Na cestách s The Cure - 07/2012 - I.


Rozhovor s Robertom cestou na Southside Festival


Robert Smith, hráč na klávesy Roger O´Donnell a ja sedíme v čiernom vane - v takom tom obrovskom, čo sa podobá skôr na trajekt - a uháňame diaľnicou niekde medzi Zurrichom a malým juhonemeckým mestečkom Singen. Začína večer a slnko nádherne ožaruje hory, ktoré nás obklopujú.

So Smithom si dávame pivko a O´Donnell nám rozpráva zážitky z turné s The Thomspon Twins, s ktorými niekedy v prvej polovici 1980-tych rokov vyrazil na turné s The Police. Práve sme sa blížili ku križovatke, keď sa Smith rozhovoril, ako pred týždňom s The Cure koncertovali v Moskve a všade vyseli obrovské plagáty ohlasujúce koncert Stinga. "Bohužiaľ jeho meno uviedli v cyrilike," a vhodí si oriešok do úst. "A dnes teda viem, ako vyhláskovať Sting po Rusky... C,U,M,T". Vybuchneme smiechom, dávame si ďalší drink a spokojne necháme slnko ožarovať naše slnečné okuliare. Pomyslel som si, mohol by som si krajšie užiť sobotný večer?

Noc predtým som sa stretol s The Cure a tesne predtým som dostal od Smitha mail, ako inak, ako všetky jeho správy... S VEĽKÝMI PÍSMENAMI - informácia o tom, že majú za sebou koncert v Hamburgu a že možno bude mlčať a bude "mrzutý". Prvý kontakt nastal v momente, ako si vyzdvihovali batožinu. Nerobil som si starosti z toho, čo mi napísal, pretože krátko na to už garantoval, že bude "otvorený a horlivý". Čo bolo skvelé, aj zbytok kapely bol od prvého momentu priateľský, otvorený a zábavný. Takže tu ich máme, nervózne sledujú batožinový pás s číslom 39. Pôsobia ako všední dospelí muži, lenže majú za sebou prerušovaný trojhodinový spánok a práve im oznámili, že ich batožina sa do lietadla nedostala. Niektorí z nich spanikárili, že budú musieť vystupovať v rifliach. Ďalší postrádali tlmiče do uší a topánky. Bassák Simon Gallup (tetovania, vyčesané vlasy, slnečné okuliare, motorkárska bunda, vyzerá na 30) však najviac postráda svoju súpravu na holenie. Ale Smith, obutý v obrích gotických topánkach, od hlavy po päty v čiernom, na perách zvyšky rúžu a na tvári mejkap z predošlej noci, vo vlasoch výbuch, sa usmieva. "Všetko čo potrebujem mám v tejto taške," povie stískajúc objemný ruksak. Je nemožné riadiť celých 35 rokov skvelú svetovú kapelu bez toho, aby ste sa niečo nenaučili.

Čo vlastne ešte treba povedať o Robertovi Smithovi a The Cure? Kapela, ktorá začala ako "punkoví The Beatles", no stalo sa z nej čosi viac. Sotva sa nájde niekto, kto si pri čítaní týchto riadkov nespomenie na takých 10 ich najlepších skladieb - a úprimne, o kom inom by ste takého čosi mohli ešte povedať? The Cure vytvorili vlastnú odnož popu, miesto, kde sa zlučuje humor, tajomno a skazenosť, jednoducho dosť nebezpečné miesto na prežitie, no jednako pevné útočisko v niečom reálnom, obdivuhodnom a ctižiadostivom. Smith nebol nikdy tým, kto sa neustále v spomienkach vracia do detstva.
Vstupuje do hotela, vytlačil svoju predstavu večerného setu, v šatni absolvuje rokovanie ohľadne kontraktu a o 4-tej ráno to bol práve on, kto sa zaplietol do chaosu na recepcii hotela, keďže systém zabezpečujúci vstup do izieb skolaboval a štáb kapely sa nemohol dostať do svojich zabookovaných priestorov. Je jednoducho niekto, kto vytrvalo kráča za úspechom. A zanecháva za sebou poznateľné stopy. Dnes si v pozícii "starších štátnikov" užívajú indiánske leto v podobe dlhých osviežujúcich koncertov po najväčších európskych hudobných festivaloch, no koncom 1980-tych rokov ich stále označovali ako ďalších U2, ktorí mali dobiť svet.

"Ukrajovali sme si z toho sveta asi rok," povie Smith. "Ale nebolo to nič, po čom by som túžil. Po Amerike sme absolvovali dve štadiónové koncertné šnúry, mali no.1 album ("Wish"), neustále mi blahoželali a kamkoľvek som sa pohol mi vraveli, aký som úžasný."

Milá duša nám priniesla dva čerstvé drinky.

"A tak," zasmeje sa, "sa z toho stal najpríšernejší rok, aký som vo svojom živote zažil."

Ktorá hudba bol tá úplne prvá, pri ktorej si si pomyslel, "wow"!?
To sa musíme vrátiť do dávnej minulosti! Moje najstaršie spomienky sa datujú k rokom 1963 až 1965. Mal som staršieho brata, o 12 rokov staršieho, než ja, a o 10 rokov staršiu sestru. Moja mama neplánovala ďalšie deti a zrazu mala mňa a potom ešte moju mladšiu sestru, takže to bolo v štýle dvaja na dvoch. Starší súrodenci sa o nás starali, učili nás rôznym veciam, a tak nás naučili skladby The Beatles. To bolo v rokoch 1963-1964. Starší brat mi dal gitaru a učili sme sa tie skladby spolu, znelo to síce príšerne, no dosť nás to zblížilo. Lenže v momente, ako som dokázal zahrať G-mol a on nie, som pochopil, že som ho stratil. Inak, on bol blázon do Rolling Stones a potom Captain Beefheart a Pink Floyd. Staršia sestra bola viac popovo orientovaná.

Takže si z oboch hudobných svetov dostal to najlepšie?
Áno, no bolo to dosť zvláštne, hlavne pokiaľ šlo o texty z trochu psychedelických záležitostí. Nemal som potuchy o ich význame, no pamätám si, ako som spieval pekne hlúpe, no skvostné popové skladby ako "Dream" od Everly Brothers. Ak by to dnes šlo v rádiu, tak si to zaspievam opäť. Vďaka tomu sa mi dostal do hlavy zmysel pre melódiu. Otec s mamou boli zbláznení do Gilberta a Sullivan, ktorí mali svojim spôsobom fantastické skladby - brilantne napísané so skvostnými melódiami. Kým to počúvali, mohol môj brat spokojne pofajčovať v garáži aj s kamošmi a počúvať Erica Claptona. Po celý čas a pekne nahlas počúvali nahrávky Blues Breakers, to som miloval. A "Crossroads" je fantastická, to bola jedna z prvých vecí, ktorú som sa pokúšal naučiť na akustickej gitare.

Nebol si náhodou fanúšik Alexa Harveyho?
Áno, ale až omnoho neskôr. Vlastnú hudbu som objavil až v 13-tich a začal chodiť sám na koncerty.

Tak teda, tvoj prvý koncert?
Rory Gallagher, bol to génius. Bolo to v Brighton Dome, z rozmaru som si kúpil lístok. Zavolal som otcovi, ten poznal niekoho, kto poznal niekoho ďalšieho. Skočil som na vlak, zastavil sa v pube na dve pivká...

V 13-tich?
Jasné! Keď som chcel byť v pube obslúžený, tak som si musel obuť veľké glamové topánky. Aby som bol úprimný, v tých časoch by vám v pube naliali aj keby ste mali len 10.

Asi sa vtedy žilo ľahšie...
Presne! Dali ste niekomu 15 pencí navyše a ten vám kúpil pivo, zatiaľ čo vy ste čakali vonku. Ale z koncertu som odišiel s pocitom, že to bolo neskutočne excelentné a počas nasledujúcich rokov som zašiel do Brightonu na niekoľko ďalších koncertov, nech už hral ktokoľvek. Videl som Toma Pettyho & The Heartbreakers a Alexa Harveyho, pretože sa objavili v tv šou BBC 2 Arts, ako hrali "Next" so sláčikovým orchestrom a to bol ďalší formujúci moment, pretože to bolo neskutočne dobré. On bol vlastne prvý pukner. Znie to ako klišé, ale mal postoj, ktorým ľudí miatol a pozadie toho celého bolo neskutočne teatrálne. Alex tvoril tandem s Bowiem. Ako každý v mojom veku, si pamätám "Starman"-a v Top Of The Pops v lete v roku 1972. V tom roku som šiel na rodinnú dovolenku a počas toho obdobia som nemal v hlave nič iné, len obrazy Bowieho, ako hrá Starmana. Žil život, o ktorom ste snívali. Myslel som si, že musí byť skvelé byť Davidom Bowiem.

Videl si ho v tých časoch aj naživo?
Ale áno, hral v Londýne, v príšernom, bezduchom Earls Court, a hral menej ako hodinu. Lístok ma stál neskutočné peniaze. Museli sme s kamošom na to neskutočne šetriť. Na druhej strane, bol to najväčší odkaz, ktorý som dostal od Bowieho. Naučil ma, že nikdy nemám brať na ľahkú váhu ľudí, ktorí sa na Vás prídu pozrieť.

Takže ťa sklamal?
Až tak nie, to čo robil bolo geniálne, ale nebolo toho dosť! Mal milión skladieb, ktoré mohol ponúknuť a neurobil to. Šiel jednoducho domov. A my sme sa cítili ako odpad. Dnes, pamätám si ten pocit toho malého chalana, ktorý sa na niečo tak veľmi tešil...

Takže nechceš odchádzať, aby ľudia chceli viac, chceš to proste dotiahnuť do maxima?
Áno! Chcem, aby sa rozsvietili svetlá a pomyslel si "do riti!"

Zákulisie moderného rockového festivalu, to je akoby ste boli v práci. Väčšina ľudí sedí za laptopmi alebo telefonuje, neustále niečo vyťukávajú, popritom pijú minerálku a snažia sa pôsobiť seriózne. Keď sa poobzeráte, tak si uvedomíte, že takmer všetci, či už ide o kapely alebo nie, vyzerajú takmer rovnako - Ray-Bany, spustnuté býrazy, brady/klobúky, ošumelé tričká, napasované džínsy. Nik však nevyzerá ako The Cure, čo je tak trochu brilantné. Keď Smith vpochoduje do zákulisia, alebo niekto z kapely, okamžite to poznáte. Ani ja si nemôžem pomôcť, jednoducho na nich civím. Šatňa The Cure je až na konci koridoru, v susedstve šatne ďalšieho headlinera večera, New Order. Po celý večer sú dvere zavreté, no v jeden moment spevák Summerovho klanu, blondiak Bernard vpochoduje dnu a zvolá "Čau Robert!". Obaja sa vrchnú do neuveriteľne veselého rozhovoru; prešedivelí veteráni stále v zákopoch a stále na najvyšších miestach plagátov. Skutočne odzbrojujúci moment.

Naskakujeme do vanu a bleskovo sa prepravujeme k pódiu, práve v momente, kedy The XX kričia "Ďakujeme pekne, dobrú noc!". Keď sa s nimi Smith beží pozdraviť, žiaria radosťou. Ani jeden z nich v tej chvíli nevyzerá staršie, ako na 16. Ako každý z kapely, aj Smith mi povedal, že by sa rád vrátil do ich veku (The XX), pretože ešte stále nebolo všetko povedané, pretože v príbehu sa dá stále pokračovať. Ale späť do šatne, Gallup a gitarista Reeves Gabrels pobehujú so svojimi nástrojmi a prebrnkávajú strunami. To mi pripomenulo jeden článok o príprave na natáčanie pornofilmu, kedy sa mužskí herci motajú nahí dookola a neustále sa hrajú so svojim nástrojom, aby bol v pohotovosti.

Dnes večer ponúknu The Cure "krátky" set - dve hodiny, asi iba 100 hitov - a pár sekúnd pred nástupom na pódium zavolá Smith svojej manželke Mary, aby ju uistil, či je v poriadku (sú do seba zaľúbení už od detstva, keď sa stretli, mali Smith 14 a Mary 15. Vzali sa v roku 1988).

Z miesta na boku pódia vidím publikum doslova na míle vzdialené a na druhý deň som namiesto slušných fotografii našiel v mobile rozmazané zábery plné suchého ľadu. Tajná informácia: úplne vzadu na pódiu je malý stan plný uterákov a pijatiky. Práve tam sa kapela zdržovala pred nástupom na prídavky. Hneď vedľa je priestor, kde si môžu užiť súkromie. Po tom, čo odišli z pódia, pijeme v šatni šampanské a niekto priniesol sendviče. So Smithom a Gallupom sa vraciam na pódium, aby sme si pozreli New Order, ktorí sú vážne výborní, ale všetci sa zhodneme na tom, že im niečo bez Hookyho jednoducho chýba.

"Jasné, že sú dosť starí na to, aby sa cez to dokázali preniesť," povie Smith. "Do riti! Mať ho tak!" dodá a nepatrne naznačí, že je mu jasné, že jeho bassák stojí vedľa neho.

Čo si pamätáš z čias, keď ste založili kapelu?
Keď sme s tým začali, ešte stále sme boli v škole. Keď sme nahrali "Three Imaginary Boys", bolo to také neurčité, to som ani nebol ja. Pamätám si, som Lola ťahal za ucho, aby sme boli viac ako XTC. Hral som s The Banshees (po tom, čo od nich John McGeoch zrazu odišiel), už počas nášho prvého turné a to mi umožnilo pozerať na našu prácu s odstupom. Chcel som mať kapelu, ktorá by sa dala zrovnať s tým, čo robili Severin a Budgue, teda že to bolo postavené na bassových a bicích partoch a samozrejme na bedákaní Siouxsie.

Akú hudbu si vtedy počúval?
Meridlom mojich vecí boli Nick Drake a Van Morrison. A čo je sranda, tak aj "Space Oddity". No takisto som počúval Chačaturiana, čo znelo dosť snobsky, ale ak to počúvali aj iní, museli v tom objaviť skutočne brilantný zvuk. Chcel som to všetko zahrnúť do jediného albumu a presne o tom bol "Seventeen Seconds". Sníval som o tom byť niekým, kto mohol ísť kamkoľvek a hrať: v určitom zmysle je to stále mojim snom. Ako každý mladík, vystupoval som presvedčivo, ale rozhodne som taký v skutočnosti nebol, no stále lepší, než ktokoľvek z tých ostatných sračiek.

Takže si bol monštrum, čo mal všetko pod kontrolou.
Totálne! Ak sa ktokoľvek niekedy dotkol toho, o čo som sa snažil, obrazne som ho v podstate vyhodil. Nik z nahrávacej spoločnosti sa k nám nikdy nemohol priblížiť a radšej som vyrazil na turné k "Seventeen Seconds" a "Faith", než mať pri sebe niekoho, kto bol pre nás v podstate outsiderom. Bol som ako posadnutý, a nakoniec to s albumom "Pornography" skončilo všetko v slzách.

Prečo?
Pretože som bol ako zmyslov zbavený. Pamätám si, že sme na Novom Zélande boli na prvom mieste. Mal som 20 a títo dvaja mi ponúkli acid a bolo to niečo úžasné. Miloval som ho a počas nasledujúcich rokov som ho užil kvantum. Umožnilo mi to vidieť veci z pohľadu iných. Je zábavné sa za tým dnes ohliadať, pretože som otvoril dvere vnímavosti, ale nakoniec som nimi neprešiel.

Chcel si byť popovou hviezdou?
Nie, ja som len nechcel ničoho ľutovať. To ma poháňalo vpred. Znie to staromódne a naivne, no poctivosť bola prvoradá. Preto som mal rád Alexa Harveya, Nicka Drakea a Jimiho Hendrixa, pretože boli poctiví.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi