3 imaginárne týždne - 04/1987 - I.


Robertov denník z legendárneho juhoamerického turné


Sobota, 14.marec 1987
Po hodine spánku som vstal okolo deviatej ráno a s blúznivou nenávisťou sme sa vybrali na Heathrow. Už sme tam všetci, vyčerpane sa usmievame a čakáme na Billa (Chris Parry, šéf Fiction, funkcia na turné neznáma), ktorý ako obyčajne mešká. Napriek tomuto tradičnému pokusu, ako nás veľmi ľahko naštvať stíhame, ešte aj s trojminútovým predstihom, let do Madridu...
V Madride zdanlivo pristávame v ten istý moment, ako sme odlietali z Londýna, ubytovávame sa v najbližšom hoteli, aby sme pokračovali v spaní. Nakoniec sme však skončili v hraní hry "Aká je to skladba" s Lolovým nechutným novým synťákom Casio a zabili sme tým celé popoludnie: skončili sme pri "See Emily Play" s prázdnym mini-barom.
Vrátili sme sa teda na letisko a o ôsmej večer nastúpili na 747-čku Argentínskych Aerolínií, ktorá nás prepravila do Ria a Buenos Aires. Zaťal som zuby a pevne sa pripútal... začíname...

Nedeľa, 15.03.1987. Buenos Aires
Po rozprávkových deviatich hodinách pitia, rozprávania a častými pádmi na podlahu počas spánku, pristálo naše lietadlo v Riu. Po dvojhodinovej prestávke, kedy všetko vyupratovali, natankovali, sme zasa vzlietli na let do Buenos Aires. Pristáli sme o deviatej ráno miestneho času s nie práve najpríjemnejšej nálade: je tu príšerne horúco, slnko príšerne praží a každý sa snaží schovať v tieni. Po niekoľkých brutálnych colných prehliadkach sme sa bočným vchodom vybrali k pristaveným autám: všade je plno ľudí a celou cestou sme prenasledovaní kolónou trúbiacich áut, z ktorých na nás každý kričí a máva. Buenos Aires je akoby predmestím Mega City One, znepokojujúci mix starého, rozpadajúceho sa, či nedokončeného sveta, v ktorom je všetko rýchle, vulgárne a anachronické s ohromnými zrkadlovými budovami, napr. Sheraton Towers - náš domov na najbližšie štyri dni.
Vonku sa motá asi 500 ľudí, tlačia sa na nás, ťahajú nás, vôbec nepôsobia, že by sa chceli s nami porozprávať, prípadne nás mali naozaj radi... tak sme bleskovo vystúpili z áut a ponáhľali sa do hotela, začínal ma prepadať veľmi zvláštny pocit...
Šesť hodín v posteli urobí malý zázrak. O piatej popoludní sa tím Cure zišiel pri bazéne a posilňoval sa pivom. Postupne sme sa dávali dokopy a rozhodli sa vyraziť von, prípadne sa zvítať s prítomnými. Tých 100 ľudí, ktorí stále stoja vonku už pôsobia priateľským dojmom. Bolo až trochu nepochopiteľné, že medzi nimi bol aj šéf zatiaľ neznámeho "oficiálneho" Cure "bananafishbones" klubu, ktorý bol nenormálne nadšený. Predtým, ako sme sa vybrali na nejaké upokojujúce talianske jedlo sme ešte stihli krátke fotografovanie a o dvanástej už všetci mierili do postelí. Podivný deň...

Pondelok, 16.03.1987, Buenos Aires
Zo šťastného spánku som sa zobudil o jedenástej predpoludním a okamžite si pustil The Chieftians. O dvanástej som odhrnul a okamžite zastrel závesy: je príliš horúco a otrasne slnečno. Napísal som zopár listov a potom sa na prízemí stretol s ostatnými: celý deň máme dnes vymedzený pre média a počas nasledujúcich hodín sa pokúsime čo najúprimnejšie a najsvedomitejšie zodpovedať otázky o "Killing An Arab, Maradonnovi, o zabití Thatcherovej, duševnom zdraví atď. Je to nekonečné, no držíme sa statočne, hoci sme sa rýchlo a potmehútsky vytratili - zbehli sme do mojej izby, kde sme sa trochu občerstvili rumom! A znova boj s davom, zišli sme dole, nastúpili do áut a bleskovo sa premiestnili na miestny futbalový štadión na zvukovú skúšku. Štadión trochu pripomína Loftus Road, no keď vstúpite do jeho priestorov, doslova stratíte dych a v hrdle sa vám vytvorí veľká guča...

Zrazu niekto prinesie loptu, kašleme na hranie a spev, no hra netrvala dlho, pretože futbalový Team Cure sa veľmi skoro rozpadol, z futbalu sa stala hádzaná, začalo sa švindľovať... a argentínčania začali predstierať nevedomosť.

Zvuková skúška nakoniec zabrala niekoľko hodín, skončili sme okolo desiatej a po drzej návšteve Ristorante Fish sme deň ukončili na 24-tom poschodí hotela...

Utorok, 17.03.1987, Buenos Aires
Zobudil som sa o jednej, doprial si niekoľko šálok kávy a opäť sme sa vrátili na zem, resp. sme zišli na prízemie: vonku je horúco a až príšerne slnečno, ale zopár ďalších hodín sme dolaďovali veci na zvukovej skúške. Po nej sme však bleskovo zaliezli do šatní pre návštevy. Tam som poskytol zopár ďalších rozhovorov a do daru som dostal tričko argentínskeho futbalového tímu, zopár krvavo-červených ruží a odkaz od nejakého šialenca, ktorý sa až nechutne podobal na Tootsie... A nasledoval zvuk rozbitého skla. No a potom prišiel šok. Dorazili informácie o predaji vstupeniek - bolo predaných 19 000 kusov, kdežto oficiálne sa kapacita priestoru udáva 17 000 miest. Čiže vonku sa už viac ako len zopár ľudí snaží dostať dovnútra iným spôsobom: nasledovali výtržnosti všetkého druhu, k tomu množstvo policajných áut, niekoľko policajných psov bolo zabitých a ešte predtým, ako sme vyšli na pódium dostal predavač hot-dogov infarkt. Takmer dve hodiny sme hrali uprostred ohlušujúceho zmätku, pred totálnou tlačenicou, krikom... Doslova pred chvíľou nám pred chvíľou prestali brnieť hlavy a pred spánkom sme si dopriali skoré raňajky v bare...

Streda, 18/03/2012, Buenos Aires
Odhrnul som záves, do izby prerazilo príšerne horúco slnko, pred hotelom campovali nejakí ľudia a okamžite som letel za Simonom po mlieko a na kus reči. O tretej sme odišli na futbalový štadión a kým sme odpálili poslednú zvukovú skúšku, tak teplota na slnku dosiahla asi 100 stupňov. Rýchlo sme zmizli do šatien a medzi rozhovormi sme si dopriali trošku muziky od Nicka Drakea a Billie Holliday.
Hluk sa neuveriteľne zvyšoval, nervózne sme hľadeli jeden na druhého a to aj napriek tomu, že nám bolo povedané, že zmätok ohľadne vstupeniek tentoraz nebude, ani žiadne problémy...

Ako sme vyšli na pódium, dav sa šialene natlačil dopredu a aj napriek vysokým bariéram a zvýšenému počtu policajtov začal mela. V polovici setu už malo niekoľko uniformovaných mužov pred pódiom veľké problémy, ich kolegovia sa ich snažili ukryť pod pódiom pred dažďom plechoviek, rozbitých fliaš a vytrhnutých sedadiel.

Bohužiaľ, nie všetci sme mali šťastie a Porl to schytal prvý: čím dlhšie trval koncert, tým sme boli zúrivejší a keď ma počas "10:15" trafila plechovka od coly, stopol som skladbu a parádne sa naštval. Ukončili sme to zbesilo punkovou verziou "Killing An Arab" a zmizli z pódia. Vonku to vyzeralo ako na predmestí Bejrútu a my sami sme sa upokojili až vtedy, keď sme sa dostali do hotela. Do postele som šiel úplne vyčerpaný. ostatní zabíjali čas v bare, kým ja som sníval o vražde...

Štvrtok, 19/03/1987, Buenos Aires - Porto Alegre
Zobudil som sa úplne čerstvý o 11:30, zbalil sa a vyrazil na letisko, kde som ešte poskytol jedno krátke, no skutočne odvážne interview pre Reuters a následne absolvoval mierne predĺžené rozlúčkové stretnutie s davom. Počas letu to triaslo, necítil som sa veľmi príjemne, no o 5:30 večer sme zosadli v Porto Alegre, v Brazílii.
Po zdĺhavom vypĺňaní všetkých formulárov sa tlačíme s 300 ľudmi v buse, kde je 40 sedadiel! Nejako sme sa dopravili do hotela, kde sme konfrontovaní s ešte hlučnejším davom, odvšadiaľ znejú pozdravy, blesky fotoaparátov, sotva sme sa pretlačili k recepcii. Nasledovala blesková kontrola našich izieb plných kvetov a to všetko za doprovodu televíznych kamier. Následne začala tlačová konferencia. V podstate to bol 60-minútový kvíz, po ktorom nasledovalo konečne jedlo: bola ryba, ale veľmi veľmi čerstvá a chutná. No a k tomu, lokálny destilát, "Pinger", po druhej fľaši sa nám už točila hlava, takže smer postel...

Piatok, 20/03/1987, Porto Alegre
O dvanástej na obed ma zobudila horúčava a príšerne silné slnko. Poskytli sme niekoľko rozhovorov a absolvovali fotografovania: nasledoval oddych v bare, káva a čakanie.

Nakoniec sme odišli na miesto činu s nádherným názvom "Gigantinho" a zistili, že ide o akýsi podivný hybrid, niečo medzi Brixton Academy a Wembley Arénou. Každý je nejaký podráždený, akoby nás koplo 120V a atmosféra sa dá prirovnať k čudnému mixu obáv, hnevu a letargie - náš tím bol hore celú noc a snažil sa riešiť množstvo problémov.

Skúšali sme hrať asi hodinu, bolo neznesiteľne vlhko, no potom sme zmizli v zákulisí, kde sme čakali, až kým priestory nezaplní publikum.

O deviatej večer to už vo vnútri vrelo, oficiálna kapacita 12 000 ľudí, bolo tam príšerne horúco a po ceste na pódium sme boli ohlušený tým najväčším hukotom, aký ktokoľvek z nás dovtedy zažil. Samozrejme sa jeho intenzita počas dvoch hodín hrania len a len zvyšovala. Úplne nás to zničilo a len čo sme dohrali, tak sme okamžite utekali do autobusu.

Cestou do hotela vládlo ticho a ja som sa okamžite pratal do postele. Ostatní sa šli najesť, no vraj v úplnom pokoji a kľude.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi