Akí temní... my sme šťastní! - 07/2012


Monarchia? Nezmysel... Olympiáda? Továreň na peniaze, tam by sme nikdy nehrali!


The Cure v Miláne. "Dali ste nám lekciu. No ale Španieli... po celé roky som si z nich robil srandu. Hlavne z toho, ako tam mohol hrať Rooney." Robert Smith sa inak javí ako ten posledný človek, s kým by ste sa bavili o futbale. Áno, ten Robert Smith, ktorý už 35 rokov šéfuje The Cure a je človekom, ktorý akoby sa s týmto svetom dávno rozviedol. Veľmi však zvážnie vo chvíli, keď pomyslí na svoj odchod do dôchodku a odpočinku v Sussexe. Rozhovor poskytol z príležitosti sobotného (7.7.2012) vystúpenia The Cure v Miláne na festivale Heineken Jammin´, ktorý vo štvrtok otvorili svojim koncertom Red ot Chili Peppers. Po koncerte v Miláne smerujú The Cure do Ríma, kde na festivale Rock in Rome vystúpia v pondelok 9.júla.

Robert Smith, 53-ročný muž s tvárou dieťaťa rozpráva pokojne a zreteľne. Rozpráva sa s nami pred koncertom, a možno iba "Boss", jeden z najväčších rockerov tejto planéty, je štedrejší, než The Cure. A je na to dôvod, vysvetľuje Robert: "V roku 1973 som sa vybral do Londýna, na môj prvý skutočný koncert, na koncert Davida Bowieho. Hral iba 45 minút. No čo som sa stal muzikantom, tak som mal vždy pocit, že by som mal voči publiku prechovávať rešpekt. A spievanie, to je prenádherná vec, adrenalín, to, čo pri ňom prežívam na pódiu, prežívam aj doma, keď si spievam. Prečo si to odopierať?"

Ale späť k turné. Hoci Taliansko dalo Anglicku futbalovú lekciu, napriek tomu samotným The Cure dáva Taliansko pocit uspokojenia. "S radosťou spomínam na všetky talianske koncerty. Ale odhliadnuc od všetkých, práve tie z turné v roku 1989 patria k tým najlepším v našej kariére, hlavne v období vzbury v Pekingu (Tien-An-Men), vtedy sme zažívali neuveriteľnú spolupatričnosť s publikom."

Režisér Paolo Sorrentino priznal, že úloha Seana Penna vo filme "This Must To Be The Place" bola inšpirovaná práve Robertom Smithom. Ten však zažartuje: "Nevidel som ten film, aby som sa k nemu mohol vyjadriť. Ale čítal som, o čom to je a videl som nejaké fotografie. Pennova postava, že sa na mňa podobá? Hmm... a ten jeho príbeh je od toho môjho na hony vzdialený, max. sa približuje k textu jednej z mojich piesní."
Tak teda piesne, temné predstavy, bolesť zo života, v ktorom sme uviazli, to sú typické charakteristiky The Cure: "Tak to mi lezie dosť na nervy. Ja som predsa úplne normálna osoba. Mohol by som byť pri takých zlých náladách šťastný? A okrem toho, už 20 rokov sa snažím pôsobiť čo najpríjemnejšie, ako je to len možné, pozrite si niektoré videá..."

The Cure ako takí sa k súčasnej Británii príliš nehlásia. Nehľadajte ich v programe koncertov Olympijských hier, ani tých, ktoré sa konali na počesť narodenín Kráľovnej. Sám Robert to komentuje takto: "Monarchia je čistý nezmysel, ako aj kráľovská rodina a celý ten koncept dedičnosti trónu: Ja som posraný republikán!" A je to tu! A samotné hry? "Je to len biznis veľkých korporácii, stroj na výrobu peňazí. Hanbil by som sa, keby som ma na takejto udalosti vystúpiť." Takže, The Cure sa v tomto zmysle vôbec nezmenili. "Vždy sme sa držali bokom od akejsi národnej hrdosti Veľkej Británie. Tohto sme sa úplne zbavili a ja osobne s tým nemám absolútne žiaden problém."

No a keď už skutočne nič, tak Robert aspoň trochu zmenil pohľad na ubiehajúci čas. Ako tínejdžer nechcel žiť dlhšie ako do 25. "Ako mladík som si plánoval život na roky a mal som dosť času premýšľať o smrti. Dnes sa snažím užiť si naplno každý ďalší deň. Dokonca som schopný uvažovať v dlhších časových horizontoch, samozrejme, nie príliš dlhých. Povedzme, že sa snažím si veci plánovať max. 3 mesiace vopred." Zdá sa, že čas na smrť ešte nenastal.

zdroj: corriere.it



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi