Apocalypse fanzine - 02/1982


V nedávnom článku NME presviedčal Robert Smith čitateľov, že hľadanie a dosiahnutie stavu radosti je skutočne hodnotná vec, čím narážal na zväčšujúci sa počet členov sociálnych klubov ako Angry Young Men a podobne.


Smith a bubeník The Cure, Laurence Tolhurst, si urobili pauzu v nahrávaní, aby trochu objasnili ich vlastné videnie súčasnej situácie.
V súvislosti so spomenutým článkom som Robertovi pripomenul asi najdôležitejší moment, kedy spomenul, že nechce, aby jeho hudobné smerovanie ovplyvňovalo čokoľvek z vonka. Robert: Áno, boli to trochu silné slová, ale bolo by naivné tomu skutočne veriť, to by človek musel žiť vo vákuu. Nemyslím si, že sme niekedy boli v silnejšej pozícii, kedy by sme boli uspokojený s faktom, že nás s niečím "spájajú".

Obsahujú niektoré tvoje texty antinukleárne témy?
Robert:
Nie, aj keď úvodný verš jednej našej piesne hovorí "je jedno, či všetci zomrieme", čo môžu niektorí brať ako dosť nemiestne vyjadrenie, ale rozhodne nejde o realitu vedenú do extrému. Nejde ale predsa o nič nové, predsa vojny nie sú ničím novým. Netreba to brať ako nárek nad novou hrozbou.

Samozrejme, smrť nie je ničím novým, ale totálna deštrukcia sa javí ako nová možnosť. Robert: No, nie tak úplne, pretože vzaté individuálne, deštrukcia, tá totálna, súvisí so skupinou ľudí.
Lol: A to je možno návod - my však s masami ľudí žiadne konekcie nemáme. Robert: A nie je trochu bezcitné, keď ľudia ako tí z NNM jednohlasne povedia "je jedno, či dôjde k enormnej deštrukcii"?

No, je ťažké oponovať fatalistickému pohľadu na vec!
Robert:
No, uvedomil som si, že to vyznie ako stereotyp, ale jediný dôvod, pre ktorý by som zvažoval, že myšlienka CND je naozaj dobrá, sú akési princípy - čokoľvek vám dá viac možností alebo urobí veci znesiteľnejšie, by malo byť dobré. Radšej si zvolím možnosť vyskočiť sám z okna, než umožniť niekomu, aby ma zniesol zo sveta. Samozrejme, niekto môže oponovať v zmysle "a aký je medzitým rozdiel"? Jasné, takmer žiaden, môžete žiť aj 100 rokov a nič nedosiahnuť.

A ako hrozba nukleárnej vojny ovplyvnila teba osobne?
Robert:
Tá hrozba konfliktu je čoraz viac bežnejšia, obzvlášť vývojom vecí v súčasnosti a my si musíme byť vedomí, že zlyhanie je neprípustné, takže o tom premýšľam neustále. Pred pol rokom som si myslel, "CND? Zakázať bomby?", no ak to znamená žiadne vojny, tak je to niečo, čomu chcem veriť. Ale ak by sme žili v Poľsku, tak by sme až takí šťastní neboli. Je také jednoduché tu sedieť a vravieť, že na tom až tak nezáleží, ale v takom Poľsku na tom teda záleží a to isté by sa mohlo stať aj tu, hoci možno v pozvoľnejšom tempe. Tie udalosti sú tu inšpiráciou, z ľudského pohľadu, a ďalší problém je ten, že väčšina ľudí, ktorí sa stotožňujú s hlavnými "svetovými" rozhodnutiami, sú už posratí senilní a totálne hlúpi starci.

Domnievam sa, že ak máte zopár svetových lídrov, ktorí majú čo povedať, majú pochopenie, sú prezieraví a vládnu svetu s myšlienkou jednoty, tak by nebol žiaden dôvod na boj - ale to je čistá utópia. Vždy však narazíte na rozdielnosť kultúr, jazykov a podobných vecí. Vždy sa objavia tie imaginárne bariéry súvisiace s existenciou týchto vecí a ste automaticky o krok bližšie k boju, alebo sa môžete stať priateľmi. Problém je v tom, že ľudia, ktorí vedú jednotlivé krajiny si týmto smerom dláždia cestu a v podstate sú po idealistickej stránke zbytoční, hlavne pokiaľ ide o to, čo robia. Nemajú v sebe ani kúsok súcitu, nie to ešte aj inteligencie, aby prijali kompromis. Ak tých ľudí počúvate, viem , že to vyznie ako klišé, tak sa vždy nájdu politici, ktorí vedia, o čom rozprávajú, nevedú však žiadne krajiny, no bojujú za správne veci. Ľudia, ktorí zobrazujú Ronalda Regana ako herca b-filmov sú veľmi smiešni, no v skutočnosti sú až neskutočne tragickí.

Hrali ste niekedy benefičný koncert?
Robert:
Ale áno, šlo o koncert venovaný jednému profesorovi, ktorého vyhodili zo strednej školy, "pretože" bol homosexuál a bol obvinený z ponúkania sexuálnych služieb.

To bolo kedy?
Robert:
18 mesiacov dozadu (vlastne 34, 29.apríla 1979!)

To ste vtedy ešte neboli príliš etablovaní?
Robert:
Áno, ale tento rok by sme radi čosi urobili na podporu organizácii Save The Children a MENCAP. Benefičné záležitosti sú skvelá vec, pretože sa nimi upozorňuje na určité pálčivé otázky. Lenže, ak sa pokúšate držať mimo mainstreamu, tak je to dosť ťažkopádne. Hlavne, pokiaľ ide o určité štandardy a paradoxy, napr. ako spievať "je jedno, či všetci zomrieme" a k tomu treba prirátať ešte znepokojenia týkajúce sa našej kariéry. Za to si nás môžu média a kritika pekne podať, teda, doteraz sme mali fakt šťastie, že sa nič také nestalo. Keď fungujete v kapele, tak žijete v pekne komickom nereálnom svete a to obzvlášť, keď ste na turné a podobne. Teraz sme doma už niekoľko mesiacov a v takom prípade si veľmi skoro uvedomíte, čo sa deje. Faktom je, že za posledný rok sme sa v Anglicku zdržiavali tak maximálne 3 mesiace.

Dnešné noviny sú plné jadrového odzbrojenia, máš pocit, že o tom dnes ľudia viac hovoria, ako keď si bol naposledy doma?
Robert:
Ale áno, no možno je to iba vekom, čiže si to postupne človek začne viac uvedomovať, ale áno, určite o tom ľudia viac hovoria. Je vcelku prekvapivé, že tak dva roky dozadu nastalo akési znovuoživenie záujmu o CND a opäť sa tieto témy dostali do popredia. Pamätám si začiatky, kedy môj starší brat nosil odznaky "zakážte bomby" a podobne. Našim susedom bol Dr. John Cox a ako malý chlapec som u neho sedával, rozprával sa so mnou a čítal mi veci, ktoré napísal. Myslím, že to na mňa malo zrejme škodlivý účinok, pretože mi to pripomínalo kostolné kázania. Možno som bol na to ešte vážne primladý, neviem. Prekvapuje ma, ako sa tieto témy vrátili do povedomia verejnosti. Smiešne, ako sa tieto veci odohrávajú ďaleko od našich domov, napr. v Poľsku a každý je napätí z možnosti nukleárnej vojny.

Ja som inak proti využívaniu nukleárnej energie, mali by to úplne stopnúť. Odhliadnuc od toho, že je to nebezpečné, je to aj príliš nákladný zdroj energie. Je smiešne, že hoci žijeme na ostrove, máme tu iba dve elektrárne, ktoré využívajú energiu prílivu a odlivu. Rozbehla sa masová kampaň na využívanie solárnej energie, no zrejme absolútne zbytočne! Zdá sa, že ideológia Anglicka vyznieva v zmysle: "radšej nech je horšie, ako by malo byť lepšie". Dlhodobé plány sú efektívne iba v krátkom časovom období, pretože sa točia okolo priemyslu, ktorý sa o desať rokov stane zbytočným a pritom už mal skončiť dávno. Stále to však udržujú pri živote, vyrábajú sa naďalej autá - prežije BL aj budúci rok? Fakt skvelý biznis strkať naše peniaze do výroby áut! Nie je koncern, ktorý by sme nejakým spôsobom nedotovali, fakt komické!

Takže kam to speje?
Robert:
Myšlienka veľkej jednotnej Európy sa zdá byť dnes veľmi dôležitým medzníkom dneška. Nemyslím tie prízemnosti ako EEC, ale skutočne zjednotenú Európu, s centrálnou vládou, na ktorej by sa podieľal každý. To by bolo vážne skvelé, pretože virtuálne by sme boli sebestační, mohli by sme veci v určitej miere aj ovplyvňovať a boli aj akýmsi útočiskom...

zdroj: Whoops! Apocalypse fanzine (UK), issue #6, February 1982



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi