S Reevesom Gabrelsom v Berklee - 06/2012


Rozhovor s Reevesom krátko po návrate z Moskvy


Ako ste sa s Robertom dali opäť dohromady?
Na konci apríla mi poslal e-mail: "Čo robíš počas leta? Myslím počas celého leta?". Odpísal som, "ak sa ma pýtaš na to, na čo si myslím, že sa pýtaš, tak potom nič, čo by sa nedalo zmeniť." Odpovedal, "Takáto vec. Som teraz jediný gitarista a fakt by sa mi hodil kopilot." Dodal, že by šlo iba o 30 skladieb, no už dnes ich je 52. Myslím, že som mal na ich zvládnutie len 2 týždne. A dnes som tu a myslím, že sme ich zoznam orezali na 40, ktoré tvoria základný set.

Aké to je opäť spolupracovať s Robertom?
Robert má veľmi charakteristický gitarový štýl. Je to veľmi zaujímavý hráč. Pre značnú časť večera fungujem len ako podporná zložka, čo je pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Obyčajne som totiž ten, kto drží opraty alebo povedané, chlapík, čo stojí na okraji útesu. Dnes som však ten, čo stojí za ním, drží ho za tričko, aby nespadol.

A čo koncertné setlisty?
V podstate predstavujú 30-ročnú históriu The Cure. Zabŕdli sme skutočne hlboko do ich bohatého katalógu, dokonca sme vytiahli aj b-strany, ktoré nikdy predtým nehrali. Keď som preberal ich archív, album po albume, tak z každého z nich sa mi dostali do povedomia niektoré skladby. Je skvelé pozerať na ich publikum, ktoré sa pohybuje v rozpätí 12-60 rokov a všetci s nimi spievajú.

A ako si spomínaš na spoluprácu s Davidom Bowiem?
Pri ňom som sa naučil, že keď pracujete s umelcom, ktorý má históriu v podobe dobre známych skladieb, tak vás viaže určitá povinnosť (zachovávať oddanosť tomuto materiálu). Ego je veľmi zaujímavá vec. Musíte sa do tej hudby pretaviť a odviesť svoju prácu čo najlepšie. Pri The Cure je mojou úlohou posunúť hudbu ďalej, nie ju reštartovať. Bowie mi však nechal voľnú ruku, takže hudba celkovo pasovala k novému materiálu. Bolo to veľmi dobré obdobie. Za ten čas s ním som napísal asi 50 skladieb, nahral s ním sedem albumov a polovicu z nich produkoval.

Prehoďme pár slov o tvojej práci s Boston-based Club d'Elf a skús to porovnať s tvojim posledným koncertom.
Tak, to je niečo, kde som skutočne šťastný. Mám vtedy dostatok času sa s vecami hrajkať, čo robí hudbu zaujímavejšou... S The Cure sa snažím absolútne využiť šancu, kedy s jedným zvukom dokážem doslova vychýliť Zem zo svojej osi. Je to výzva. Na druhej strane, Robert a chalani moju hru na poznajú. Je to celkom milá situácia. V pondelok v noci (v Moskve) sme hrali dve skladby, ktoré som už predtým s nimi na pódiu hral. Miluje adrenalín a risk, ktorý s tým súvisí. Nakoniec, je pre mňa ľahšie sa chopiť šancí pred 60.000 davom, než pred dvom ľuďmi v štúdiu.

Čo ťa priviedlo na Berklee?
Chcem sa viac dozvedieť o harmónii a rozšíriť tak vlastné znalosti. Keď som sem chodieval, bolo to stále viac o škole jazzu, rockové veci sa tu začali ešte len objavovať... Na konci 70-tych a začiatku 80-tych rokov sa tu všetci venovali inovatívnym veciam a zdalo sa, že z Berklee vychádzali samí hráči na gitaru. Za mojich čias tu promoval Mike Stern. Chodil som sem v tých istých časoch, ako Steve Vai. Bill Frisell začal hrávať na koncertoch Mike Sterna a Mike zasa vtedy hral s Miles Davis. Do tohto prostredia som vtedy prišiel ja a týchto chalanov som považoval za priekopníkov.

Bolo to skvelé miesto, kde sa dalo mnohému naučiť... nech už je to akokoľvek a nech robím čokoľvek, tak vždy je to harmonickejšie, než priemerná práca rockera. Keď som mal 22 alebo 21, tak sa John Scofield vyjadril v zmysle, "Asi poznáš všetky spôsoby, ako naložiť s gitarou. Mal by si ale viac počúvať saxofónové melódie a hru na klávesy."

Nejaké kľúčové momenty na Berklee?
Končil som prvý semester a bol som v menšom šoku, pretože som nebol skutočný spevák a na krátky čas som sa dostal do zboru. V jeden deň som posedával v hale a Mike Hatfield vyučoval vokály. Opýtal sa ma, či sa k nim nechcem pridať, pretože im neprišiel gitarista. Povedal som, jasné a šiel do toho. Bola to zábava. Povedal, "Ak by sa gitarista neobjavil ani budúci týždeň, neprišiel by si znova? Zapíšem ťa normálne do triedy." Takže som ta začal chodiť. Pokračoval som v tom aj v ďalšom semestri. Takto som získal hodnotenie, ktoré mi umožnilo navštevovať aj iné triedy. V normálnom svete by vás kľudne vyrazili bez mihnutia oka. Mike mi svojim prístupom vrátil sebadôveru.

Ako si to, čo si sa naučil na Berklee premietol do svojej hry?
V spojitosti s The Cure som znalosti z Berklee využil v harmonických možnostiach ich hudby. Je to v nich, je to dostupné, pretože sa s harmóniou radi hrajú. Radi do svojej hudby vnášajú prvky obyčajnej flámovačky a v ich hudbe je množstvo priestoru, kde mám možnosť vytvárať zaujímavé textúry... Ale takisto sa musím snažiť okamžite reagovať a ponúkať tie najsprávnejšie tóny. Je to veľký záväzok. Je to všetko o piesňach a textoch. Nikomu to nechcem svojim prístupom znechutiť. Musím hrať také party, ktoré k piesňam pasujú, v kľúčových skladbách sa však musím držať predlohy, hoci pár momentov na vlastný priestor tam je. Mám rád hudbu a mám takisto veľmi rád Roberta. V tomto prípade nechcem robiť zlotu.

Počul som, že tu chceš skompletizovať svoje štúdium.
Mám v pláne to dokončiť. Chýba mi polovička semestra, čiže 5 a pol mám za sebou, jednoducho som mal príliš veľa práce s inými kapelami. Som proste gitarista. To, čo som na Berklee hľadal bola harmónia a aranžmány, ako aj modálna harmónia. Bolo obdobie, kedy som mal k dispozícii kapelu zloženú z 11 hráčov na lesný roh.
Mám za sebou 10 hudobných projektov určených pre film, niečo aj pre TV. Aj v tomto smere by som sa rád zdokonalil. Možno práve filmová hudba by bola tá správna cesta. Teším sa na to. Mám rád samotu. Je to o niečom inom. Keď to všetko skončím, tak by som rád využíval gitaru v menšom rozsahu. Chcel by som komponovať hudbu pre sláčikové, či akustické nástroje, prípadne sa venovať iba elektronike.

zdroj: berklee.edu



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi