Robert Smith exkluzívne pre HLN.be - 05/2012


"Čo by povedali ľudia, keby som vstúpil na pódium v bielom smokingu!?"


Už čoskoro, na festivale Pinkpop, odpália The Cure sériu koncertov, v rámci ktorých sa britská kapela predstaví v úlohe headlinera na väčšine letných európskych festivaloch. Ide o dosť nevšedný jav, ak vezmeme v úvahu, že kapela nemala žiaden náležitý hit od roku 1992. "Bude sa ti páčiť, som si istý", povedal mi kamoš, ktorý pripravoval pôdu pre tento rozhovor s Robertom Smithom, kľúčovou postavou The Cure. "A tipujem, že sa mu tiež zapáčiš". A čo sa stalo? Náš rozhovor bol ako koncert The Cure: dlhý a skvelý. Dnes teda... časť prvá.

Brussel 1982
"To bola chyba môjho otca," vyhlási Robert Smith.

Ale no tak!
Smith: "Vážne. V bare, v Stratsbourghu sa veci vymkli z pod kontroly až tak, že som prvým letom domom zmizol. Už toho bolo na mňa priveľa. No keď som sa nečakane objavil doma, tak ma otec nechcel vpustiť dnu: povedal mi, že ako ten, čo ľudí zabáva, mám istú zodpovednosť. Ľudia si kúpili vstupenky, padaj späť na turné. A tak.. "

Začali sme rozhovor o koncerte The Cure, ktorý sa odohral 11.júna 1982 v AB. Lístok stál 320 frankov. The Cure vtedy nemali žiaden hit a po koncerte v Ancienne Belgique je vlastne zázrak, že potom vôbec nejaký mali. Album "Pornography" vyšiel 3.mája v tom istom roku a jeho promo odštartovalo o dva dni neskôr v Holandsku. Pokračovalo Belgickom, Nemeckom, Francúzskom, no mohlo byť ukončené už v Bruseli. Počas prvej fázy - Grivenee, Turnhout, Berchem, Deinze, Genk - sa nezdalo, že by bolo niečo zlé. Faktom však bola skutočnosť, že vo vnútri kapely to nejako nefungovalo. Medzi Smithom a Gallupom vládlo napätie, ktoré malo veľa spoločné s "príliš veľa drogami, alkoholom a inými vecami." 27.mája v Stratsbourghu sa po predložení účtu v bare strhla bitka medzi spevákom a bassákom... na päste.

Smith sa na turné vrátil po pokarhaní od svojho otca a svedomito dokončil finálnych 9 koncertov vo Francúzsku (medzi nimi bolo aj vystúpenie v parížskej Olympii), no niečo sa pokazilo a v Brusseli, práve pred posledným koncertom, napätie explodovalo.

Smith: "Pamätám si, že sme boli v šatni a mňa napadlo, že o hodinu The Cure prestanú existovať. Povedal som si: tak tomu urobme pamätné zbohom."

Takže pred prídavkami Smith prehlásil v zákulisí, že by mohol hrať na bicie. Gallup uchopil Smithovu gitaru a Lol Tolhurst zasa bassu. Znelo to príšerne. A aby boli veci ešte horšie, bedňák The Cure a Gallupov sparingpartner v pití, Gary Biddles, pristúpil k mikrofónu a zreval "Robert Smith je hajzel". Smithova reakcia na seba nenechala dlho čakať. Šmaril bicie paličky Gallupovi do hlavy, zreval "vyser si oko" a zdalo sa, že The Cure skončili. Nasledujúcich 18 mesiacov si Gallup so Smithom nevedeli prísť na meno.

Smith: "No čo už. Ale vďaka, za pripomenutie, na zdravie."

Je to jednoducho vhodný čas a miesto na všetko, aj na pitie. Smith sa nalieva pomarančovým džúsom. Bývalo to inak. Len zriedkakedy v existencii kapely sa pili takéto chladené nápoje, ako mi raz prezradil niekdajší tour manažér kapely. Jedna z legiend hovorí, že počas 10-týždňového nahrávania albumu "Kiss Me... " v Chateau Miraval (v roku 2009 to odkúpili Brat Pit s Angelinou Jolie) vypili The Cure toľko suchého vína, ako sa bežne vyrobí z úrody 400 hektárovej vinice. Nie, že by to Smith aj za ostatných odprisahal, ale "je vhodný čas a miesto na pitie." Úprimne, keď je triezvy, tak niet príjemnejšej osoby, s ktorou by sa dal urobiť dobrý rozhovor.

Smith: "Hmmm. No dobre. Boli časy, kedy jediný spôsob, ako zvládnuť celodenný maratón rozhovorov, bol vypiť dva drinky pred každým interview. Výsledok bol samozrejme taký, že som natáral kopec hlúpostí. Obzvlášť novinárom, ktorým angličtina veľmi nešla. Ale tak, po nejakom čase, viete... máte tendenciu mať väčšie obavy... a ... no... "

Zdá sa, akoby sa Smith ponoril do vlastného sveta, z ktorého nevydolujem jediné slovo, no zrazu sa vystrel a seriózne dodal: "áno, prišiel som sem autom".

V roku 2012 sa Robert Smith zmenil na skvelého poskytovateľa rozhovorov. Erudovaný, otvorený, žartovný a dokonca jemne uličnícky. Permanentne používa ruky na demonštrovanie toho, čo hovorí. 21.apríla dovŕšil 53.rok svojho života, no myslím, že stále z neho cítiť tínejdžera. Je akýmsi Petrom Panom generácie, ktorá vyrastala s myšlienkami zatratenia. Prehlásil, že v týchto dňoch poskytol iba toto jediné interview, aj to len z akejsi láskavosti priateľom a že "toto nie je nič pre neho" a hlavne, že neľutuje fakt, že ho na ulici spoznávajú čoraz menej a menej.

Vrana a tučniak

Pôsobí nefalšovane. Jeho reč tela prezrádza plachosť a mimovoľný úmysel zmiznúť kdesi za rohom, či múrom, kde by sa mohol ukryť. Ani pokiaľ ide o politiku z neho veľa nedostanem, "nazvite ma - rozumne ľavicovo orientovaný". Aby to bolo jasnejšie: tento chlap nevyhľadáva pozornosť.

No s tým, ale áno, účesom, ktorý neuveriteľne bojuje s gravitáciou, rúžom na perách a nemenným čiernym outfitom? Smith je verný svojmu tradičnému vzhľadu, ktorý dodnes kopíruje armáda verných fanúšikov. V UK Goth Juice je to dnes posledný výkrik módy. Gél na vlasy, zrodený z komediálneho skeču s obchodným nádychom: "Najsilnejší lak na vlasy, aký kedy vznikol. Vyrobený zo sĺz Roberta Smitha."

Smith: "No áno, ten vtip sa vydaril, dobre som sa na ňom nasmial. Dokonca také čosi aj začali predávať, vyzeralo to ako opičie sperma."

Ale prečo sa aj v roku 2012 oblieka rovnako, ako v roku 1984?

Smith: "No, sám seba som sa opýtal, prečo by to Robert Smith tak nemohol urobiť? Jednoduchá odpoveď: pretože sa takto cítim skvele!"

A viac komplikovanejšia odpoveď?

Smith: "Tých dôvodov je veľa. Prečo sa vy obliekate do čiernej? Prečo máte natupírované vlasy?"

Pretože mám pocit, že ma to zoštíhľuje a moje vlasy inak vyzerajú príšerne. A možno trochu aj preto, že som takýto look vybudoval potom, čo zabávači ako ty urobili na mňa so svojim zovňajškom dojem. A to by asi povedala aj moja žena.

Smith: "Dobrý pokus. Tak potom: možno je to len vyjadrenie dlhoročného problému s autoritami. Tak to totiž začalo u mňa. V škole to bolo zakázané. Klasický príklad rebélie, ale na druhej strane, mojej Mary sa takto páčim. Na to treba brať takisto ohľad. Takže takto sa človek dopracuje do bodu, kde jednoducho chcete uchovať veci také, aké vždy boli. Je to proces identifikácie, ktorý sa buduje roky. To by teda bolo niečo, keby som to teraz zmenil. Čo by povedali ľudia, keby som vstúpil na pódium v bielom smokingu!?"

Prišiel o rozum.

Smith: "Presne!"

A s tým účesom by to teda vyzeralo veľmi divne.

Smith: "Pravda! Výzor. Vrana sa na pódiu postupne zmenila na tučniaka! Ó nie, to je ten chlapík z The Cure". (po tomto nasledovala prednáška s pochybnostiach chorobného užívateľa laku na vlasy. Aby som bol presný: Robert Smith aktuálne striedavo používa L’Oreal Studio Line Indestructible Gel a Alberto VO5 Extreme Style Roughitup Putty. Jeho obľúbený rúž je M.A.C. Ruby Red. Ten som si dokonca vyžiadal pre moju manželku. Vážne. Smith si inak mejkap nanáša sám, pretože "vážne neznášam, keď sa niekto cudzí dotýka mojej tváre")

Slepý ako Smith

Je pozoruhodné, ako Robertovi Smithovi nerobí problém rozprávať o jeho výstrednostiach a to nie preto, že by si myslel, že ho robia zaujímavejším. Fakt: vidí slabšie, mal by nosiť kontaktné šošovky alebo okuliare, no robí tak iba vtedy, keď šoféruje. Prečo? Márnivosť?

Smith: "dáva mi to pocit súkromia"

Ako? Od vzdialenosti väčšej ako meter rozoznávaš len tiene...

Smith: "myšlienka, že nevidím, ako na mňa ľudia civia je, no, pohodlná."

Takže z pódia vlastne nevidíš vôbec publikum.

Smith: "Ale vidím, no nie ostro."

Nie som prívrženec Goth-u

Informácia na zamyslenie pre dámy, ktoré si oči prispôsobujú výzoru pandy, ako aj pre tradičné klony Roberta Smitha z prvých radov koncertov The Cure: "ubergoth" vás nevidí. No nevolajte ho tak!

Smith: "Nemám nič proti gothu a gothikom, ale v našom prípade to nie je správne označenie. V našom sete máme asi 30 skladieb, ktoré sú od priemerného gothu na hony vzdialené a povedia vám to aj praví gothici."

Či už gothikmi ste alebo nie, máte nevšedných fanúšikov: fanatických, verných ako psy a roztrúsených po celom svete. Na minuloročné tri koncerty v hollywoodskom Pantages Theatre sa lístky na čiernom trhu pohybovali okolo 2000 Euro. Nie zlé pre kapelu, ktorá mala naposledy reálny hit v roku 1992.

Smith: "Áno, ale takú sumy by ľudia platiť za to, aby nás videli, nemali. Bol som z toho smutný, robili sme čo bolo v našich silách, aby sme tomu zamedzili. Nedávno bola moja gitara na ebay predávaná za smiešnu sumu. Moja reakcia: nerobte to, je to šialené!"

Zajtra: nadchádzajúce festivaly, prečo máme platiť za hudbu a Pán Smith a dnešná mládež.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi