Urobím si to po svojom - 10­/2000


Ďalší z rozhovorov z príležitosti austrálskej časti Dream Tour


"Chcete byť rockovou hviezdou?" Hoci takáto reklama má tendenciu prilákať, prinajmenšom však pôsobí podozrivo. Vyvolá predstavu špinavosti, do seba zahľadených "manažérov" nahrávacích spoločností, ktorým ide len o to, aby čo najviac a najrýchlejšie zarobili. Presne pred 23 rokmi objavil túto otázku 18-ročný Robert Smith v magazíne Melody Maker, ktorú tam zverejnila nemecká nahrávacia spoločnost Hansa. Smith povolal zvyšok svojej vtedajšej kapely, The Easy Cure, a tak, ako bolo požadované v reklame, nahrali demo pásku.
O 23 rokov neskôr je 41-ročný Smith jednou z najpoznateľnejších ikon populárnej hudby, nestarnúci symbol a lámč sŕdc nespokojných. The Cure má pod absolútnou kontrolou od samého začiatku a stojí aj za nespočetnými personálnymi zmenami v kapele. Ako povedal, tieto zmeny plne korešpondovali so zmenami v jeho osobnom živote.

Vniesť dlhovekosť do akejsi perspektívy nášho kontinentu znamená pripomenúť si ich prvé austrálske turné, ktoré prebehlo pred 20-timi rokmi, v roku 1980. Za ním nasledovalo repete v podobe koncertov z Faith tour 1981 a ďalšími koncertami v roku 1984. Následne sme ich nevideli až do roku 1992, kedy promptne reagovali na obrovskú petíciu fanúšikov. Je doslova ťažké uveriť, že odkedy sme ich na našom kontinente videli naposledy ubehlo celých 8 rokov.

"Treba priznať," začne Robert Smith telefonický rozhovor z Brightonu, "že naše rozhodnutie vrátiť sa do Austrálie ovplyvnila ďalšia petícia. Ale musím priznať, že sme boli mierne frustrovaní, keď sme naposlednom turné v roku 1996 museli Austráliu vynechať".

Smith svoju kapelu etabloval do srdcí a myslí obrovského spektra fanúšikov a tí sú doslova zvetralí úsmymi rokmi stoického pokoja. Na jednej strane dosiahli The Cure komerčný úspech singlami ako "Friday I´m In Love" (1992), no dnes si svoju kredibilitu udržujú vydávaním albumov, ktoré, ako podotkol Smith, oslovujú aj iné publikum, ktoré je rozhodne menej prelietavé, ako poslucháči hocakého popového rádia.

"Vždy sme sa snažili v podstate o ovládnutie oboch typov publík. Myslím, že v kapele vládne akási jednota, vďaka ktorej sme si vedomí toho, ako sa k veciam postaviť. Myslím, že veľmi veľa ľudí zaujíma, s čím prídeme nabudúce."

Ak sa publikum zaujíma o to, čo bude ďalej, je tomu tak možno preto, že celý podnik sa snaží udržiavať a viesť Smith osobne. Po vydaní posledného albumu, "Bloodflowers", Smith poznamel, že by mohlo ísť skutočne o posledný album The Cure. Dnes si ale týmto nie je veľmi istý.

"Keď sme začali s nahrávaním albumu, tak som pracoval s úmyslom, že by to mohol byť náš posledný štúdiový album, no myslím si, že radosť, ktorú mi priniesli tohtoročné koncerty moje zmýšľanie zmenila. Nikdy som si neužíval kapelu tak, ako tento rok. Dokonca som nikdy na pódiu necítil také uspokojenie. Hráme skvele, a ako publikum, tak aj koncerty sú fantastické. Bolo by myslím pekne hlúpe teraz povedať, "tak to stopnime". Zrejme budem v pokušení po koncertoch v Austrálii niečo nahrať, len z dôvodu, aby som zistil, čo sa stane, no nemyslím si, že by to nemalo fungovať. Žiadne dlhodobé plány však nemám. Ak aj z "Bloodflowers" bude nakoniec posledný album The Cure, tak budem s týmto faktom nesmierne spokojný. Pretože to tak asi malo byť."

A z čoho tá spokojnosť vlastne vychádza?
"Neviem. Všetci si momentálne skvele rozumieme. Všetci máme spoločný cieľ a pred nástupom na pódium vládne medzi nami skutočné vzrušenie. Aby som bol úprimný, také niečo sme postrádali celé roky. Totiž, koncerty ma už akosi nebavili. No koncerty, ktoré sme tento rok odohrali mi vrátili pocit, ktorý som po odchode z pódia kedysi prežíval naplno. A práve ten je veľkým zdrojom mojej terajšej spokojnosti. Za ten pocit dám čokoľvek. Ak sa však od kapely raz odlúčim, už sa k tomu všetkému nebudem chcieť vrátiť."

Je šťastný. Sranduje, smeje sa a dokonca žiada spojovateľku, aby mohli pokračovať v rozhovore aj po vymedzenom čase, na ktorý nás začala upozorňovať. Pár rokov dozadu býval však Smith veľmi deprimujúci. Citoval Alberta Camusa a po intelektuálnej stránke reprezentoval močariská anglického post-punku. Potom však prišli záplavy smiechu. Bol príliš zaneprázdený aby vysvetľoval novinárom význam skladieb ako "Killing An Arab", keďže tým boli práce existencionalistu zo Severnej Afriky neznáme. No a potom, v roku 1994, zažaloval niekdajší zakladajúci člen The Cure, Lol Tolhurst, Smitha na súde za nevyplatené tantiémy z albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me". Smith Tolhursta vyrazil z kapely v roku 1988, v podstate za nečinnosť. Tolhurst pôsobil s majkapom vždy trochu čudne.

"A verte mi," dodá medzi salvami smiechu Smith, "to nebolo na Lolovi to najhoršie."

"Bolo to od neho vážne pochabé," pokračuje s vysvetľovaním Tolhurstovej žaloby. "pretože už predtým, ako sa do toho pustil, mu musel byť jasné, že prehrá. Zbytočne tak v mnohých ľuďom vyvolal veľký smútok."

A čo tvoje obdobia, kedy si sa divne obliekal? Sú nejaké obdobia, na ktoré keď sa dnes pozrieš s odstupom času, v tebe vyvolávajú rozpaky?
"Ani nie, teda až na obdobie nášho debutového albumu. Bolo odo mňa zrejme pochabé obliekať si menčesterové nohavice, hoc boli pohodlené, odolné a precestovali so mnou strašne veľa. Ale vážne, myslím, že sme tým prešli pomerne bez ujmy. V UK momentálne frčí akási nostalgia za 80-tymi rokmi a je to desivo trápne. Mne to prišlo smiešne už vtedy a takéto post-ironické veci som nikdy nechápal. Ale existuje niekoľko mojich fotografii z toho obdobia, pri ktorých trochu stuhnem. Myslím tak, že nad nimi prevrátim očami, ale zasa nič také, pre čo by som sa musel uo zúfalstva opiť."

Tvoja nalíčená tvár svieti na tričkách po celom svete. To ti musí robiť radosť, nie? "Myslím, že máme šťastie v tom, že sa nám stále dostáva patričnej úcty, aj tým, že sme nosení na hrudiach ľudí. Ale viete, aj by som bol rád, keby sa od toho upustilo. Keď vidím niekoho s tričkom The Cure, tak nemám pocit, že som to ja. Akoby to bolo niečo komické, niečo ako dvakrát odstránený obraz."

Vnímaš to viac ako značku "tvojej firmy"?
"A to zasa áno. Moja nalíčená tvár je niečo ako logo. Ten účes a podobne, to je skôr obchodná značka, než ja osobne."

V porovnaní s tým Robertom z pred 15-tich rokov si dnes omnoho šťastnejší. "No to áno. Úplne. Inak by to ani nebolo všetko možné. Pred 15-timi rokmi som chcel inak presne to, čo mám dnes a čomu sa venujem."

Čo je?
"No, nemusieť chodiť do práce," zasmeje sa. "Naplnil som svoje životné ambície. Mám 40 a nikdy som nemusel ani na jediný deň do práce. Samozrejme, že som tvrdo pracoval, ale myslím, že ak sa tešíte z toho, čo robíte, tak rozhodne nejde o skutočnú prácu. Veci, ktoré ma pred 15-timi rokmi trápili boli postavené na neistote z toho, ako to celé dopadne. Vedel som, čo chcem, ale nevedel som, či sa mi to podarí naplniť."

Čo robíš, ak práve nie si kreatívnou a hybnou silou The Cure?
"No, navštevujem priateľov, trávim čas so synovcami a neterami (ich vek sa pohybuje v rozmedzí novorodencov po 21). A práve sme sa vrátili z turistiky, čítam knihu Oxford Companion to Philosophy a samovzdelávam sa. V podstate robím veci, ktoré robia ľudia bežne, keď nemusia do práce. Viem, že mám veľké šťastie. Nik mi nehovorí, čo mám robiť alebo čo by som robiť mal, teda okrem mojej mamy. Ešte stále mi chce len to najlepšie. A ešte stále ma dokáže parádne sprdnúť."

To ešte stále po tebe chce, aby si si našiel skutočnú prácu?
"Už nie. Už to vzdala. Tento rok sa bola pozrieť na náš koncert v Paríži a bola skutočne ohromená. Zmenila názor na to, čomu sa venujem."

zdroj: The Drum Media, 03/10/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi