The End - 07/2012


Ochutnávka z exkluzívneho rozhovoru pre britský magazín The Word


Uvažuješ o konci The Cure?
No, sme ku koncu rozhodne bližšie! Už nemôžeme koncertovať tak intenzívne, ako kedysi. Bolo by to pre mňa fyzicky nemožné, pretože sa odmietam určitých vecí vzdať (prestať piť). Už nemienim len tak niekam vyraziť a jednoducho iba zaspievať zopár piesní, ale takisto si uvedomujem, že už mám cez 50 a je pre mňa absolútne nemožno odohrať 100 koncertov za 4 mesiace a pritom sa postarať o to, aby všetky tie koncerty boli skvelé.

Takže posledné radové turné bolo naozaj posledným?
Áno. Také niečo som nepovedal už 20 rokov, ale to posledné turné bolo naozaj posledné, ktoré som s The Cure podnikol. To turné si vyžiadalo neuveriteľnú daň. Je to smutné konštatovanie, ale momentálne už nie som viac schopný vystupovať bez vzatia si určitých stimulantov, nedokážem to. Ja nie som prirodzený zabávač, je to niečo, do čoho som jednoducho spadol. Rád píšem skladby, texty, rád si doma zaspievam, rád nahrávam demá. Zájdeme do štúdia a potom vylezieme na pódium a tam musím byť zabávačom. Jasné, že sa mi to totálne páči, ale musím byť schopný si to urobiť po svojom.

Predtým, ako si vyšiel na pódium som ťa zastihol, ako si telefonoval s Mary.
No, Mary so mnou doslova žije, netrpezlivo by čakala, kým by som jej nezavolal. Budem jej volať znova, asi o 4-tej ráno. Je doma, robí si veci po svojom a ja tak rád počúvam to jej "dúfam, že je všetko v pohode." Vždy dodá "a riadne spievaj!"

Dnes večer ste zahrali "Just Like Heaven" a v nej je verš "Why are you so far away, she said...", ktorý vyznieva vždy tak realisticky. Akoby si tú osobu strašne miloval, ale vždy na ňu nejakým spôsobom kašlal.
Preto sme si na turné v rokoch 1987, 1989 a 1992 vzali naše manželky, priateľky a celé rodiny. Náš sprievod zaplnil tri autobusy, ale mohli sme si to dovoliť. Niekedy sme zaplnili celé hotely. Z tých peňazí, čo sme utratili, sme šli zošalieť. Ale čo iné sa dalo robiť? Celé to bolo o tom, že sme sa po turné nemuseli vracať domov a vysvetľovať, čo sme robili. Jasné, že po "Wish" turné sme od toho upustili, pretože už mi z toho šibalo.

V akom zmysle?
Pretože som už viac nemohol zniesť toľko pozornosti. Ak ste U2, čo už narobíte? To už nebolo o nás, ani o mne.

To ste vážne nechceli byť nikdy najväčšou kapelou na svete?
Nie! Chcel som mať kapelu, ktorú by som miloval, až za hrob. To bol vždy môj sen. Za to, že ste v U2, platíte strašne veľkú cenu a ja takú cenu platiť nechcem. Veľmi veľa ľudí míňa mimo kapely strašné peniaze, keď kráčate v tej línii. Ste obklopení strašnou kopou darmožráčov. Nakoniec skončíte s ľuďmi, na ktorých by ste sa v 17-tich s radosťou vysrali.

zdroj: The Word, UK



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi