Hľadanie El Doráda - 04/1987


V podvečer, 27.marca 1987, v Rio De Janeiro


Robert Smith si užíva svoj čas vo vychladenej miestnosti luxusného hotela neďaleko Maracanzinho Stadium. Horúčava je neznesiteľná, samotný štadión nie je klimatizovaný, takže celá kapela doslova utiaela z prírodnej sauny do tieňov svojich šatní.

Robert sa v spomienkach vráti k prvému juhoamerickému koncertu The Cure, ktorý odohrali pred týždňom na Ferro Stadium v argentínskom Bueons Aires.

"Už dve hodiny pred koncertom sme z priestorov šatní počuli šialený krik a rozbíjanie fliaš. Keď sme vyšli na pódium, tak bol celý štadión v plameňoch. To už dvoch členov ochranky previezli do nemocnice s popáleninami, pretože do nich fanúšikovia hádzali horiace plastové sedadlá," uskrne si z čaju a neveriacky pokrúti hlavou.

Hoci sa už viezli na vlne neobyčajného komerčného úspechu, Buenos Aires sa stalo pre The Cure pohromou. Hneď v prvú noc výtržníci, ktorým sa neušli lístky na vystúpenie, vyvolali pred štadiónom násilnosti, ktoré si vyžiadali smrť stánkara a troch policajných psov. Pred druhým koncertom sa polícia rozhodla zabrániť násilnostiam vybudovaním bariér pred pódiom.

"Bolo to úplne šialené. Povedali nám, že ak chcú ľudia kapelu vidieť, budú musieť od bariér ustúpiť, lenže ako? Na tej ploche sa tlačilo 17 000 ľudí... takže sa logicky pustili do ničenia bariér. Niekoľkých ľudí ochranka spacifikovala údermi týčí. Dokonca aj ja som utŕžil ranu letiacou fľašou a asi minútu som potom strávil kričaním na ľudí a ochrankára. Celý set sme museli skrátiť na hodinu a štvrť, pretože každý z kapely dostal zásah nejakým letiacim predmetom."

Pred dvoma dňami sme sa pripojili k turné The Cure v Belo Horizonte, v zdanlivo pokojnom meste, v ktorom sa tlačí 1.5 milióna ľudí. Hlavné mesto štátu Minas Gerais, porovnateľnom s Texasom, kedysi preslávenom vďaka trhu s drahokamami. Stovky tínejdžerov sa motajú okolo hotela Real Palace, vykrikujú a popiskujú na každého, kto sa čo len vzhľadom podobá na Európana.

Niet pochýb, The Cure sú gigantickí. V Argentíne neexistuje niečo ako národná hitparáda, no ich singel "Boys Don´t Cry" sa tu vypredával celé týždne a v minulom roku predali na juhoamerickom trhu cez 400 000 albumov.

"Trend obdivu britských kapiel sa tu začal tak pred štyrmi rokmi," prezradí Carlos Celles, marketingový manažér latinsko-americkej pobočky Polygramu, ktorý sa na popud miestnych rádiových dj-ov rozhodol vydať albumy The Cure v Brazílii. "V najlepších rozhlasových reláciách začali pravidelne hrávať britské exportné kapely, medzi inými aj The Cure. Od čias Rock In Rio v roku 1985 britské kapely definitívne vytlačili z miestneho trhu tie americké."

Jeho tézy podporujú čísla. Dire Straits tu predali 560 000 kópii svojho albumu "Brothers In Arms", z kompilácie hitov The Police sa predalo 150 000 kusov, Queen a Genesis tu bežne predávajú 100 000 kusov z každého albumu. Hoci roku 1987 jednoznačne patrí The Cure a U2, z miestnych kapiel s nimi dokážu držať tempo len "kopírovači" ako RPM, Titas a Cadital Inicial. "Samozrejme, že sme si vypočuli miestne kapely," povie Robert Smith. "Lenže všetky znejú ako Simple Minds. Keď ľuďom povieme, že preferujeme originálnu miestnu hudbu ako salsa a bossa nova, obvinia nás, že sme obyčajní turisti."

Kultúrna infiltrácie západného rocku do Južnej Ameriky je všadeprítomná. V kaviarňach Bel Horizonte počujete z jukeboxov Joa Cockera a Cata Stevena. V odletovej hale letiska v Riu zasa môžete vidieť video Dana Fogleberga. Niektorí z novinárov v nedávnej reportáži uviedol, že videl v Nikaragui pochodovať ulicou vojakov ovešaných AK-47-kami a z rádia Sandino v tej chvíli zneli New Order s ich "Blue Monday".

Pozoruhodný fakt je ten, že zatiaľ čo samotní Briti kupujú iba 6 percent z celosvetovej produkcie, my produkujeme asi 30-40 percent talentov svetovej hudobnej scény. Už dnes máme obsadených 30 percent 4.4 biliónového dolárového trhu Severnej Ameriky a 40-50 percent trhu kontinentálnej Európy.

Zdanlivo nedotknutá brazílska nová rocková hierarchia, enormne úspešná vďaka miestnym rodákom ako Julio Iglecias, chŕli dômyselné gýče pre masy a vytvára tak multimilionárov. Roberto Carlos, dodávateľ priemerných balád, predal celé dva milióny kusov svojho albumu. Vždy ide o dohodu na určitý čas. Takže každých 5 rokov sa Carlos stretne s prezidentom brazilskej pobočky Columbia Records a, podľa slov nemenovaného člena PR oddelenia, opustí priestory kancelárie so super zmluvou na 1 milión dolárov.

Ťažko si potom predstaviť, že v 1940-tych rokoch bola Brazília krajinou, ktorú navštevovali najväčšie swingové kapely svojej doby. Sinatra, Dean Martin, Tony Benett a im podobní si mohli pýtať honoráre podľa vlastných predstáv za hranie v snobských kluboch a kasínach na legendárnej pláži Copacabana, pretože ich prítomnosť lákala bohatých turistov k hracím stolom.

S ohľadom na sentiment, americkí "dospelácki" rockeri majú tendenciu dominovať juhoamerickej scéne, no dvere sa pootvorili aj britským umelcom, ktorým dominoval slávny manažér Queen, Jim Beach, ktory svojich zverencov do týchto končín dotiahol na jar v roku 1981 a potom opäť v roku 1983. Tieto dva výlety zatienil festival Rock In Rio, ktorý sa uskutočnil v januári 1985 a na svojom zozname poskytil hviezdy ako Queen, Rod Stewart a The Scorpions. Títo každú noc počas desiatich dní hrali pred dvoma miliónmi návštevníkov.

Takým istým spôsobom nasledovali svojich iných britských kolegov aj Beach. Hlavne The Police, ktorých manažér Mile Copeland vytvoril ilúziu, že boli globálne úspešní hlavne preto, že ich nechal na turné zájsť do všetkých kútov sveta, až na Ďaleký východ, kde odohrali koncerty, niekedy na miestach nie väčších ako bežné londýnske puby, no ich publicita bola enormná.

Pred krátkym časom sa podobnou logikou nechal inšpirovať Simon Napier-Bell, ktorí poslal Wham! do Číny, správu o tom starostlivo zaslal do všetkých spravodaských amerických staníc a z Georgea Michaela urobil najznámejšiu západnú popovú hviezdu v zaostalej Číne, ktorej miliarda obyvateľov iba začína objavovať magnetofóny.

Aj z Južnej Ameriky sa tak stáva lukratívny trh. Veď polovica celej populácie kontinentu je sústredená práve v Brazílii.

V objavovaní nových teritórii zohralo svoju rolu aj sponzorstvo. Čo bolo kedysi absolútne nemysliteľné a pre koncertné turné príliš drahé, sa stalo zrazu dostupným, obzvlášť ak značnú časť nákladov pokryli Coca Cola, či Wranglers, horlivo sa snažiaci spojiť svoje produkty s hviezdami, ktoré ovplyvňujú mladých konzumentov, čo už stojí za investíciu. Je viac ako známe, že Michael Jackson zinkasoval za účinkovanie v troch reklamách na Pepsi 10 milión dolárov, čo pre Pepsi nebola žiadna veľká suma. Turné "Serious Moonlight" Davida Bowieho bolo sponzorované spoločnosťou Levi´s. Svojich sponzorov majú aj Sting, Rolling Stones, Feargal Sharkey, Tina Turner...

The Cure majú tendenciu sa sponzorstvu vyhýbať, lenže veci sa zvyknú v teritóriach ako Južná Amerika, vymknúť z pod kontroly. Takže sa stalo, že miesta TV stanica Globo odvysielala počas jedinej noci reklamný spot, v ktorom ich meno spojila s výrobcom jeansov Wrangler. "Prišlo mi to skutočne urážlivé," odpľuvne si Robert. "Nikdy sme takýmto spôsobom neboli sponzorovaní. Teda, raz sme boli sponzorovaní jedným výrobcom piva. Nuž ale mať v zákulisí 7 000 plechoviek Heineken, to mi až tak nevadilo. Lenže v mysliech miliónov ľudí sú už The Cure nelogicky spojení s Wranglers."

Obnobná situácia sa udiala nedávno v Grécku, kde výrobca deodorantov použil do reklamy singel "The Lovecats" bez autorizácie kapely. "Všade si to starostlivo kontrolujeme, no tu nám to akosi ušlo. Dokonca tam zmenili aj obal nášho albumu bez toho, aby sa nás spýtali."

Turné v juhoamerických končinách so sebou prináša aj ďalšie nevýhody. Rastúca inflácia devalvovala menu počas prvého týždňa turné o desať percent a tým sa dramaticky znížili potencionálne zisky The Cure. Lokálni promotéri sa chopili výhody znalcov domáceho prostredia, cudzincom nahovorili, že miestne haly pojmú len 18 000 ľudí, zatiaľ čo reálna kapacita je 22 000, takže zisk z predaja extra vstupeniek šiel priamo do ich vrecák. Kuriózna situácia sa stala v roku 1981 kapele Queen, kedy miestny promotér urobil podvod na dani zo zisku z koncertu, takže polícia skonfiškovala kapele jej vybavenie.

The Cure prišli do Belo Horizonte zahrať na štadióne Mineirinho, čo je obrovský športový amfiteáter na predmestí.

Hotel opúšťame popoludní. Ozbrojení príslušníci polície vytvorili živú reťaz z oboch strán, aby kapela mohla bez problémov prejsť cez čakajúci dav. "Určite nás ten dav vonku udupe," prehlási neisto klávesák Lol Tolhurst. Ani nie sto yardov odtiaľ, na druhej strane ulice, žobre pred kostolom žena, okolo ktorej pobehujú jej štyri deti a to piatej saje z jej prsníka.

Pár minút po príchode na štadión vidíme Roberta, ako s hrôzou hľadí na akési žlté murované hradby, ktoré sú označené ako šatne. "Je úplne jedno, kde vo svete hráte," zauvažuje. "Aj tak nakoniec skončíte na toaletách."

Zákulisie je doslova deprimujúce, sivý betón, osvetlený ostrými bielymi neónovými trubicami. Celé to skôr pripomína kasárne. Všade naokolo postávajú nervózni príslišníci ozbrojenej polície. "Všade naokolo narazíte na špinu a korupciu," vysvetľuje Robert. "Miestny šéf polície vydal nariadenie, že na každom koncerte musíte mať políciu, ale musíte im za to samozrejme zaplatiť. Takže si ich musíte uplatiť, aby vás chránili. Tie násilnosti v Argentíne boli namierené proti polícii, nie proti nám."

Pred pódiom počuť cikádu, ktorej cvrkot prehlušuje dav. Postupne pribúdajú klony Cure, presne také, ako vidno v Anglicku. Títo sú však mladší, doslova pubertiaci, v žltých, červených a modrých tričkách. Všetkému kraľujú džínsy. Tričká deciek zdobia mená úspešných anglických kapiel. Police, Genesis, The Smiths... "... a ja zbožňujem Mickyho Jaggera," zavreští dievčina v kultovom tričku. Žiadne tričká s odkazmi na Brazíliu však nevidno.

The Cure sa objavili na pódiu a tancovačka začala. Pôsobí to, ako keby ste si znovu pustili video "Ready Steady Go" a dokumenty o "anglickej punkovej scéne", pretože ten tanec je podivnou kombináciou filmov 1960-tych rokov ako "Hitch-hiker" a "The Jerk", klasický tanec s občasnou príchuťou pogovania. V momente, ako spustili "InBetween Days" sa však aréna mení na nebezpečné miesto - nohy a ruky lietajú všetkými smermi. Počas druhého prídavku padá pod pódiom ochranná bariéra, praskajú oceľové skrutky a tieto miestami strieľajú ako nábojnice. Malcolm, príjemný írsky tour manažér kapely, doslova šialene rozdáva inštrukcie, no lakonický ochrankár s úspechom ignoruje okolitý chaos a pokračuje v čítaní magazínu, zatiaľ čo svet okolo neho sa rúca.

V nasledujúci deň na pravé poludnie si kapela užíva hotelový bazén a čaká na autobus. Pokojnú noc prekazili fanúšikovia, ktorí prelomili koridory, klopali na dvere, prenasledovali hostí a márne dúfali, že niekde objavia kapelu. Len z ťažka sa im podarilo odísť načas. Cestou cez predmestia vidíme spiace deti na okraji cesty, v tieni kartónových krabíc.

Nápad cestovať do RIa autobusom bol zámerný. "Ak si nedáte pozor, rázom sa z toho môže stať "Život na veľkom Sheratone"," trvá na svojom Lol vo chvíli, kedy sa autobus derie cez horský priesmyk priamo do pútnickeho mesta Congonhas De Campo. "Ak sa budete skrývať v útrobách luxusných hotelov, v zákulisných miestach a šatniach, tak sa o Brazílii nič nedozviete. Takže, aký je zmysel cestovania? Jednoducho takýmto spôsobom máme možnosť vidieť mestá plne chatrčí, búd z vlnených plechov, ktoré tvoria okrajové časti veľkých miest."

Samozrejme, najsilnejšie predajné územie The Cure v Brazílii je Sao Paolo (onedlho tretie najväčšie mesto sveta) obrovské mesto-industriálne územie, ktorého chudobné predmestia sú rovnako zaľudnené ako Belo Horizonte. Odhadom pol milióna detí prežíva na uliciach, starajú sa sami o seba, žobrú, kradnú, užívajú alebo predávajú drogy, neskôr sa dostanú k prostitúcii a veľmi rýchlo sa priučia, ako správne uplácať policajtov.

Na pravé poludnie vchádzame do Congonhas De Campo, horské mesto, tak blažene idylické, až je veľmi ťažké si predstaviť, že existuje v tom istom vesmíre ako Sao Paolo. Hlúčik nádherne hnedo opálených detí nasleduje The Cure cestou po svahu pod chrámom Bom Jesus dos Matozinhos. Na dlažbe pod alejou sa hrajú vychudnuté mačky a mačence. Zvuk nemlúvňať pripomína motlidby vznášajúce sa v horúcom popoludňajšom vzduchu, v ktorom sa zmiešavajú vône nespočetných karmínových a žltých kvetov.

"Tak tu by som si rád zarezervoval hotel. Je to tu... také skutočné," priznáva Robert a hlavou ukáže na hotel Sanctuary na druhej strane ulice. S obdivom sa obzrie späť na prekrásny vybielený chrám, ktorého sochy boli boli vytesané ručne do kameňa kladivami a dlátami, ktoré mali majstri priviazané k rukám. "Aj keď nie som veriaci, milujem chrámy."

Možno niekto je na takéto prehlásenia v spoločnosti Roberta Smitha zvyknutý. Áno, toho melanchockého, záhadného, trochu pribratého 28-ročného muža, ktorý o sebe tvrdí, že mimo domova mu najviac chýba jeho posteľ. Od autora textov plných detských túžob sa dá očakávať, že tú nevinnú radosť z obyčajných vecí len predstiera, no táto nevinnosť ho perfektne chráni pred pazúrmi biznisu umeleckého bratríčkovani. Tento pancier si starostlivo buduje od samého počiatku The Cure (vznikli v Crawley, v roku 1976) a jediné, čo ho odvtedy zaujíma je komponovanie a produkcia piesní.

Jeho skladby hovoria rečou smrti a záhudy a sám ich autor nechápe, ba doslova trpí, keď ho bozkáva fanynka, roztrasená z jeho prítomnosti.

"Niekedy sa cítim až príšerne osamelý," zverí sa nám. Len zriedkakedy ukáže doslova až nepríjemnú úprimnosť. "Je to ten najhorší pocit na svete, spôsobený hlavne tým, že nemám žiadnu vieru. Dokonca už neverím ani v moju vlastnú dušu, no bol som vychovaný v katolíckej domácnosti a vždy ma viedli k tomu, aby som veril v mojich strážnych anjelov. Ako trojročný som v takých anjelov naozaj veril, ale to som veril aj v rozprávky a v Santa Clausa. Je to pekná idea."

Na novom albume, "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", má špeciálnu zaľubu v skladbe "If Only Tonight We Could Sleep", v ktorej sa objavuje anjel v hlavnej úlohe. "V tej skladbe sa vraciam späť... a želám si opäť veriť v anjela strážneho, no pritom viem, že to je len túžba po niečom, čo je už dávno navždy stratené."

"Niekedy sa nedá nepodľahnúť myšlienke, že sa venujem niečomu... niečomu nepodstatnému a že už nebudem schopný si veci pamätať. Možno práve preto skladám piesne. Neznesiem pomyslenie, že veci sú pominuteľné. Chcem si všetky spomienky uchovať vo svojej tajnej krabici."

Nasledujúce popoludnie, zákulisie štadióna Meracanzinho, atmosfére je napätá. Miestny promotér, ako vždy, "poddimenzoval" kapacitu štadióna. Nepozvaný štáb TV Globo filmujúc štád sa dožaduje rozhovoru s kapelou a za ich neprítomnosti premenil ich šatne (opät toalety) na improvizované štúdio, kde všade svietia horúce biele svetlá.

Kapela je neštastná. Napätie uvoľňuje šialený futbalový zápas. Gitarista Paul Thompson jazdí dookola na skateboarde a Chris Parry uviazol v rozhovore s televíznym štábom. Nakoniec svetlá demontovali, interview odložili a kapela sa konečne uvoľnila.

"Viem, že to znie šialene," povie Paul, takmer kajúcne, "ale sme kapela. Jednoducho máme radi, keď môžeme čas pre koncertom stráviť spoločne."

Na Robertovi vidieť stúpajúcu nervozitu. Rád na pódiu popíja pomarančový džus, no nikde nie je k dispozícii. "Seriem na to! Toto je Rio De Janeiro. Čerstvé pomaranče sú tu predsa lacnejšie než kdekeľvek inde a majú ich tu najviac! Máme 30 ľudí, ktorí by sa mali starať o všetky naše potreby a oni mi ponúknu Fantu!"

Problém sa nevyriešil ani počas celých troch nasledujúcich hodín. To sa už Robert radšej rozhodol ísť na prechádzku okolo štadióna a u najbližšieho pouličného predavača si sám kúpil nejaké pomaranče. Džús si pripravil neskôr.

Konečne vyšli na pódium a koncert je veľkolepý. Chladné teatrálne osvetlenie vytvára nádherne tiene kapely, ktorá grotestne tancuje do svojej hry. Dav je takisto v dobrej nálade a v treťom prídavku vytiahli všetci svoje zapaľovače a popiskovali si v rytme "Boys Don´t Cry".

Neskôr, v autobuse, sa Robert ospravedlnil za svoje chovanie ohľadne džúsu. "Neustále sa musím kontrolovať. Vedieme čudný život, sme hýčkaní ľuďmi, ktorí pre nás urobia všetko. Preto si neustále jeden z druhého uťahujeme. Musíme si zachovávať zdravý rozum, inak skončíme ako Duran Duran."

Počas nášho rozhovoru odpisuje na listy fanúšikov a popisuje fotografie na odoslanie. "Keď sa stane niečo nelogické, ako tamto, tak máte pocit, akoby ste uviazli v zlom sne a neviete sa zobudiť... a potom ďalšie veci, ako keď sa pokazí autobus alebo vypadnú monitory, ako sa to stalo minulú noc, to ma vie len rozosmiať."

"4 roky dozadu, v časoch "Pornography", keby sa veci kazili tak ako teraz, asi by sme sa všetci pobili. Koncerty by skončil totálnou katastrofou. Vyrástli sme na verejnosti, čo ma fakt štve, lenže ľudia chcú až zúfalo vidieť moju škodoradosť."

V tých dňoch sa veľkej publicite tešila aj enormná spotreba ilegálnych látok, ale "V jednu noc som si uvedomil, že mi akosi vypadáva pamäť a takto to už ďalej nešlo, inak by som skončil ako úplný idiot. Humorné na tom je, že keď som s tým prestal, tak prestala aj kapela. To mi prišlo, že ak by som ich nepožiadal o to, aby boli so mnou, tak by na to kašľali. Výsledkom je skutočnosť, že sa charakter kapely totáne zmenil."

Takže, The Cure na pódiu - neúprosní, nevľúdní a nekompromisní - sú tí ístí The Cure, akých stretnete mimo pódia. "Jednoducho sme vzali svoje životy na pódium. Tochu to naháňalo strach a na 18 mesiacov som bol z toho trochu mimo. Dnes si trochu tej krutosti dokážem odložiť aj na pódium."

"V tomto biznise mnoho ľudí stratilo hlavu. Je to dokonalé prostredie, ktoré je z vás schopné robiť totálneho debila. Chvalabohu, hoci som sa tiež zbláznil, dokázal som sa vrátiť späť."

zdroj: Q, 04/1987
autor: Johnny Black



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi