spád, tak myslím, že to bolo fajn. Ja som si to užíval. Ako som povedal, tie jednotlivé intervaly sa mi celkom páčili.

Roger: Ten najdôležitejší pocit, či dojem, ktorý som si z toho odniesol, bola naša schopnosť to vôbec odohrať a pritom to zahrať tak skvele. A hlavne sme nemali potrebu sa s tým niekde chváliť. Zahrať toľko skladieb tak precízne, hoc nie najdokonalejšie, a s takou dávkou emócie a často i agresie... nech si to už vzalo čokoľvek, tak myslím, že bolo úžasné, že sme to celé zvládli.

Perry: Bol v tom aj určitý stupeň sústredenia, pretože sme vedeli, že nás filmujú. A takisto sa to mohlo vydať iným smerom, kedy by to vystúpenie bolo príliš chladné, čiže by sme jeden na druhého boli prísny a sústredili sa iba na hranie. Ale chvalabohu, ako som už povedal predtým, keď sa ponoríte to prvých skladieb, tak potom zabudnete, že vás snímajú kamery. Len sa sústredíte na prácu, hoci to napätie je tam stále, ako aj tá sústredenosť. Už sa vážne teším, keď si to celé vypočujem. Bude to .. viete, ukončenie projektu je niekedy také isté, ako keď nahráte album, čo je vlastne len proces, kedy vytvárate detaily v malých kúskoch, tak totiž pracujú The Cure, a postupom času zistíte, že album je vlastne pripravený na vydanie. Počúvate tie skladby nespočetne veľa krát, až toľko, že sa ich musíte na niekoľko mesiacov vzdať, kým po nich siahnete znova. Myslím, že ľudia, ktorí pracujú na nejakom projekt veľmi dlho, postupujú práve tak. Ale teším sa, kedy si pozriem toto DVD, pretože to bola jednorázová záležitosť, dve výnimočné noci. Nakoniec to skončí tak, že si to budú ľudia môcť pozrieť... skutočne sa na to teším.

Robert: Podľa mňa, práve to je celá podstata trilógie. Mohol by som sa k tomu stavať veľmi majetnícky. Ale sú tu určité momenty, ktoré súvisia s konkrétnymi obdobiami môjho života. Mám pocit, že väčšina ľudí je viacmenej univerzálna. Väčšina z tých, s ktorými sme sa o niečo podelili, je univerzálna. Preto sa to šíri do celého sveta. Práve preto nie sme britskou kapelou. Je to zmysel toho, čo robíme. Naše najlepšie skladby patria k tým, pri ktorým ani nemusíte rozumieť tomu, o čom spievam. To, o čom spievam, pochopíte z kombinácie zvukov hudby a melódie môjho spevu. Ak napíšete dobrú skladbu, tak viete, že niekto, kto vašim jazykom nehovorí, pochopí, čo ste tou skladbou chceli povedať. Skladby z "Pornography" dosiahli svoju hranicu, obzvlášť na albume, ale množstvo z toho hnevu bolo celkom dobre znovuzrodené na pódiu. Viete, ten prvý pocit, keď sme vyšli na pódium a odpálili "100 Years", to bolo ako "Aah!!" To bol fakt dobrý pocit. A potom reakcia publika... bolo to po prvýkrát za celé roky, kedy sme vyšli na pódium a začali s niečím, čo pripomínalo odpal. A to vo vás vyvolalo pocit... Vtedy si spätne uvedomíte, aké to je byť v skutočne mladej kapele. Tak totiž mladé kapely začínajú koncert a potom už to všetko len a len stupňujú. Ale... zostávajú na pódiu aj po troch hodinách? Nie, to určite nie!

zdroj: Trilogy, Blue-ray



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi