Na cestách s The Cure - 07/2012 - II.


Rozhovor s Robertom cestou na Southside Festival


Nedávno som robil rozhovor s Damonom Albarnom a on mi rozprával o tom, že jeho prístup ku kreativite sa vlastne rovná každodennému vstávaniu, kedy zoberie dcéru do školy, zájde do štúdia, vyfajčí jedného jointa a povie, "tak, poďme na to..."
A nerobil to isté aj Nick Cave? Tak dobre, budem seriózne premýšľať o tom, čo poviem. Neznášam... (dlhá pauza). Nie, nie je nič, čo by som neznášal. (Pauza) Dobre, cítim, že z najtvrdšieho jadra nášho publika cítiť neustálu túžbu po nových skladbách The Cure. Lenže, čím som starší, mám pocit, že by sme poškvrnili to, čo sme robili doteraz. Z času na čas mám nesmierne naliehanie niečo robiť, lenže už to nie je také frekventované, ako kedysi. A už si nad tým ani nelámem hlavu. Ak nepíšem, tak zrejme nemám čo povedať, je to predsa také jednoduché. Nahrali sme 13 albumom a rád by som nahral ten 14-ty - fakt je, že už ho máme takmer dokončený - lenže nič nás k dokončeniu netlačí.

To celé je o veku?
Simon mi dnes povedal, že na pódiu si vek neuvedomujem. To je pravda a naše skladby presahujú vek. Na krátky moment. Nikdy nebudem robiť veci ako Madonna, nevybehnem na pódium v podväzkoch, pančuchách a nebudem predstierať, že mám 20. Už nikdy nebudeme mladou kapelou, ale v našich hlavách, hlavne v tej mojej a Simonovej, stále žijú tie punkové myšlienky. Vieme, kedy niečo stojí za prd a vieme, kedy je niečo fakt dobré. Ako napr. dnešný večer, bol vážne dobrý. Mohol som spievať! Nechcem na pódiu pôsobiť ako zodpovedný dospelák, preto stále pijem. Ak by som to takto nedokázal robiť, presne tak ako keď som mal 15, tak by som to už robiť nemohol.

Ešte stále v tom dokážeš cítiť vzrušenie?
Stále, ale má to aj druhú stránku. Teraz, keď sme starší, si uvedomujem, že sme bližšie ku koncu toho, čomu sa venujeme. Takže som rozhodnutý vyžmýkať maximum z každého momentu, čo sme na pódiu.

Zvažuješ ukončiť činnosť The Cure?
No, sme ku koncu rozhodne bližšie! Už nemôžeme koncertovať tak intenzívne, ako kedysi. Bolo by to pre mňa fyzicky nemožné, pretože sa odmietam určitých vecí vzdať (prestať piť). Už nemienim len tak niekam vyraziť a jednoducho iba zaspievať zopár piesní, ale takisto si uvedomujem, že už mám cez 50 a je pre mňa absolútne nemožné odohrať 100 koncertov za 4 mesiace a pritom sa postarať o to, aby všetky tie koncerty boli skvelé.

Takže posledné radové turné bolo naozaj posledným?
Áno. Také niečo som nepovedal už 20 rokov, ale to posledné turné bolo naozaj posledné, ktoré som s The Cure podnikol. To turné si vyžiadalo neuveriteľnú daň. Je to smutné konštatovanie, ale momentálne už nie som viac schopný vystupovať bez vzatia si určitých stimulantov, nedokážem to. Ja nie som prirodzený zabávač, je to niečo, do čoho som jednoducho spadol. Rád píšem skladby, texty, rád si doma zaspievam, rád nahrávam demá. Zájdeme do štúdia a potom vylezieme na pódium a tam musím byť zabávačom. Jasné, že sa mi to totálne páči, ale musím byť schopný si to urobiť po svojom.

Mal si niekedy skutočnú prácu?
Chceš mi povedať, že toto nie je skutočná práca?

No, nie naozajstná. Zažil si vo svojom živote niekedy skutočný pracovný deň?
Po skončení školy som robil krátko poštára: asi týždeň. A rovnaký čas som bol záhradníkom. Teda trošku dlhšie, dva týždne. Následne som sa vrátil k podpore v nezamestnanosti. Obrovskú časť mojej cesty za úspechom tvorila myšlienka nemusieť vstávať každé ráno do práce.

Predtým, ako si vyšiel na pódium som ťa zastihol, ako si telefonoval s Mary.
No, Mary so mnou doslova žije, netrpezlivo by čakala, kým by som jej nezavolal. Budem jej volať znova, asi o 4-tej ráno. Je doma, robí si veci po svojom a ja tak rád počúvam to jej "dúfam, že je všetko v pohode." Vždy dodá "a riadne spievaj!"

Dnes večer ste zahrali "Just Like Heaven" a v nej je verš "Why are you so far away, she said...", ktorý vyznieva vždy tak realisticky. Akoby si tú osobu strašne miloval, ale vždy na ňu nejakým spôsobom kašlal.
Preto sme si na turné v rokoch 1987, 1989 a 1992 vzali naše manželky, priateľky a celé rodiny. Náš sprievod zaplnil tri autobusy, ale mohli sme si to dovoliť. Niekedy sme zaplnili celé hotely. Z tých peňazí, čo sme utratili, sme šli zošalieť. Ale čo iné sa dalo robiť? Celé to bolo o tom, že sme sa po turné nemuseli vracať domov a vysvetľovať, čo sme robili. Jasné, že po "Wish" turné sme od toho upustili, pretože už mi z toho šibalo.

V akom zmysle?
Pretože som už viac nemohol zniesť toľko pozornosti. Ak ste U2, čo už narobíte? To už nebolo o nás, ani o mne.

To ste vážne nechceli byť nikdy najväčšou kapelou na svete?
Nie! Chcel som mať kapelu, ktorú by som miloval, až za hrob. To bol vždy môj sen. Za to, že ste v U2, platíte strašne veľkú cenu a ja takú cenu platiť nechcem. Veľmi veľa ľudí míňa mimo kapely strašné peniaze, keď kráčate v tej línii. Ste obklopení strašnou kopou darmožráčov. Nakoniec skončíte s ľuďmi, na ktorých by ste sa v 17-tich s radosťou vysrali.

Ale ty nie.
Samozrejme, že ja nie, pretože robím to, čo robím. Je zbytočné sa na to vôbec pýtať.

Vždy robíš iba to čo chceš a kedy chceš?
Áno. Určite by sme toho robili viac, keby som nemal taký šťastný domáci život. Ale ďalšie svetové turné už nikdy nebude. Vždy som miloval svoj život, no boli časy, kedy by som sa radšej videl niekde na Marse, než robil toto. Ale vždy to bola samozrejme iba moja chyba.

Kapely milujú bedákanie, nie?
No bože, a ako. A ešte keď začnú kňučať, že toho robia už priveľa. Že sú unavení. Celý zvyšok mojej rodiny má normálnu prácu, sú medzi nimi aj policajti, či šoféri sanitiek. Od nich nemôžete očakávať, že vypijú 20 pív, vysajú štyri čiary kokaínu a budú stonať o tom, že musia ráno vstávať.

Mal som o tebe teóriu, že si sa vzdal všetkých zodpovedností nad sebou samým, ale teraz som si tým nie istý.
Nenesiem za seba žiadnu zodpovednosť, ale uvedomujem si všetkých okolo mňa, takže sa ani nepokúšam stonať nad tým, aký je môj život ťažký, pretože vôbec nie je. Mary mi vždy hovorí, "Mal by si byť tu..." Jednoducho ma otravuje, ako to určite robí aj tvoja žena. Stavím sa, že obe by tu boli radšej s nami, než sedeli doma. Ale Mary je už z môjho života unavená. Potrebuje vedieť, že toto všetko robím z dobrého dôvodu, že je to pre mňa nová skúsenosť. Napríklad, hrať "Wrong Number" s Reevesom, to je skúsenosť, ktorú som nikdy predtým nezažil a je to skvelý pocit. O tom to celé je, rozhodne tu nejde o peniaze. Rád by som si dnes myslel, že sme takým dobrým dráždidlom. V určitom zmysle prepisujeme vlastnú históriu, niečo v zmysle, že nie sme dôležití. Nevyznievam zatrpknuto?

Nie. Skôr ma prekvapuje, že takéto niečo počujem, pretože čo mám ja skúsenosť, tak každého spája s The Cure niečo emotívne.
K tomuto som sa chcel dostať. Ale to, čo ma drží pri zdravom rozume je fakt, že v podstate každá kapela má rada The Cure. To má význam. Mienkotvorné média v Británii nás však nemajú radi... pretože nehráme ich hru.

To nie je pravda!
Ale do prdele, jasné, že je! Ľudia nás majú opäť radi, ale to spôsobilo skôr naše znovuoživenie na Bestivale 2011. A pritom to nebolo až také dobré. Bolo tam neuveriteľné skvelé publikum, chceli, aby sme boli dobrí, zahrali sme skvelé songy, ale v nevydarenej štvorčlennej zostave. Spieval som od srdca a spustilo to reťazovú reakciu v štýle, "Do zadku, to sú The Cure, ešte stále im to ide!" Ak by som nebol taký drsniak, rozplakal by som sa!

Máš pocit, že si vás náležite nevážia?
No samozrejme, koľko coverov našich skladieb bolo vydaných? Milión! Pozri, ospravedlňujem sa. Už nadávam a pritom sa na to ani necítim. Neprídem ti naštvaný?

Nie a prekvapuje ma, že nad tým uvažuješ.
Kapela by bola radšej, keby som sa viac angažoval. Dôvod, prečo tomu tak nie je, je ten, že nechcem. Ale čo teraz poviem, bude tá najväčšia blbosť, akú kto kedy v rozhovore povedal... čím som starší, tým viac sa cítim úprimnejší.... a je to k posraniu nudný pocit! Neznášam sa, to mi ver! Prečo sa neviem viac naštvať? A keď sa tak aj stane, pýtam sa sám seba... a má to zmysel? Nechcem, aby sa mnou ľudia "zaoberali". Ale inak, mám pocit, že sme dnes večer boli excelentní, to teda fakt. Chcem, aby si ľudia stále myslel, "do riti, aj ja by som chcel byť v The Cure!". Je to hlúpe, ale o tom je popová hudba. Je to, ako si to povedal niekedy na začiatku - za chladného svitania je to blbosť, ale niekedy, keď sa do toho ponoríte, je to absolútne všetko, ešte stále.

Po tejto vete sa Smith zodvihol a šiel riešiť problém s kľúčami na recepcii. Je pol piatej ráno a on musí byť ešte zopár hodín bdelý, nakoľko má pred sebou let domov, kde ho čaká rodinná futbalová párty (už si dokonca objednal pizzu). Zvládol to, ešte stále má na sebe mejkap z vystúpenia, stále je v čiernom a stále je to ten chalan z The Cure.

Stále to najlepšie, čo máme.

Zdroj: The Word, UK, 07/2012
Autor: Rob Fitzpatrick



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi