Mal som byť kráľom ja! - 06/2012


Prepis videorozhovoru s Robertom, ktorý poskytol pred vystúpením na festivale Les Eurockeennes 2012


RS: Ste teda pripravení? Bla bla bla bla bla... povedzte mi, keď budete pripravení. Čože? Prvá otázka? To sa už pýtate?

Hranie vo Francúzsku...
To predsa nie je otázka. V angličtine to rozhodne nie je otázka. To by som musel povedať, "Hranie vo Francúzsku?". Či hráme vo Francúzsku? No jasné, veď sme dnes tu! No ale, vždy hráme vo Francúzsku. Ak to nie je úplne najlepšie miesto pre naše koncerty, tak rozhodne je vždy medzi dvoma najlepšími, niekedy je to Španielsko, niekedy Taliansko, ale obyčajne... za tých posledných 30 rokov pokladáme Francúzsko za našu najlepšiu európsku krajinu.

Vážne?
No áno, dokonca lepšiu, než Anglicko.

Prečo?
Za tým je veľa dôvodov. Myslím, že to poznanie pochádza už z našich ranných období. S našim druhým albumom sme prišli koncertovať do Francúzska a ukázalo sa, že Francúzom sa páčime. Zasiahlo ich to, vytvorilo sa medzi nami akési spojenie. Za tie roky sme tu odohrali veľmi veľa koncertov. Nahrali sme tu aj singel, napr. "The Lovecats" sme nahrávali v Paríži, "Kiss Me..." album sme nahrávali v Miraval, v Provence, a ja sám som žil vo Francúzsku v 1980-tych rokoch, asi 9 mesiacov. Venoval som sa "francúzskej škole", čítal som Camusove práce vo francúzštine, ale to už bolo strašne dávno. Tým všetkým sa u nás vybudoval akýsi citový vzťah k Francúzsku a ľuďom ako takým. My sme možno ani nie Angličania.

Z čoho vychádza vaša hudba?
Sú asi dva spôsoby, ako vzniká naša hudba. Možno 75% našej hudby pochádza odo mňa, tých zostávajúcich 25% má na svedomí obyčajne Simon, náš bassgitarista, alebo niekto z ostatných v kapele. A niekedy ponúknu ostatní skutočne vydarené skladby. A na tento fakt ľudia zabúdajú. The Cure sú totiž kapela. Tá sa síce za tie roky vždy menila, k čomu boli vždy určité rozumné dôvody. Ľudia vždy odišli preto, že chceli v živote robiť aj niečo iné. Je zvláštne, že ľudia zvonku nechápu, že sa neustále posúvate, vyvíjate, rastiete a hlavne meníte. Ja sám na sebe badám, že som sa zmenil. Ale som schopný sa zmeniť vždy keď sám chcem. A ostatní z The Cure ma v tomto musia nasledovať. Ak sú na to nie pripravení, tak proste odídu. Jednoducho chcú asi robiť niečo iné, chcú si napr. založiť rodinu alebo maľovať... Hudba je podstatou čoho, čo robíme, je kľúčom našej dlhovekosti, je kľúčom ku všetkému... bez nej by bola naša kapela ničím. Môžeme vyzerať príťažlivo, no hudba je aj tak tá najdôležitejšia. Hudba je takisto dôvod, prečo tu dnes večer hráme, nie je sme pre môj rúž na perách...
Dnes už tá inšpirácia neprichádza tak často, ako kedysi, už je to sporadické... ale tým sa absolútne netrápim. Je to zrejme prirodzená súčasť života. V živote nájdete toľko príkladov, kedy skladatelia napísali svoje najlepšie diela v pozdejšom veku... fakt mi to nerobí starosti. Vždy si sám sebe poviem tú najlepšiu skladbu ešte len napíšem.

Sú The Cure náboženstvom?
To absolútne nie. Ak by sme mali byť náboženstvom, tak by som to nerobil. Neznášam náboženstvo. Vždy som ho nenávidel. Podľa mňa v sebe obsahuje všetok idiotizmus sveta. Podľa mňa viera samotná je terorom.

Ale názov jedného Vášho albumu je "Faith", "Viera".
No áno. Ale to som mal 20 a vyrastalo som v katolíckej rodine. No už ako 8-ročnému mi bolo jasné, že ide len o znôšku sračiek. Len mi trochu dlhšie trvalo, kým som si oslobodil myseľ od blábolov ako peklo, nebo, anjeli a podobne.
The Cure rozhodne nie sú náboženstvo, ale myslím, že máme veľmi oddaných fanúšikov. A to je trochu rozdiel. Možno sa môžeme pokladať za kult a ja som jeho šialený líder.

2012: Citizens not subjects
Aha, to je to, čo mám na gitare. To je tak trochu odkaz na moju krajinu, jej kultúru. A hlavne všetko, čo odpálila tá sladučká záležitosť ohľadne Williama a Kate, oslava trónu a pod. Viete, ja som bol súčasťou punkovej rebélie, ktorá oslavovala song "God Save The Queen" v 1977-om a očakávali sme skorý pád kráľovnej. Vtedy sa oslavovalo "Strieborné jubíleum" a vtedy sme hrali jeden z našich prvých koncertov. Je z duše nenávidím kráľovstvo, všetky tie privilégiá a vznešenosť... to je podľa mňa úplne zlé. Tu nejde o antidemokraciu, či podobne... to čo ma štve, že sa tu proste niektorí ľudia povyšujú na niečo viac, sú odmeňovaní kráľovskou rodinou a oni si tie ocenenia ešte aj prevezmú a užívajú tituly ako "Lord", či "Sir". Úprimne, ak by som raz také čosi akceptoval, čo sa samozrejme nikdy nestane, asi by som si predtým radšej uťal ruky, pretože kto sú oni, aby mi udelili nejakú poctu... Ja som predsa lepší než oni, oni predsa nikdy nič neurobili, sú to totálni idioti! Ja som mal byť kráľom.

Tak poďme! Posledná otázka!

Skutočne posledná? No áno.

Skladby, ktoré ma vždy dostanú.
No, momentálne by to bola asi "Drive In Saturday" od Bowieho. Tú by som si práve teraz rád vypočul.

Vyrastanie v Crawley...
Tak to je ľahké. Bolo to strašné! Je to ako ktorékoľvek iné malé mesto, plné... väčšina ľudí je tam príšerných, a potom je tam hŕstka dobrých ľudí a to sú moji priatelia. Chodím tam každý víkend, keďže tam stále žijú moji rodičia, a takisto aj rodina mojej manželky žije v Crawley. Vlastne, ja tam poznám veľa ľudí, to je dosť zvláštne. Ľudia z Crawley vlastne prepísali našu históriu, oni zo mňa spravili akéhosi sudcu v kapele. A to som musel vždy reagovať, "to ja nie, ja som nikdy nič takého neurobil, či nepovedal." Fakt z duše neznášam Crawley. Kurnik, toto by som asi hovoriť nemal.. veď to bude na internete. Z duše milujem Crawley! Je to úžasné mesto! Skutočne, ďakujem Crawley!

Byť vzorom...
To si myslíte, že stále som? Myslím, že som býval, ale už to neplatí. Už som na také čosi príliš starý. Skôr si myslím, že ako kapela reprezentujeme spôsob, ako sa dajú veci urobiť inak, ako sa dá stále fungovať a prežiť na scéne. To asi nemá nič spoločné s tým, byť "vzorom".

Ty sám máš nejaké vzory?
To som mal skôr v puberte, Jimi Hendrix, David Bowie, Alex Harvey... ľudia, ktorí reprezentovali vlastnú existenciu, mali pestré životy... samozrejme som tie životy žiť nechcel, chcel som žiť vždy vo svete, ktorý si sám vybudujem. Možno v tomto smere sme teda ako kapela vzorom. Niekedy robíme veci fakt čudným spôsobom a pritom dokážeme byť úspešní. Napr. vo Francúzsku sme svojho času vystúpili v jednej sobotnej nočnej relácii, bláznivo oblečení, no proste sme boli neskutočne hlúpi! No pritom nám to bolo absolútne jedno.. boli sme neskutočne opití, často v tom boli aj drogy... teda v tomto smere už určite nemôžem byť vzorom.
Ale keď už ma niekto pokladá za vzor, práve preto, čomu sa venujem... viete, mám strašne veľa synovcov a neterí a aj preto sa snažím byť akýmsi normálnym vzorom, snažím sa v sebe budovať zmysel pre spravodlivosť a férovosť. Snažím sa im vysvetliť, čo je dôležité, nie urob toto a tamto, buď ako strýko Robert a všetci ťa budú milovať... to by som asi dobrým vzorom nebol. A vôbec, ak by som sa mal považovať za vzor, to sa radšej zabijem. Ak by som sa rozhodol byť niekým iným, asi by som chcel byť vzorom... asi by som bol otcom. Každý z kapely je lepším vzorom, než ja.

Aký zábavný dokážeš byť?
(otázka skončí na stole bez odpovede...)

Prvá spomienka na nejakú hudbu...
To bola asi tá pesnička... "Hit the road Jack...", tuším to bolo od Ray Charlesa. Stále to hralo u nás doma. Som od svojich starších bratov a sestier mladší aj o 10 rokov, tí si stále niečo púšťali, moja mama hrala na piáno... ale moje prvé spomienky na hudbu sú viac menej príšerné. Už ako 4-ročný som poznal skladby The Beatles... 1963 - 1964.. sestra bola vtedy ako 13-14 ročná do The Beatles zbláznená. Brat počúval skôr The Rolling Stones. Takže s mojou mladšou sestrou sme ako maličký pobehovali, tancovali a spievali, "please, please, help me". A potom "love, love me do"... takže všetky tie skladby som poznal.

Tak, čo tam máme ďalej... aha... to za chvíľu odkráčam týmito dvermi... ale pokiaľ ide o nás, tak netuším, čo bude ďalej. Rozprávali sme sa o tom.. naplánovali sme týchto 20 koncertov a teraz sa chcem sústrediť na to, čo by som mohol s touto zostavou urobiť. Na pódiu nám to skutočne dobre šlape, fakt mám každého z nich rád, som s nimi rád a takéto niečo som nezažil už pekne dlho. Vážne medzi nami vládne skvelá atmosféra a chcel by som to nejakým spôsobom zachytiť. Ale ešte som si nie istý ako. Nerobím si žiadne plány, to nemá zmysel. Myslím, že fanúšikovia by chcel poznať všetky naše plány, ale to je len mrhanie času. Čokoľvek sa rozhodnem urobiť, bude musieť mať pre mňa nejakú hodnotu. A možno práve tento postoj fanúšikovia The Cure nechápu. Urobili sme už toho toľko, takže o ďalších veciach budem musieť byť absolútne presvedčený, že sú dobré, že musia byť lepšie, pretože inak to nemá význam. Nechcem jednoducho iba ponúkať novú hudbu. Chcem zostarnúť s pocitom, že som umelec, nie ako niekto, kto funguje v kapele. Medzi tým je veľmi veľký rozdiel. Moja mladé ja by nad takýmto postojom zaplakalo. Nechcem tým odpísať naše staršie veci s tým, že jednoducho to dnes dokážem lepšie. Úprimne, posledný album The Cure mal veľmi blízko k našim ranným veciam, ale... tie naše ranné veci pokračujú v akejsi inej existencii. Skladby ako "InBetween Days", "Just Like Heaven", "Lovecats"... tie už majú svoj doslova kultúrny význam, na rodziel od "The Hungry Ghost" z nášho posledného albumu... tá už kultúrne absolútne nič neznamená, no pre mňa osobne je ďaleko ďaleko lepšia. Ale napriek všetkému, som sa dnes večer celkom dobre bavil.

Aj my.

Áno? Tak vďaka...

zdroj: dailymotion.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi