Robert pre Afisha.ru


Robert Smith: "Hnusilo sa mi žiť. No s pribúdajúcimi rokmi si na to človek zvykne."


Robert Smith poskytol pred príchodom do Mosky, The Cure vystúpia na festivale Maxidrom, exkluzívny rozhovor ruskému médiu "Afishe". Alexander Gorbačov sa tak porozprával s lídrom The Cure o márnosti všetkých vecí, starnutí, záhradničení a nenávisti k sociálnym sieťam.

Viete o tom, že pokiaľ ide o ruskú rockovú scénu, ste v podstate najvplyvnejšou kapelou? V istom zmysle ste v Rusku významnejší než The Beatles.
RS:
Áno, už niekoľkokrát mi bolo povedané, že nás v Rusku zbožňujú. V tomto zmysle som z toho v rozpakoch, vzhľadom na to, že sme u vás nikdy neboli - a to sa posledných 25 rokov dokonca držíme v úzadí. Za ten čas som samozrejme aj narazil na nejaké tie ruské kapely, ale na názvy si nespomeniem. Viac som sa stretával však s tradičnou ruskou hudbou, než s tou modernou. Z času na čas sa ponorím do world music a sem tam sa mi dostane do rúk aj čosi z Ruska. V časoch našej najväčšej slávy sme usporadúvali tematické večery. Tak sme sa napríklad raz rozhodli, že si urobíme ruský večer - pustila sa ruská ľudová hudba, jedli ruské palacinky a pila vodka.

Bol moment, kedy ste si uvedomili, že jednoducho teraz ste tí praví "The Cure", klasici, a tak to bude navždy?
RS:
No viete, z takýchto vecí mám trochu divný pocit. Je mi jasné, že nás považujú už za starú kapelu. A aby som sa priznal, už starou kapelou sme. Nakoniec, aj ja sám som už vstúpil do šiestej dekády svojho života. Dospel som a veľmi! Už toho viem až priveľa! (smiech). Ale keď príde na hudbu, cítim to všetko stále rovnako. Mnohým skupinám sa stane, že jednoducho dosiahnu určitý vek a od toho momentu už žijú vlastnou minulosťou. Samozrejme, je to prirodzené. U mňa je to inak. Zaujíma ma omnoho viac to, čo je predo mnou.

A keď hráte veci staré aj 30 rokov, cítite a vnímate ich rovnako, ako predtým?
RS:
V minulom roku sme zrealizovali jeden nápad - zahrali sme naživo naše prvé tri albumy, v celej svojej dĺžke. Niektoré z tých skladieb som spieval bežne na koncertoch celé roky. A verte mi, niekedy to bolo aj dosť ťažké - ja som sa odvtedy veľmi zmenil a už som si nevedel vybaviť, čo sa honilo tomu chalanovi v mysli, keď tie skladby písal. A potom je tu tá vec, keď sa cítim staršie, ako on vtedy. Vtedy mal 17, ale cítil som sa na 50. Vždy som bol mysľou starší. No ale, je zopár skladieb, na ktoré som nie veľmi pyšný. Viem, že to, čo sme nahrali, v časoch, keď sme končili školu, bolo to najlepšie, čoho sme vtedy boli schopní. Keď som bol mladý, tak som bol presvedčený, že až do svojej staroby nikdy nedopustím, aby som sa vzdával, či pristupoval na kompromisy. Tento mladý hlas stále v sebe, stále ho počujem a dúfam, že nikdy nezavrie ústa. Ak sa tak stane, odídem.

Jednou z typických čŕt The Cure, teda podľa mňa, bolo, ako ste vedeli majstrovsky kombinovať pop s punkovou hrubosťou a bezohľadnosťou. Robili ste to zámerne? Práve toto ste chceli dosiahnuť?
RS:
Myslím, že áno. A robili sme to jednoducho aj preto, že mne samému sa to páčilo. Všetko, čo som mal rád, sme aj hrali. Teda, samozrejme až na veci, ktoré môj hlas istým spôsobom obmedzovali a ako som bol schopní komponovať. Je evidentné, že nemáme predpoklad stať sa jazzovou, či bluesovou kapelou. No pokiaľ ide o zvyšok, berieme všetko. Keď sme začínali, tak som vo veľkej miere holdoval punk rocku: The Stranglers, Buzzcocks, Sex Pistols, The Clash. Ale The Beatles, The Beatles som miloval! Zbožňoval som každého, kto dokázal skomponovať dobrú pesničku a mám pocit, že The Cure boli vždy o dobrých piesňach. A viete, čo je na tom zábavné? Je jasné, že máme viac hĺbavejších skladieb a práve tie sú najlepšie. A je viac ako jasné, že takým dávam prednosť. Veci sa však majú tak, že v našom archíve máme popové skladby, ktoré oslovujú širšie publikum a ukazuje sa, že práve nimi dokážeme ľudí pritiahnuť do nášho sveta. Pekný trik, nie? Začnete počúvať "Just Like Heaven" a ani si neuvedomíte, po nejakom čase podľahnete "Disintegration".

Myslím, že vaše najvážnejšie a najsilnejšie skladby sledujú existencionalistickú tézu, že život nie je požehnaním, či darom, ale skôr niečo, čo treba vydržať a prekonať. Naozaj to tak cítite?
RS:
Či verím, že život nie je požehnaním? (smiech). No, v podstate áno. Keď som mal 8, tak som bol naštvaný na mojich rodičov, že ma vtiahli do svojho sveta. Nepáčilo sa mi žiť. Ale, viete... za tie roky si na to jednoducho zvyknete (smiech). Snažím sa vyplniť každučký deň. Snažím sa pomáhať druhým, sebe, chcem si vychutnať každučkú minútu ako je to len najviac možné. No a nakoniec, patrím k tým najšťastnejším ľuďom na tejto planéte - môžem sa venovať práve tomu, čo ma zaujíma. Ale kdesi v hĺbke svojho vnútra ma svrbí podivný pocit, že celé toto je len mrhaním času. Chápem, že som uzavretý v tejto telesnej stránke a raz tu jednoducho nebudem. A samozrejme som zúfalý z uvedomovania si konečnosti vlastného bytia, ktoré začalo mojim detstvom a raz pominie. Ale napriek tomu mám veľmi pozitívny prístup k veciam. No a ďalšia vec je, že naozaj neverím, že život je požehnaním. Verím, že život je niečo, čo máte nasledovať, máte získať čo najviac z faktu, že ste sa sem dostal. A práve pre túto skutočnosť nemám deti.

Nerozumiem.
RS:
No, keby som na svet priviedol potomstvo, tak všetko, čo som práve povedal, by nemalo význam. Stal by som sa pokrytcom. Prečo by som mal dovoliť ďalšiemu životu existovať po nejakú dobu bez akéhokoľvek účelu a potom by prišiel jeho koniec? Aký to má zmysel? Jednoducho práve z tohto dôvodu som sa v určitom momente rozhodol nemať deti.

Jasné. Zmeňme tému. Dnes sa veľmi veľa diskutuje o úpadku rockovej hudby: predajnosť nahrávok klesá, v hitparádach len zriedkakedy počuť gitaru. Pociťujete to aj vy?
RS:
Treba hneď v úvode povedať, že si nemyslím, že by The Cure boli rocková kapela. A s vašou tézou nie až tak úplne súhlasím. Vo svete, v ktorom žijem, mi súčasná hudba poskytuje množstvo radosti, myslím takú, kde sa vyskytuje aspoň jedna gitara. Kapely ako Mogwai, či Explosions In The Sky produkujú v tomto smere fantastické veci. A pokiaľ ide o ten úpadok - to je ako s módnymi trendami, prichádza a odchádza. V každej generácii sa objaví niekto, kto v určitom momente siahne po gitare a začne hrať, čo na tom, že z toho nakoniec nie je veľká vec.

No, ale veď Mogwai a Explosions In The Sky hrajú už dobrých 15 rokov. Oslovilo vás aj niečo novšie?
RS:
Počúval som množstvo mladých kapiel, no je tu jeden problém: pred nejakým časom som kompletne zmenil prístup k hudbe iných. Všetko som to natlačil do iPodu. Zrazu sa tam nazbieralo cez 33 000 skladieb, tak som sa rozhodol k nim pristupovať systematicky. Začal som s tým v abecednom poradí a teraz som pri písmene "D". Verte mi, je to úžasný zážitok. V určitom momente som si však uvedomil, že snaha o spoznávanie novej hudby stráca pre mňa akosi zmysel, pretože som už tak trochu starý a niektoré veci ma už fakt nebavia. Samozrejme, neplatí to všeobecne, napr. obdivujem Crystal Castles, naozaj sa mi veľmi páči produkcia The xx a dúfam, že ich čaká dlhá úspešná kariéra. Ale to nutkanie neustále snoriť po novej hudbe musí raz skončiť ale sa to zmení. Aktuálne objavujem hudbu 70-tych rokov, čiže tú, ktorú som počúval v mladosti. Áno, viem, čo som povedal, že sa nerád vraciam späť, ale toto je trochu o inom. Tieto skladby som nepočul viac ako 20 rokov, takmer som na ne zabudol. Je to úplne nová skúsenosť.

Takže ste podľahli univerzálnej retrománii...
RS:
No áno, ale má to jednoduchý dôvod. Ide len o túžbu získať viac času pre hudbu, ktorá si vás už raz opantala. Z globálneho hľadiska je retrománia je normálny komerčný ťah. Pritom však 90% z tých znovuvydaní, či box setov mi príde absolútne smiešne, je to len strata času a peňazí.

Ale...
RS:
Áno, ja sám som sa pred 10-timi rokmi podieľal na re-edícii ôsmych albumov The Cure. Práve preto som zámerne spomenul tých 90%! The Cure patria do tých zvyšných 10 (smiech). Vlastne, pokiaľ ide o nás, tak som presvedčený, že prvých päť albumov znie po remastrovej úprave omnoho lepšie, než ich originálne podoby. Ak je sám hudobník zapojený do takéhoto procesu, tak to naozaj dáva zmysel. Ale ak niečo zbúcha dokopy nejaký label, čiže zozbiera všetky single, prihodí záznam z koncertu, k tomu nejaké nevydané veci, tak je to čistý brak. A keď sa to týka ešte niekoho, kto zomrel, tak je to jednoducho nechutné. Spomínam si, aký som bol znechutený, keď sa objavili informácie o novom albume Jimiho Hendrixa. Pomyslel som si, to čo je za nezmysel? Veď je dávno mŕtvy. A nakoniec vysvitlo, že dali dohromady nejaké nedokončené časti, skeče a dali tomu hlavičku "nový album Jimiho Hendrixa". Sračky. Aj v prípade Nirvany je to podobné - vždy sa objaví niečo "nové". Áno, mali skvostné albumy, no tie boli ambiciózne, nie preto, že boli nahraté, ale aj preto, že niektoré veci na ne neumiestnili alebo sa rozhodli ich nedokončiť. Je v tom všetkom nechutný cynizmus.

Ako vek ovplyvňuje hudbu? Komponujete alebo hráte dnes inak?
RS:
Len jedna zmena: pravda je dnes omnoho vážnejšia vec a stotožňujem sa s tým ešte menej. A to je asi jediný rozdiel. Keď som bol mladší, tak hudba bola celý môj život. Dnes už také niečo nefunguje. Postupne si akosi život mimo kapely našiel v tom mojom pevné miesto. Nakoniec, každý z členov The Cure má svoju rodinu. Jeden z nás dokonca šesť detí!! Bol som postavený pred výber. Buď všetkých vyraziť, nabrať nových ľudí, alebo vyraziť vždy každého, kto sa stane otcom. Ale to by bolo pekne hlúpe. Tak som sa s tým zmieril a našiel si koníčky, ktoré so skupinou nič nemali. A tak dnes komponujem a hrám omnoho menej. Nie je to však ani zlé, ani dobré - jednoducho je to nevyhnutné. Koniec koncov, ak by sme aj dnes, tak oko kedysi, hrali 150 koncertov ročne, určite by som zomrel od vyčerpania. Alebo by tie koncerty za nič nestáli. Stojí mi to za to? Dnes hráme 3 hodinové koncerty a pritom viem, že ma na druhý deň bude bolieť príšerne hlava a niekoľko dní mi trvá, kým sa dostanem do normálu.

A ako sa dokážete odreagovať?
RS:
Tých vecí je veľa. Celkom obyčajné veci, ktoré mi robia radosť. Začal som chodiť na prechádzky, ale často vyrazím kempovať na 2-3 dni. Raftujem a plávam v perejách. Učím sa perspektíve a privoniavam umeniu kreslenia. Predtým som doma maximálne vysadil trávu (smiech). Dnes sa už pribudli nejaké tie exotické rastliny a dokonca už mám aj svoju malú záhradku. Už v mladosti som sa zaoberal astronómiou a teraz som sa k nej vrátil. V minulom roku som si kúpil nový ďalekohľad, takže opäť pozorujem hviezdy. A koniec koncov, stále ma vie upokojiť ticho a množstvo kníh.

To, že ste vášnivý čitateľ, to je o vás už dávno známe. Čo vás zaujalo v poslednej dobe v tejto oblasti?
RS:
Nedávno ma vydavateľstvo Penguin požiadalo napísať predslov k novému vydaniu poviedky "Cudzinec", takže som si opätovne musel prečítať Camusa. Objavil som tak nanovo tú existencionálnu úzkosť (smiech). Ale momentálne čítam Alana Moora - je považovaný predovšetkým za autora komiksov, ale inak je to skvelý spisovateľ. Potom napr. posledný román Iana Rankina - nie je to práve môj obľúbený žáner, ale keď už mi tú knihu poslal... páči sa mi, je skvele napísaná. Mimo toho čítam viac nevedecké publikácie, obyčajne o globálnej ekonomike. Bežne sa o túto tému veľmi nezaujímam, ale nedávno som prečítal tri knihy. Snažím sa jednoducho zistiť, prečo je svet v takej "riti". Pochopil som, že všetko je to o konfrontácii kapitalizmu a komunizmu, držia sa v šachu a oba systémy sa snažia preukázať, že sú tie najsprávnejšie. Lenže, komunistický svet sa zrútil, kapitalisti z toho zošaleli a mám jasnú cestu k sebadeštrukcii. Čítal som veľa o skutočnej alternatíve ku kapitaliznu, v prípade potreby by som o nich rád diskutoval, myslím, že by som sa k tomu dokázal náležite vyjadriť.

Čiže, momentálne je svet v háji, často sa o tom vyjadrujete v rozhovoroch, ale nikdy o tom nespievate. Prečo?
RS:
Vždy som mal jasný zámer kapelu nepolitizovať. Z dvoch dobrých dôvodov: Za starých čias sme nie vždy súhlasili s názormi členov kapely. Je jasné, že sme všetci mierne ľavicovo orientovaní a pravica zrejme neprežije, no akonáhle začala diskusia na konkrétne témy, začalo byť vždy prihorúco. Vzťahy sú veľmi krehká vec a pokaziť si ich len pre rozdielne politické názory... to mi príde absurdné. A po druhé, ak začnete spievať o politike, vaša hudba sa stane až príliš reálnou, alebo tak nejako. Chápete? Dávam prednosť hudbe, v ktorej cítiť alternatívnu realitu, do ktorej sa dostanete vďaka jej autorovi. Je jasné, že žijem v reálnom svete, ale ako súkromná osoba sa vyjadrujem len k veciam, ktoré považujem za hodné odpovedí. A takisto podporujem len tie skupiny a organizácie, ktoré podľa mňa robia dobrú prácu. Predstierať angažovanosť... sú ľudia, ktorým to ide lepšie. Pozrite, nosím mejkap, mám strapaté vlasy, spievam o pavúkoch a podobných veciach. Ak by som začal bláboliť o tom, že by mala vláda odstúpiť, tak by to bolo jednoducho smiešne.

Mimochodom, váš účes a mejkap. Zdá sa, že každý článok, ktorý som doposiaľ o vás čítal v amerických a britských periodikách, začína údivom nad faktom, že stále používate rúž na pery a stále nosíte ten typický strapatý účes. Nerozčuľuje vás to?
RS:
To je v poriadku. Už dlho takýmto veciam nevenujem pozornosť. V minulosti som doslova zúril, keď The Cure označovali za goth skupinu. Dnes už len kývnem rukou a poviem, tak nech. Gothici, neogothici, najdôležitejšia je hudba samotná. A pokiaľ ide o ten nemenný účes. V 80-tych rokoch môj účes kapele veľmi pomohol - ľudia registrovali, že pôsobíme čudne a práve to ich k nám pritiahlo. Bolo to akési znamenie, že sme ochotní prekračovať nepísané pravidlá a normy. Postupným dospievaním a dozrievaním som si uvedomil, že sa vo svojej koži cítim dobre a nechce sa mi nič meniť. Osobne mi je jedno, ako kto vyzerá. Či už sú tuční, chudí, plešatí, či vlasatí. Nikdy nepočúvam interpretov len preto, že spevák má špičkový účes. To je predsa úplná hlúposť. A nakoniec, párkrát som sa ostrihal, hlavne preto, že som sa chcel cítiť trochu inak. Zmenilo sa ale niečo? Stále píšu o mojom účese, tentoraz je to však iné v tom, že vraj už nie je na mieste. Podľa mňa bezvýznamné.

Žijete v zrelom veku vo svete, ktorý je úplne závislý od neustále sa vyvíjajúcich technológii. Ako to vnímate?
RS:
Ja osobne? Nenávidím to tu. Dnešný moderný človek túži byť permanentne pripojený na sieť. Musia byť predsa nejaké hranice. Nemyslím teraz na internet, to je úžasná vec. Ten milujem! Ale odmietam vlastniť smart phone, odmietam iPad, twitter a takisto odmietam písať statusy na facebooku. Jednoducho to... nenávidím. Inak, je to dosť paradoxná situácia, ja ako súkromná osoba si všetko strážim, ale pokiaľ ide o moju prácu, tak musím počítať s publicitou. Som rád, keď ľudia prídu na náš koncert, no rozhodne nechcem, aby vedeli, čo sa deje u mňa doma. Prečo? Z akého dôvodu? Je to fakt veľmi čudné. Vyrastal som v časoch, kedy ak ste chceli niekomu zavolať, museli ste zdvihnúť zadok, ísť von a použiť telefónnu búdku. A to už na to musel byť naozaj vážny dôvod. To by ste šlapali pol kilometra dolu ulicou len tak, aby ste niekomu zavolali? Fotoaparát mal vďaka filmu k dispozícii 24 snímkov a to ste si sakra rozmysleli, čo odfotíte a to hlavne, keď ste boli na turné. Nehovorím, že všetko je dehonestujúce... Buď to chcem alebo nechcem. No podľa mňa je už takto všetko bezcenné. Keď na koncertoch vidím ľudí, ktorí stoja a všetko si snímajú, chce sa mi až kričať, "prestaňte! skúste to prežiť!" Ak je niečo zachytené fotoaparátom, tak to znamená, že všetky tie snímky sú rovnako dôležité. Nič iné dôležité nie je. Nikdy som si neprečítal jediný tweet, odmietam tam chodiť, pretože si myslím, že je to šialené! Hovoria mi - takto môžeš komunikovať priamo s fanúšikmi. Áno, ale ja nechcem! Ja s nimi nechcem byť denne v kontakte! Nechcem, aby vedeli, čo som mal na raňajky! Ak sa mi páči nejaký hudobník, tak chcem, aby bol pre mňa záhadou, nedostupným... aby ma dokázal preniesť do svojho tajomného sveta. Ľudia ale uvažujú inak. Som v menšine. Planéta sa uberá smerom bezbrehej komunikácie - nakoniec budú všetci vedieť o všetkých a každý sa stane nakoniec nikým. Našťastie, ak sa tak naozaj stane, budem už dávno na onom svete.

pozn.: pod úvodným obrázkom v zdrojovom článku je uvedené, že Robert Smith sa okrem iného vyjadril aj k novému albumu The Cure (druhej časti albumu "4:13 Dream"). Tento by mal byť vydaný ku koncu tohto roka.

zdroj: afisha.ru



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi