The Cure: 17 rokov - 06/1996


Ak je kúsok histórie problém, tak o čom sú The Cure?


Už je to nejaký čas, čo náladová anglická kapela The Cure vedená frontmanom Robertom Smithom vstúpila po prvýkrát na naše brehy. A za tie roky, vďaka dnešnej rýchlokvasenej popovej scéne, trochu upadla do zabudnutia. A na dôvažok sa Smith, dnes 37-ročný, ako aj ostatní veteráni 17-ročnej kapely The Cure z času na čas sami seba spýtaju: Budeme vôbec ešte niekoho zaujímať? Na druhej strane, on sám vie, že zaujmú. Za tie roky predsa kapela predala viac než 28 miliónov albumov.

"Bez tých albumov by sme si nevybudovali žiaden priestor," prehlási úprimne Smith v telefonickom rozhovore z Londýna, ktorý poskytol krátko pred začiatkom amerického turné vo Worchesteri. "Dnes musíme jednoducho zabrať, zabojovať, aby si nás ľudia opäť všimli."

A má pravdu. Ak sa totiž riadne započúvate do posledného albumu The Cure, "Wild Mood Swing", tak rozhodne nebudete počuť zvuky dnešného hopsavého Londýna. Samozrejme, Smith môže byť istou ikonou, no The Cure rozhodne nič nespája s aktuálnymi hviezdami brit-popu: Oasis, blur, Pulp.

"Nie sme súčasťou tej scény," prehlási Smith na adresu spomenutých kapiel. "Momentálne totiž ovplyvnili všetko. Nemôžete niekam len tak vojsť bez toho, aby ste nemali na sebe tie správne nohavice. Akoby boli stvorení pre konflikt, aby mali drzé reči, ale mňa to nezaujíma. Je mi to vážne jedno."

"Nikdy sme nepokúšali určovať módny trend," pokračuje. "Vždy sme sa držali bokom a vždy budeme. Sledujem, čo sa okolo nás deje a niektoré z tých módnych výstrelkov sa mi naozaj páčia. Ale jednoducho tú hru hrať nechcem. Nepotrebujem sám sebe vysvetľovať, o čom sú The Cure. Jednoducho robím to, čo mám rád. Myslím, že ľudia vidia, že The Cure majú jasný postoj a majú nás preto radi, hoci väčšinu vecí, ktoré robíme, práve nemusia. Ale jednoducho rešpektujú ideu, že všetko, čo robíme, robíme z vlastných dôvodov. Nerobíme to preto, aby sme niečo skúsili a boli niečo, čím nie sme. Samozrejme, bez piesní by to nemalo význam, pretože by nás vlastne nik nechcel počúvať."

The Cure vzišli z post-punkovej éry na konci 1970-tych rokov a ranných rokov 1980-tych, z obdobia, ktoré svetu ponúklo U2, Magazine, Joy Division, Echo And The bunnymen, The Teardrop Exlodes a Psychedelic Furs. The Cure teda nesú so sebou dedičstvo. "V určitom zmysel nám v začiatkoch pomohlo aj naše meno - The Cure," povie Smith. "Nevýhodou však je, že máme za sebou aj nejakú tú históriu. Ak sa ľuďom táto história nepáči, potom je veľmi ťažké ich presviedčať, že sa im bude naša aktuálna tvorba páčiť."

Dve strany mince

Angličania, obzvlášť tí, čo sa radia k hudobnej tlači, nemajú tendeciu tešiť sa z dvoch vecí. Jedna vec je sledovať ich popové hviezdy ako rastú (starnú) v niečo, čo sa vníma ako stredný vek mladého muža. Druhá vec je sledovať dosahovaný úspech, alebo niečo iné, hoci je to vnímané ako niečo ne-anglicky ambiciózne. (ako o tom horkosladko spieva Morrissey: "Nenávidíme, keď naši priatelia dosahujú úspech")

Práveže The Cure udierajú na obidve strany. A kapela mala toľko guráže, aby uspela aj v Amerike. Spolu s Depeche Mode a The Smiths, boli The Cure medzi kapelami z polovice 80-tych rokov, ktoré s náladovým post-pukovým rockom ovládli veľké americké arény a amfiteátre, hoci komerčné rádiá ich produkciou pohŕdali. Boli pri tom, keď sa v roku 1991 prevalila prvá vlna alternatívy, s ktorou prišli Nirvana, Pearl Jam a iní.

Nový album The Cure, v poradí ich 16-ty, v Anglicku "mal podľa očakávaní zlú recenziu. Každá kritika, skutočne každá, v rátane recenzii, sa venovala iba The Cure a nie albumu," prehlásil Smith. "A vždy to malo ospravedlňujúci dodatok v štýle: Album je vydarený, to musíme uznať. Nemôžeme povedať, že je zlý. Ale celá vec je založená na anachronizme The Cure."

Novinári sa vyžívajú, keď môžu Smithovi pripísať prezývku "tučný Bob". Jasné, Robert nie je tak športovo zdatný a ohybný ako Jarvis Cocker z Pulp. No Smith zastáva názor, že v kontraste s ich poblednutým a nezdravým imidžom, hrajú chalani v skupine veľmi radi minifutbal a tennis, hlavne počas turné, kedy je potrebné sa udržiavať vo forme - veľké párty organizujú iba v piatky.

Lenže tlač útočí napriek tomu. "V jednej recenzii nás označili ako kapelu, ktorá rozhodne nepatrí do 90-tych rokov, hlavne pokiaľ ide o výzor," poznamená Smith. "Viete si nás predstaviť, keby sme sa snažili vždy imidž upravovať trendom? V ďalších recenziách uviedli, že publikum nezapadalo do dnešnej doby, bolo plné gothikov, a že sa snažíme ich pretiahnuť do 90-tych rokov práve tým, že sa snažíme hrať aktuálnejšie veci. To už je úplne choré. Tak jedno alebo druhé... nemôže predsa vyhovovať obom recenziám."

V určitom zmysle však vyhovujú. Začali ako energická art/popová kapela so singlom "Boys Don´t Cry". Veľmi skoro sa však vydali na prieskum terénu smútku a zúfalstva s albumami "Seventeen Seconds" a "Faith". To najlepšie z punku rocku bolo práve o explózii hnevu a oslave. The Cure však rezignovali, akoby upadli do sna v štýle Pink Floyd. Ich zvuk bol menej melodický a rozhodne melancholický - zvuk vecí v rozklade, no impozantnom, so zvonivou troj-tónovou gitarou a rútiacimi sa syntezátorovými linkami. Smithove vokály boli plné stonu a povzdychov. Nádejou bola myšlienka, ktorá vás minula.

Smith (spolu s kamoškou Siouxie Sioux) a jeho náklonnosť k strapatému čiernemu účesu, očným šmynkám a rúžu na perách pomohla definovať Goth imidž, ), ktorý na alt-rockovej scéne pretrváva dodnes. Dnes, ako vraví, je jeho náklonnosť k mejkapu "takmer taká istá, ako kedykoľvek predtým. Používam ho pri vystupovaní a je vlastne súčasťou koncertu. Bez mejkapu by som nebol schopný sa na pódium postaviť. Je to zrejme už mentálne porucha. V podstate je to však iba rituál, ktorý sa stal pevnou súčasťou môjho života. Ak sa na to spýtate z ostatných z kapely, zistíte, že ich to už dosť nudí. Ja to však tak necítim. Mimo pódia môže mejkap ako nosiť, tak aj nie."

Minulý mesiac dostali The Cure ponuku zahrať v šou Saturday Night Live, kde sa ako hosť objavil Dennis Rodman, hviezda Chicago Bulls - ten sa k imidžu Roberta Smitha vyjadroval viac než pochvalne.

Počas 80-tych rokov The Cure z beznádeje, krutosti a hnevu (album "Pornography", 1982) vyrástli. Opäť sa s hitmi ako Let's Go to Bed, The Love Cats, Just Like Heaven, Friday, I'm in Love and In Between Days vrátili k popu. Zdá sa, že si tým The Cure vybudovali akúsi kostru vlastnej práce, čo sa dá opísať práve názvom "hojdačka bláznivých nálad".

Smith si spomína, ako sa neustále trápil definovaním kapely a aj samého seba. "V polovici 80-tych rokov sme sa sami seba pýtali, sme gothicki alebo orientovaní na "doom n´ gloom"? Ja chcem, aby v nás bolo oboje. Chcem hrať emotívne, veľmi silné veci a takisto chcem, aby sme boli popoví. Dovoľte nám byť presne takými! Je mi úplne jasné, že nás chcú ľudia zaradiť do 80-tych rokov, pretože náš prelomový albumu "Disintegration" vyšiel práve v 1980-tych rokoch a "Mixed Up" a "Wish" v rokoch 1990-tych... Pred pár týždňami sme odohrali zopár festivalových vystúpení a rozhovore pre MTV sa nás spýtali, "Aké to je mať 37 a stále hrať na festivaloch"? Doslova som vybuchol smiechom, pretože v rozpise toho istého festivalu bol aj Iggy Pop a ten má 48. Na rozpise festivalu bola len jediná veľká kapela, ktorej vekový priemer bol nižší, než náš. Mne sa zdá, že na popovej scéne sme jedinou kapelou, ktorá starne prirodzeným spôsobom. Všetci ostatní akoby dosiahli určitý vek a už nad sebou len zlomia palicu."

Samozrejme, Iggy Pop poskakuje po pódiu, akoby bol pripojený na elektrickú sieť. Smith pre zmenu stojí na pódiu viac menej nehybne, často utopený v dyme zo suchého ľadu. "Začal som v tom vidieť viac výhod," dodá so smiechom. Treba dodať, že dnes je strelenejší, než kedykoľvek predtým.

Details magazínu hodnotí Smithovu osobu na albume "Wild Mood Swings" ako "veľkú sestru, ktorú ste nikdy nemali, dobre živenú princeznú, ktorá si vylieva svoje srdce a dušu v dekadentných, no neškodných fantáziách... nazvite ho dinosaurom, ak chcete, ale Smith sa baví v tom pôsobiť komicky." Áno, v tomto smere ide až o precitlivenosť, čoho dôkazom je aktuálny singel/video "Mint Car". Mimo toho hopsavého tempa a objavuje nevyhnutná otázka: Je Smith, navždy odsúdený pódiový romantik, osobnostne zbavený sám seba?

"Som jediná osoba - sme vlastne jediný pár, ktorý poznám, ktorý je stále spolu," prehlási Smith o sebe a jeho manželke Mary, ktorí sa vzali pred ôsmymi rokmi a predtým sa poznali už celú večnosť. Traumy, o ktorých Smith zvykne písať, vychádzajú z pozorovaní. "Tento album rozhodne nie je autobiografický. Opisuje sa na ňom niekoľko rozchodov, ale chvalabohu len v jedinom prípade som bol toho skutočným svedkom."

Magazín Spin, v podstate pozitívnej recenzii, obviňuje The Cure, že sú permanentne spití, sfetovaní a prechádzajú krízou stredného veku. No, síce pijú, ale tak to už bežne chodí, prehlásil Smith. Keď ste už v tom, čo s tým. "Ale drogy nie. Z toho predsa človek vyrastie. Keď ste mladí, máte pocit nesmrteľnosti. Bohužiaľ, efekt súčasných drog vám tento pocit neumožní. Ja som mal šťastie, ale niektorí z mojich blízkych priateľov ho nemali. Dnes sa to snažíme obmedzovať. Máme tradíciu organizovať piatkové oslavy a dnes sa naše záťahy snažíme ukončiť v pondelok ráno."

Pre Smitha je dôležité, aký dopad majú tieto záťahy na kapelu. "Ak sa cítite unavený, alebo máte opicu, či sa cítite slabý, tak si to jednoducho nemáte šancu užiť," povie. "To máte chuť sa iba niekde odplaziť, niekde do tmy, kde váš život prestane existovať. Fyzicky a psychicky oslabnete a vlastne prestanete fungovať. Je to zábavné také čosi zažiť, myslím."

Neúnosné pitie sa prejavilo na Lolovi Tolhurstovi, zakladajúcom členovi The Cure, ktorý bol v roku 1989 z kapely vyhodený a neskôr zažaloval Smitha na súde. Pred započatím nahrávania albumu "Wild Mood Swings" kapelu takisto opustil dlhoročný bubeník Boris Williams, ktorého nahradil Jason Cooper. Aj tieto zmeny umožnili Smithovi premýšľať o definitívnom konci kapely. (The Cure hrozia odchodom do dôchodku tak často, ako to robí David Bowie, Elton John alebo The Who - zrejme je to pre Angličanov typické). "Asi to tak vyzerá," povie Smith. "Tie zmeny mi dávali príležitosť z kapely jednoducho odísť. A aj sa tak stalo, takmer na celý rok. Žil som vtedy úplne normálnym životom. Nevyhnutne som sa však postupne dopracoval do bodu, kedy som sa do toho všetkého chcel znova pustiť."

Dlhoročný člen bassigitarista Simon Gallup, klávesák Roger O´Donnell a gitarista Perry Bamonte dopĺňajú zvyšok zostavy The Cure. Smith trvá na tom, že The Cure, to nie je iba on + ostatní v úzadí. "Samozrejme, bezo mňa by to nešlo, ale ja nie som The Cure a The Cure nie sú o sólových umelcoch."

Nadchádzajúce turné The Cure sa veľmi rýchle vypredáva - hoci na niektoré koncerty už nie je šanca sa dostať. Los Angles bolo vypredané za 20 minút a takisto je vypredaný koncert v Meadowlands. Stále sú k dispozícii vstupenky na koncert vo Worchesteri a takisto na sobotný koncert v Portlande. Z nového albumu sa doteraz predalo 220 000 kusov. Je to príjemné, no nie bombastické číslo.

The Cure majú za sebou prvé európske koncerty a Smith cíti, že kúzlo je späť. "Z pódii sme odchádzali absolútne vyčerpaní. Milujem ten pocit, kedy sa v šatni od únavy doslova zrútim. Deň má potom pre mňa zmysel... Nerobím si žiaden program. Jednoducho sa snažím s ľuďmi komunikovať s nádejou, že s nimi pohnem a poskytnem im nejaký zážitok."

100 skladieb a žiaden pevný setlist

Samotný koncert? Očakávajte 2 a pol hodiny hrania a žiadnu predkapelu. Členovia kapely sú momentálne schopní odohrať viac ako 80 skladieb a dúfajú, že do začiatku amerického turné zvládnu celú stovku. Kedykoľvek je Smith vytiahnuť z klobúka 25 skladieb, pri ktorých má pocit, že dokážu publikum správne naladiť. Žiaden pevný setlist však neexistuje. Okrem 8 skladieb z aktuálneho albumu a 8 absolútne populárnych "šlágrov" je zbytok setlistu zostavovaný pár minút pred koncertom. A prečo bude nakoniec koncert vo Worcester Centre iný, než bežný veľký koncert? "Chceme v tom priestore vytvoriť atmosféru zo svetiel a projekcii," povie Smith. "Lenže ako to nakoniec dopadlo... celé to pripomína akoby to bolo z Coney Islandu, čiže niečo, čo bolo vytvorené pre radosť, ale niečo, čo sa rozpadá, takže to vyzerá aj trochu nebezpečne. Ale to je sotva postrehnuteľné. Podtext všetkých tých grafík je, no povedzme, nie vhodný pre deti."

Chcete zastihnúť The Cure aj online? Hovorca kapely povedal, že kapela vybudovala "house page", čiže nie home page (domovskú stránku), pretože "po grafickej stránke je to celé postavené na starej usadlosti, kde kapela nahrávala posledný album". Stránky by mali byť online v piatok, čiže v ten istý deň, ako sa The Cure objavia v The Late Show Davida Lattermana. Skúste teda www.the-cure.com.

zdroj: Boston Globe, 30/06/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi