Robert pre IMM - 04/1984


Rozhovor, ktorý vznikol počas zvukových skúšok The Cure vo Wimbledon Theatre


Robert: Toto je 1961 Fender Jazzmaster, úplne prerobená. Často si na jej koniec zavesím mŕtvu rybu. Je na nej snímač z Top Twenty, mreža bola posunutá dozadu, aby struny nevyskakovali zo sedla, bola obnovená a má nové mechanické hlavy - jednoducho prerobená. Páčim sa mi, hlavne pre jej tvar. Kúpil som si rovno dve. Tá druhá je však v pôvodnom stave, teda odhliadnuc od faktu, že je prestriekaná na čierno.

Momentálne používam všetky tie farebné vecičky od Boss - kúpil som si ich hlavne pre tie farby, ktoré sa mi páčia. Sú v pohode a ľahké, keďže majú to ochranné púzdro. Nikdy som nemal pedálovú dosku, neustále ich totiž mením - ale aktuálne máme k dispozícii kopec FX pedálov. Niektoré z tých starých som vytiahol z garáže, oprášil a znejú vážne skvele - napr. Jen Cry Baby a The Fuzz Face.

S The Banshees používam analogový oneskorovač Yamaha a veci od MXR, ktoré bežne používam s The Cure, no v The Cure sme momentálne presedlali na Boss, teda okrem zboru pre bassu, ten je od MXR. Viete, ale naživo dosiahnete kopec delikátností práve s FX pedálmi, no pokiaľ nemáte doslova anjela v podobe zvukára, tak sa výsledný efekt nakoniec aj tak stratí. Samozrejme k tomu patrí aj dokonalý koncertný priestor. Za FX môžete minúť aj tisíce libier, ale podľa mňa pre živé hranie to cenu nemá. Dobré vystúpenie má cenu 10-tich FX pedálov a tým som sa nikdy netrápil. Keď príde na nahrávanie, využívame prenosné štúdio, pretože je to omnoho lepšie.

Pokiaľ ide o zosiľňovače, používame rovnakú výbavu ako na pódiu, tak aj v štúdiu. Začali sme s Rolandom, no posledné tri roky používame Peavey.

Prečo tá zmena?
Robert:
Pretože nám dali dobrú ponuku. Nie, fakt je, že Roland je veľmi dobrý v štúdiu a stále máme prenajaté JC-120-tky, pretože sú to čisté zosiľňovače, no na koncertoch nie sú dosť hlasité... Teda, sú, ale "nevystreľujú" zvuk, skor akoby z nich zvuk vypadával. Peavey-e sú hlasité ešte ďalej, než stojíte, čo je dobré, pretože ich nemusíte príliš nastavovať. Takisto sa mi páči grafika na veľkých Peaveyoch, viete ich tak prispôsobiť rôznym veľkostiam priestorov.

My na pódiu hráme vcelku potichu, tú hlasitosť v hale robí za nás PA. Chodím každý rok na kontrolu sluchu a vždy je to v poriadku. Pokiaľ ide o hlučnosť, som na tom rozhodne lepšie, než dopravný policajt!

Keďže sa s elektronickými nástrojmi "hrám" už takmer 10 rokov, tak už o nich čo to viem a možno by som sa aj podelil so skúsenosťami, no veľa pozornosti tomu nevenujem. Až tak veľmi technicky znalý nie som. Viem tie veci pochopiť, ale príliš sa o ne nezaujímam - skôr ma zaujímajú pokiaľ ide o dosiahnutie dobrého zvuku kapely a celkom sa zaujímam o vývoj na scéne zosiľňovačov.

Používate pri nahrávaní veľa zvláštnych vecí?
Robert:
Ani veľmi nie. Skôr máme tendenciu používať nástroje, na ktorých nevie nik hrať, ako napr. violu a všetko, čo vám len v tomto smere napadne. Pri nahrávaní minulý týždeň sme rozoberali napády pre ďalšie nahrávanie (pozn. "New Day") a vo všetkých dominovali hlasové a strunové nástroje ako napr. sitara, na ktorej vážne neviem hrať. Nemám potuchy, ako naložíme s tým, čo sme naposledy nahrali, pretože naživo sa to bude hrať asi veľmi ťažko, čiže som si nie istý, či sa tým má zmysel ďalej zaoberať. A takisto som si nie istý, ako dlho sa mi bude chcieť zaobedať zostavovaním technického zázemia pre koncertovanie, pretože rozhodne nemienim premrhať svoj život neustálym chodením na turné. Už som z takého zacyklenia raz ušiel a teraz sa do toho zamotávame znova. Nemyslím si, že také niečo budem chcieť zopakovať na budúci rok, skôr by som sa začal uberať viac experimentálnejším smerom. Posledných 18 mesiacov sa sa až príliš zamotali do mainstreamu.

Máš k dispozícii zariadenie na nahrávanie doma?
Robert:
Zopár rokov som doma využíval TEAC 144, veľmi šikovné zariadenie. Ale aj na to som sa vykašľal, pretože sa mi nikdy nepodarilo dosiahnúť kvality skutočného dema, nemal som jednoducho nič, čo by ste mohli považovať za schopné takého nahrávania. TEAC 144 som si kúpil iba preto, že už som mal pokrk skutočnosti, že som nebol schopný náležite nahrávať spev, dokonca aspoň v akej takej stereokvalite.

Na pódiu používate dvojo kláves, ktoré sú schované na závesom, Oba sú z dielne Roland: JX-3P, ktorý patrí tebe a Juno 60, ktorý pre zmenu vlastní Lol.
Robert:
A takisto mám staré klávesy ako Solina, Korg a zopár harabúrd od Roland... radšej nepoviem, že máme niečo konkrétne od Roland, lebo nám nedali žiadne zľavy, bastardi! Juno 60 bolo niečo ako záplata; nástroj pre ľudí, ktorí si nemohli dovoliť kúpiť to, čo naozaj chceli.

Tak aké klávesy by si potom chcel mať k dispozícii?
Robert:
Jednoznačne Fairlight, ale nemyslím si, že si ich niekedy kúpim. Jedny sme využili v Genetic štúdiách pri nahrávaní postsynchrónov pre album "The Top". Hlavne sme to využili z dôvodu dosiahnutia skutočného syntezátorového zvuku. Takisto sa mi vždy páčili Jupiter 8, majú úžasnú škálu predvolieb a dokonca nimi môžete "ukradnúť" množstvo zvukov iných autorov. Je však kopec ľudí, ktorí tieto predvoľby jednoducho vymažú... Ale ak sa vám podarí dostať ku klávesom, ktoré používal taký Mickey Most a máte šťastie, že naprogramované veci nevymazal, tak potom máte k dispozícii úžasné veci.

Ale ja tak mám najradšej piáno. Naučil som sa naň hrať, keď som bol mladší, no nejde mi to nijak extra. Takisto som zopár mesiacov bral lekcie v hre na gitaru.

Myslíš, že ti tých zopár lekcii v niečom pomohlo?
Robert:
Skôr to pomohlo mojej ľavej ruke - vždy to viazlo v hraní D a E. Takisto som mal problém s držaním pravej ruky a malíček na pravej ruke nikdy nedokázal to, čo sa písalo v knihe.

Dnes už s tým problém nemáš?
Robert:
Neviem, nikdy som sa tým netrápil. Nikdy som totiž náležite necvičil. Ak som si niečo vzal do hlavy a nedokázal to zahrať, tak som to skúšal dovtedy, kým sa to nepodarilo, no pokiaľ ide o techniku hrania, je to príšerné. Ale mne sa to páči, vie ma to rozosmiať. Podľa mňa, ak nejaký nástroj ovládate až príliš dobre, tak niečo strácate... a to je niečo, čo sa mi pozdáva. Ak by som hru na nejakom nástroje príliš dobre zvládal, tak by som nikdy nerobil hlúposti, ktoré často končia tak, že to znie fakt dobre ...

Rehearsals in Wimbleton Theatre, London, April 1984
(Edited) Interview by International Musician magazine



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi