Rúž a zaľúbené mačky - 10/2000


Zdá sa, že dve dekády The Cure by mohli skončiť navždy


Možné je však aj to, že sa Robertovi uľavilo od múk, ktoré prežíval počas turné v Austrálii v roku 1984. Fungujú aj po 20-tich rokoch The Cure tak, ako by si to želal Robert Smith? To už zistí Sacha Molitorisz vo svojej reportáži.

Ako vždy, aj dnes Robert Smith ponocuje. Takže Robert, čo ťa dnes ruší? Duchovia? Nočné mory alebo pavúky? Alebo je to neschopnosť nájsť správny rým k slovu "cintorín"? "Bol som ohromený z The Thorpedo," smeje sa v telefóne. "Je to také čudné, keď je to všade dookola napáchnuté Olympiádou. Najskôr som tomu nevenoval pozornosť, no neskôr som sa pristihol, že to sledujem celú noc. Bizarné."

Viac ako bizarné. Vyslovene strašidelné. Máme tu svet prvotriedneho dodávateľa náladovosti, melanchólie, dreveným úhlím ochuteného rocku a zrazu sa z neho vykľuje fanúšik Olympiády? Tak prepáčte, Robert Smith rozhodne nezodpovedá typu chlapíka "rýchlejšie, vyšše a silnejšie".

Smith je typom človeka, v ktorého účese, strapatých vlasoch a rozmazanom rúži na perách okamžite rozpoznáte symboly gothickej kultúry; je typom človeka, ktorý je už 20 rokov uviaznutý v rovnakom, temnom imidži.

A to isté platí aj pokiaľ ide o hudbu. 13 štúdiových albumov - nepočítame kompilácie a live záležitosti - a na všetkých ponúka Smith spolu s The Cure dve variácie jednej gothickej témy: svojrázny pop (skladby ako "Boys Don´t Cry", "InBetween Days", "The Lovecats") a temnotu (albumy "17 Seconds", "Disintegration" a "Bloodflowers").

Vábením v podobe popových singlov si Robert Smith priťahuje svet do svojej pavučiny. Odkedy vydali debutový album "Three Imaginary Boys" (1979), predali The Cure celosvetovo 27 miliónov albumov, čím si zabezpečili výnimočný úspech a ešte výnimočnejšiu dlhovekosť.

"Sám sebe som si sľúbil, keď som dovŕšil 30-tku, že keď budem mať 40 a budem stále v The Cure, že by som to mal stopnúť, prípadne sa vrhnúť na niečo iné," povie Smith. "Lenže, dnes mám 41 a stále som v The Cure. A čo je na tom najzvláštnejšie, dnes sa cítim šťastnejší, hoci po hudobnej stránke sa môže zdať, že pokiaľ ide o štýl písania, som depresívnejší."

Na poslednom albume The Cure, tohtoročnom "Bloodflowers", rozhodne popový hit nenájdete. Pohybujete sa s ním skutočne v temnom území. Sám Smith sa nechal počuť, že týmto albumom sa uzatvára trilógia, ktorá sa začala v roku 1982 albumom "Pornography" a neskôr pokračovala albumom "Disintegration" (1989).

"Tie albumy sú vlastne moje tri najobľúbenejšie. Keď som pracoval na albume "Pornography", tak som vôbec neuvažoval o nejakej trilógii, no v osobnej rovine tvoria tieto tri albumy významné medzníky môjho života. No a zdá sa, že na albume "Bloodflowers" sme sa navždy oslobodili od všetkých našich hriechov z minulosti."

Hriechy z minulosti? Smith sa zmieni o časti albumu "Mixed Up" (1990), na ktorom Paul Oakenfold, William Orbit a im podobní umelci kompletne prekopali staré Cure klasiky. Je to jediný album, ktorý do koncepcie The Cure absolútne nezapadá. Možno práve preto ho ako kritika, tak aj fanúšikovia zmietli zo stola.

"Je naozaj čudné, akých zarytých fanúšikov máme. Často sa až zanietene starajú o to, akí by sme podľa nich mali byť. "

Album "Mixed Up" naplno odhalil skutočnosť, že za Smithovou zaujímavou kariérou stojí hlavne tvrdohlavosť. Jeho charakteristický výzor a zvuk jeho hudby by väčšinu ľudí v Stereotype Hell doslova vytočil, no napriek tomu sa Smith vyvinul v symbol seba-vyjadrenia a individualizmu. Možno by sme preto nemali byť až tak prekvapený z faktu, že sa teší z Olympiády.

Jeho tvrdohlavosť je cítiť aj v jeho lásky-nenávistnom vzťahu s celou popovou scénou. Hlboko v 1980-tych rokoch, kedy veselo produkoval jeden hit za druhým, zrazu Smith pôsobil, akoby sa z okraja popovej popularity vrhol strmhlav priamo do jej epicentra, s imidžom pasujúcim k Wham!, Duran Duran a Nikovi Kershawovi.

"Aj keď sme boli populárnou skupinou, nikdy sme sa nesnažili dosiahnuť najvyšší level. Vždy som sa toho stránil, pretože boli časy, kedy sme si museli ďalší krok doslova vykričať. Sú však veci, ktoré kvôli popularite nikdy neurobíme, pretože tie veci ma desia."

"Porazilo by ma, ak by som sa mal raz ráno prebudiť s pocitom "Bože, neznášam, čo sa z našej kapely stalo." Sledujem ostatné veľké kapely a myslím, že je to desivé. Mám pocit, že je to len o predaji a o ziskoch, nemá to nič spoločné s mojou predstavou, aká by mala kapela byť."

"Myslím, že tá popová stránka vlastne pomohla nášmu zotrvaniu na scéne a pritiahla k nám takisto nové publikum. Zároveň nám umožnila uskutočniť ďalšie veci a podľa mňa je to pevná súčasť The Cure. Každý, kto nás považuje iba za "doom-and-gloom" kapelu a ignoruje našu popovú stránku, nám vlastne nerozumie. Myslím si však, že je to menej dôležité než fakt, že všetci starneme."

Ak má Smith s popom rozpačitý vzťah, tak čo už potom povedať o jeho vzťahu k ostatným členom kapely? V roku 1994 došlo dokonca k súdnemu sporu medzi ním a dlhoročným klávesákom a bubeníkom The Cure, Lolom Tolhurstom, ktorý žaloval ako Smitha, tak aj label Fiction Records.

A rozhodne nešlo o prvý konflikt v histórii kapely. V roku 1982 a počas Pornography tour pochytili aj Smith s Gallupom. Len čo turné skončilo, Gallup z kapely odišiel a vrátil sa späť až v roku 1984. Dodnes hrá v The Cure na basse.

"Myslím, že sa to celé odvíja od predstavy, že som to práve ja, kto poháňa kapelu a len príležitostne sa o to pričinia aj ostatní. Myslím, že práve albumy "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers" sú viac sólovejšie počiny, nakoľko som pri nich jasne vedel, čo chcem dosiahnuť a vravel ostatným, čo od nich žiadam. Ostatní práve tento typ albumov veľmi nemusia. Síce samotný výsledok sa im veľmi páči, ale proces nahrávania nenávidia."

"Správenejšie pre ostatných boli albumy "Wish" a "Wild Mood Swings", pretože si všetci zahrali tak, ako chceli. To ja zasa tieto albumy v konečnom dôsledku vnímam akosi neurčito. Hoci sú na nich aj skutočne dobré záležitosti, ale ako celok v sebe postrádajú určitú magickosť."

"A prečo mi ostatní dôverujú... asi to bude tým mixom šťastia a agresivity, ktorým disponujem. Ak poviem, "toto bude fungovať," tak to v hlasovaní skončí pomerom 4:1 a ak som tým jediným ja, tak to obyčajne ide všetkom po mojom. Výnimku tvorí situácia, kedy sa hlasuje o oblečení na pódiu," smeje sa.

Keď už sme spomenuli pódium, Smith si zaspomínal na posledné turné k albumu "Wild Mood Swings" v roku 1996. To turné totiž doslova nenávidel. No súčasné Blooflowers turné si skutočne užíva, hoci stále ide o "tirákovú" záležitosť, ktoré v sebe zahŕňa niekoľko návesov, grandiózne sety a epickú sveteľnú šou.

"Užívam si to viac, ako ktorékoľvek iné turné, na ktoré sme sa kedy s kapelou vybrali. Ide o pomerne intenzívnu šou, čo je lepšie, ako poskakovať pri nejakých popových skladbách. Bežne hráme 2.5 hodinový set, takmer celý album "Bloodflowers" a k nemu 15 skladieb z nášho archívu."

"Veľmi rýchlo sme sa rozhodli zavrhnúť ponúknuť set plný veľkých hitov a namiesto toho sme oprášili niekoľko starých Cure skladieb. A myslím, že si to absolútne užívam, pretože je to takto naposledy a som rozhodnutý dať do toho všetko."

Ako? Absolútne posledné turné? Čiže album "Bloodflowers" je posledným albumom kapely?

"Myslím, že každý v kapele je presvedčený o tom, že toto je posledné skutočne veľké turné, ktoré sme podnikli. Nie som si istý, pokiaľ ide o festivaly alebo jednorázové koncerty, no ja sám viem, že som tento rok žil v akomsi strachu, pretože som si pozvoľne vyškrtával plán ciest, na ktorých som chcel stráviť pol roka."

"Album "Bloodflowers" som začal pripravovať s tým, že pôjde o posledný album The Cure, no čo sme začali hrať prvé koncerty, tak som rozhodnutý, že by sme sa mali ešte pokúsiť čo to nahrať. Myslím, že táto zostava je najlepšia, akú sme kedy mali a rád by som to nejakým spôsobom zaznamenal."

... aj keď by mal zostať hore celú noc.

zdroj: The Sydney Morning Herald, 16/10/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi