This Must Be The Man - 06/2012


Stojí za protagonistom Sorrentinovho filmu "This Must Be The Place" Robert Smith alebo nie? To už vám prezradí článok magazínu XL


Ako malý chlapec nevedel, čo chce robiť alebo kým byť. Dnes, vo veku 53 rokov, pokračuje v tých istých otázkach. No a v očakávaní blížiacich sa talianskych koncertov poskytol magazínu XL Robert Smith exkluzívny rozhovor, v ktorom prezradí, či je aktuálne turné The Cure naozaj tým posledným.

The Cure
"Snažím sa nájsť tú veselú stránku života, no príde mi pekne hlúpa."

Princ temnôt ožíva práve v noci. Do postele chodí zásadne na úsvite a zobúdza sa popoludní. Vnútornú temnotu maskuje očnými šmynkami a rúžom na perách. V tej temnote často hráva tenis (niekedy nahý) a chodí na dlhé prechádzky, ktoré končia pri východe slnka. Hrá, píše, komponuje. Noc je jeho kráľovstvom. Skutočne. Vyznieva to ako bizarné klišé, či stereotyp. Nie je to však o skutočnosti, že Robert Smith je považovaný za temného alebo že je alfou a omegou The Cure, kapely, ktorú založil a ktorej šéfuje viac ako 30 rokov, a ešte aj dnes sú považovaní za gothickú kapelu.

"Fakt neznášam tie priblblé rána. Keď som ako dieťa musel vždy vstávať do školy, zaprisahal som sa, že nikdy nebudem mať prácu, ktorá si bude vyžadovať ranné vstávanie." Zdá sa, že toho sľubu sa stále drží a aj preto sa tento rozhovor uskutočnil v jeden jarný piatok neskoro v noci. Bolo nemožné si to dohodnúť v normálnom čase. "Pán Smith nerobí normálne veci," bola odpoveď, ktorú sme dostali. A ďalej nám bolo povedané, že pán Smith nerád poskytuje rozhovory a keď už, tak preferuje komunikáciu telefonicky, vzhľadom na pocit bezpečia, ktorý mu poskytuje jeho doma v Aldwicku, vo West Sussex, kde žije so svojou manželkou Mary.

Tak či tak ide o vzácnu príležitosť rozlúštiť záhadu Roberta Smitha (kto to vlastne je?) ešte predtým, než sa vyberie sa letné festivaly naprieč Európou, zastaví sa aj v Taliansku, bez toho, že by s kapelou mal predstaviť nejaký nový materiál. Snažil som sa aspoň kúsok preniknúť do jeho sveta.
Keď som sa ho spýtal, prečo práve nočný rozhovor, odpovedal, "všetko, čo robím, robím po zotmení. Asi to ľuďom príde čudné, ale pre mňa je to úplne normálne." Nevyvrátiteľná logika. Tak potom ako definuje podivnosť?
"No, ak ma porovnáte s nejakým bankovým úradníkom, vtedy sa to môže zdať všetko u mňa bizarné. Ale jednoducho mi moja práca umožňuje určité extravagancie, a niekedy samozrejme aj moja drogová minulosť. Ale verte mi, a to chcem povedať raz a navždy: Som normálny, žiaden excentrik. Rúž? To je jednoducho môj imidž. Keď ma ľudia bližšie spoznajú, tak sa divia tomu, že som absolútne normálny. Ničím nevytŕčam z davu. Jedna časť zo mňa je absolútne tichá a tá druhá zasa ako odtrhnutá z reťaze. To najexcentrickejšie a najextrémnejšie pre mňa je moment, kedy vyjdem na pódium a spievam pred morom ľudí. Keď o sebe premýšľam ako o spevákovi slávnej skupiny, tak tomu ani nemôžem uveriť, že som to naozaj ja. Ako dieťa som vystupovanie nenávidel, nechcel som, aby si ma ľudia všímali. Len mi pre Boha nehovorte, že som hanblivý. To rozhodne nie som. Mnoho umelcov to o sebe tvrdí, ale ako sa dá zladiť život umelca s ostýchavosťou? To je predsa nemožné. Ja sa pre istotu vôbec nezaujímam o to, čo si o mne myslia iní."

Začiatkom 1980-tych rokov mútili The Cure vody mainstreamu záležitosťami ako "Faith", či "Pornography" a tak im pochmúrnosť prischla, "a ľudia tomu fakt uverili. Rozhodne neplesám stále šťastím, ale smutný nie som," povedal doslova s pocitom vykúpenia. "Mám tendenciu písať skladby v stave rozjímania a skladby, ktoré sa ľudí najviac dotýkajú sú často práve tie menej šťastné. Spýtajte sa však na to fanúšikov, ktorí nás poznajú iba vďaka "Friday I´m In Love" a tí vám povedia, že som veselý človek, čo komponuje popové skladby. Pravda je taká, že mám tendenciu písať o svojich pocitoch. Skladby ako "The Lovecats" alebo "Friday I´m In Love" nemali vôbec komerčné ambície. Jednoducho sú zrkadlom mojich vtedajších pocitov. The Cure ale nie sú žiadnou gothickou kapelou. Nemá v sebe nič z toho hnutia, tak, ako sme ho my poznali. Dokonca na The Cure neplatí nič z toho, čo už o nás bolo povedané. Jednoducho, nie sme gothická, ani popová kapela, sme jednoducho The Cure!"

Jeho filozofia je však plná rozčarovania, "Už asi 10 rokov píšem moju autobiografiu, no stále nie je dokončená. Nevenujem tomu viac ako 2 hodiny denne, pretože je to ten štýl písania, ktorý si vyžaduje neuveriteľnú dávku ega a po nejakom čase sa nad tým začnem strašne smiať. Poviem si, "tak to je k posraniu stupídne". Vydám to až po tom, čo The Cure nadobro skončia. Nemám rád, keď ľudia publikujú svoje spomienky a ich kariéra ešte stále naplno beží. To totiž vyznie, akoby sa báli konca a chcú ho tak zahnať."

Zdá sa, že ten koniec sa blíži, no Smith upokojuje fanúšikov, že ešte bude riadna rozlúčka a nový album vyjde ku koncu tohto roka: "Album "4:13 Dream" mal byť pôvodne dvojalbum a hoci sme mali všetky skladby skomponované a pripravené, nakoniec v zamýšľanej podobe nevyšiel. Som však trochu rozpoltený. Tých skladieb je veľa, asi 100, ktoré by som rád naživo zahral a je veľmi zložité vybrať, čo na koncertoch hrať. A keď vyjde nový album, bude to ešte zložitejšie. Ale s istotou môžem povedať, že kým sa verejne rozlúčime, tak vyjde nový album. Bude to pokračovanie toho predošlého a bude ho sprevádzať DVD z nášho koncertu v Paríži v roku 2008 a možno aj nejaké tie veci z tohto leta. Bude to všetko pomalé a plné emócii. Jednoducho typický cure-ovské."

K letným koncertom ešte dodal: "Snažíme sa o rovnováhu. Na festivaloch sú ako ortodoxní fanúšikovia, ktorí očakávajú konkrétne skladby, ako aj ľudia, ktorí nás vôbec nepoznajú. Takže musíme pripraviť pre každého niečo. Samozrejme, nebudú chýbať ani prekvapenia. Myslím, že mnohí budú na koncertoch prekvapení, hlavne pokiaľ ide o niektoré skladby. Napríklad máme pripravené tri, ktoré sme nehrali 25 rokov a virtuálne sú pre nás prakticky nové."

Za 36 rokov histórie kapely prešli The Cure mnohými zmenami, ako aj personálnymi. Vraví sa, že pracovať s ním nie je jednoduché: "A to vôbec nie je pravda! Tí druhí sú ťažkopádni. Nejde o žiadnu veľkú vedu. A hlavne, nie je škandalózne, keď niekto opustí skupinu. Každý máme svoj život a v určitom veku potrebujete jednoducho obrat alebo sa chcete zaoberať niečím iným. Jason je s nami už 17 rokov. Niekedy je ten tlak priveľký a je mi jasné, že ostatní nie vždy chcú nasledovať moje hudobné smerovanie. Takže, jednoducho sa rozhodnú odísť. Nikdy som však s nikým nemal roztržku, či spor. Som v kontakte so všetkými bývalými členmi kapely. Niekedy ten, čo odišiel , si nerozumel s niekým iným z kapely, ale ja som nikdy nebol ten dôvod. Z kapely som jediný, kto nemá deti, no ja sa cítim ako ich otec. The Cure boli vždy veľkou príležitosťou a ja som si pre nás želal vždy len to najlepšie. To, že som to vždy bral osobne a vždy mal všetko pod kontrolou... ale veď tak by to robil ktokoľvek iný na mojom mieste."

Toto turné môže byť pre kapelu posledné: "Pomaly sa približujem k dôchodku, ale to ma netrápi. Odvtedy, čo som začal premýšľať o odchode do úzadia uplynulo viac ako 20 rokov. Myslím, že ďalej by som už ísť nemal, mám 53, začínam byť príliš starý pre pódiá. Chcem odísť kým som slávny, kým sú chalani schopní hrať na špičkovej úrovni. Nemám v úmysle parodovať samého seba."

This Must Be The Place

"Dostal som e-mail od produkcie, v ktorom ma požiadali o použitie "Boys Don´t Cry" v tom filme a chceli, aby som si v ňom aj zahral. V podstate chceli môj súhlas. Jednoducho som s tým nesúhlasil. Jednoducho som nechcel, aby si ľudia mysleli, že je to príbeh môjho života. A hlavne, išlo o rešpekt voči môjmu otcovi. Nechcel som, aby bol spojovaný s nacistami, hoci som ten film stále nevidel a ani neviem, o čo tam ide. Nakoniec, Sean Penn sa na mňa vôbec nepodobá." Nepodobá? "Nechápem, ako sa na to môžete aj spýtať. Mne skôr pripomína speváka z The Mission. Strihoruký Edward sa na mňa podobal viac!"
Ale veď imidž Penna je s tvojim doslova identický. "Môj imidž nemá predlohu. Rodil sa postupne a bol inšpirovaný gothom," odpovedal v štýle, akoby to už vysvetľoval tisíc krát.

Jeho hlas je však vľúdny, milý, priam hypnotický. "To je trik, ktorý rád používam už od detstva. Mejkap zvýrazňuje črty mojej tváre a v určitom smere pôsobí ako ochranný štít. Opálený sa ale cítim lepšie, s tým sa stále pasujem. Nakoniec v živote stále s niečím zápasíme a už sa na ten rúž cítim trochu pristarý. Na rodinných oslavách sa už prezentujem ako normálny človek, nechcem strašiť deti. Keď sa však ohodím do tradičného hábu, tak ma nespoznávajú."

Potrebujem niečo vedieť, čo si aktuálne obliekaš? "Vrátil som sa zo skúšky a som unavený. Sedím na gauči, vyzul som si topánky, aj ponožky. Mám na sebe pre zmenu čierne nohavice a tričko tej istej farby. Pred desiatimi dňami som sa holil, takže sú na ňom biele bodky. A mimochodom, po veľmi dlhom čase som sa ostrihal. Už mi tie vlasy robili vážne problémy."

A čo tá posadnutosť čiernou? "Čierna zoštíhľuje a nešpiní sa. Inak ma s tým stále provokujú, pretože aj na Vianoce si oblečiem to isté tričko. Všetko pre mňa vyzerá rovnako. Ja nemám potrebu chodiť do obchodov. Všetko si vo veľkých množstvách nakupujem cez internet. Naposledy som si objednal 10 rovnakých tričiek. Jediná zvrátenosť sa týka mojich rifiel. Tie nosím už 15 rokov."

Robert sa oženil v roku 1988: "Dúfam, že som dobrým manželom, ale to by ste sa museli spýtať Mary. Ja viem, že sa budíme každé ráno zaľúbení. Zabávame sa rovnako ako pred 20-timi rokmi. Som šťastný. Teda aj napriek tomu, že mi stále kradne mejkap," zažartuje, aby zakryl emócie. Pri slovách o svojej manželke obmäkčil.
Prepáč, ale obaja ste sa rozhodli nemať deti?
"Nie. Neverím v radosť života. Nechcem naložiť starosti na niekoho ďalšieho. Mám veľa synovcov a neterí, ani ich už neviem spočítať, takže som neustále obklopení mladými ľuďmi. Pravda je však taká, že som sebec. Nemám zmysel pre zodpovednosť a rád robím to, čo chcem. Rodina a otcovstvo človeka zmení, môj vzťah so samým sebou však deťmi poznačený nie je. Jedna časť zo mňa nikdy nevyrástla a rád som niekedy bláznivý," priznáva.

"Vždy sa snažím vidieť veci v tom veselom svetle, lenže život samotný je absurdný a hlúpy. Keď som bol dieťa, nerozumel som tomu, nevedel som kým chcem byť a čo chcem robiť. Dnes mám 53 a stojím pred tou istou situáciou, čakám na odpovede, ktoré nikdy neprídu. Dostával som veľa otázok o tom, či som presvedčený o tom, že je tu niečo "väčšie". A to mám dokonca náboženské vzdelanie a verte mi, že som nikdy nepodvádzal. Lenže ako veľmi zbožnej osobe mi náboženstvo veľmi nesedelo. Neverím tomu. Ale inak verím na Vianoce a rozprávkové bytosti v lese!" dodá s úsmevom. Hneď si však uvedomí, "no do čerta, toto mi v Taliansku narobí problémy, čo?"

Dodá, "Som veľmi rozporuplný. Existencia mi nedáva zmysel, ale desí ma dĺžka života. Je príliš krátky a počas neho strácate ľudí, ktorých milujete. Takže som sa rozhodol žiť každý deň tak, akoby mal byť posledným. Ale dúfam, že to neskončí dnes, pretože by som nerád skončil pozemskú púť počas poskytovania rozhovoru."

Ešte než sme rozhovor ukončili, podelil sa s nami o svoje hudobné chúťky: "Mojou najobľúbenejšou kapelou na svete sú Explosions In The Sky. Vo svojom iPode mám 17000 skladieb, celú moju zbierku CD. Sú tam dokonca veci, ktoré som si kúpil ako tínejdžer, niektoré mám dokonca ja problém spoznať. Počúvam to všetko v abecednom poradí a teraz som začal s "D". Potrvá tri roky, kým sa prepracujem na koniec a určite to so sebou prinesie veľa zmien. Inak, zmeny mám veľmi rád, teda pokiaľ sa netýkajú mňa."

zdroj:



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi